Reštaurátorka Zlatica Dobošová

"Myslíš, že satan je?" Táto otázka z úst rómskeho dieťaťa ju zaskočila. "Čo to tým deťom zišlo na um?" premietala. Pátrajú po tom zistiť, čo je dobro a zlo. Chcú sa identifikovať s niečím, čo iných provokuje. Pod mostom, kde trávia leto, je nápis "Satanov brloh". "Áno, verím. Zlo je všade okolo nás i v nás." Tým, že jeho existenciu nepoprela, ale hovorila o ňom, ich neodradila.

Je to už veľa rokov, čo deti Rómov z Roztok pri Prahe prišli po prvý raz. Azda už vopred cítila, že práve pod jej strechou nájdu pochopenie a možno aspoň trochu porozumenia sveta bielych, ktorý pre nich predstavoval nepriateľstvo. A to vôbec nechápali. Túžili ho pochopiť. Vlčiak Viki, chlpáč s jemným inštinktom, vytváral postupne vzájomnú atmosféru dôvery. "Rozprávaj nám o Bohu," prosíkali deti.

"Vedeli, že v kostole opravujem maľby a dúfali, že sa niečo dozvedia. Mali hroznú predstavu o svete Gadžov, najmä dospelých a vzdelaných. Boli presvedčené, že Česi viac kradnú, sú neúprimní a klamú. Všetci. Cítili, že biela väčšina je prefíkanejšia. A v mnohom mali pravdu. Veď drobné krádeže Rómov sú v porovnaní s tunelovaním Čechov úplne smiešne." Ako príklad spomenie dvoch pätnásťročných rómskych chlapcov. Pred súd sa dostali za krádež jedného predlžovacieho kábla, panvice a noža.

"V dnešnej dobe,kedy chamtivosť získava navrch, sa dostávam do opačnej polohy. Dokážem načiahnuť ruku a žobrať. Nie pre seba, ale pre tých, čo to potrebujú," a začne vymenúvať, čo všetko Roztoky, kedysi obľúbené výletné miesto Pražanov potrebujú, aby pútnici prichádzajúci na Levý Hradec, ktorý je ich súčasťou a mali k dispozícii dôstojné zázemie. "Chceme znovu postaviť barokovú budovu, v ktorej bola kedysi i divadelná sála. Hralo sa tu ochotnícke divadlo. Chýba tu sociálne zariadenie. Na opravu organa sa nám nedostáva prostriedkov. Museli sme niekde vyžobrať 260 000. No a za to, že v kostole môžeme vysávať, vďačíme darcovi, ktorý nám venoval vysávač."

To už z niekdajšej žiačky známeho maliara Rudolfa Fillu hovorí občianka Roztokov. Už druhé volebné obdobie je žena, rodáčka z Brezna, v miestnom zastupiteľstve. Kľukatými cestičkami ju sem viedli jej kočovné gény. Z rodného mesta cez Ilavu vyrazila do Bratislavy, odtiaľ do Prahy, Florencie, to ešte bola študentka, a potom ako reštaurátorka putovala do Sázavského kláštora, Křtin a Tišnova na Morave, podieľala sa na oprave Valdštejnského paláca v Prahe.

V roku 1968 študovala maľbu u profesora Veselého. V rámci pomoci UNESCA 16 rokov pracovala na oprave pamiatok vo Florencii. Ako spomína, niekedy tam, zaujatá reštaurátorskou prácou, neprehovorila s človekom aj celý týždeň. Nadšený vzťah k freskám úplne zmenil jej ja. Hromadenie majetku je jej cudzie, najviac ju zaujíma človek, medziľudské vzťahy. V ateliéri v múzeu obnovuje sochy a obrazy. Sú to nekonečné hodiny piplavej práce. Nemenej cizelérska je i jej práca s ľuďmi.

Keď v polovici 70. rokov po prvý raz navštívila Roztoky, zdesila sa, v akom dezolátnom stave bol chrám sv. Klimenta na Levém Hradci, prvý kresťanský kostolík na českom území. Vtedy sa rozhodla, že gotické fresky raz opraví. Podarilo sa to až po roku 1990, kedy sa do Roztokov presťahovala.

Zvestovanie Panny Márie, Jozef z Arimatie, Evanjelista sv. Marek a ďalšie fresky dlhých šesť rokov prechádzali jej rukami, aby sa z nich mohli tešiť aj budúce generácie. Zámerom reštaurovania nebolo, ostatne ani byť nemohlo, uvedenie malieb do ideálneho stavu, ale s maximálnym rešpektom k originálu zbaviť pôvodný povrch neskorších zásahov, čo bolo časovo najnáročnejšie, a všetkých esteticky aj technologicky nevhodných doplnkov, znehodnocujúcich gotickú maľbu.

"Tunajšie fresky sú obrázkovým príbehom pre ľudí, ktorí nevedeli čítať. Nerada by som ich ale prirovnávala ku komiksu. To by bolo úbohé porovnanie. Maľby sú v torze a sú ťažko čitateľné, a to je na nich svojím spôsobom príťažlivé. Človek v nich hľadá tvary, svoju duchovnú cestu, cestu k Bohu a k ľuďom. To isté pri práci prežívam aj ja. Keď odstraňujem premaľbu, robím to s láskou a pokorou. Snažím sa vžiť sa do autora, žiť s ním, cítiť ako on." Nie, nejde o to maľovať ako dávny umelec. Akékoľvek dielo, ktoré reštauruje, totiž nesie odtlačok rúk jeho tvorcu, jeho duše. "Svoj odtlačok môžem dať len na zničené miesto, na ktorom pôvodný odtlačok chýba," zveruje sa pani Zlata.

Roky pôsobí v občianskom združení Pavučina, svojpomocnej skupine ľudí, usilujúcich sa o nezávislosť na alkohole a drogách, snažiacich sa žiť zdravo. Každoročne u seba doma organizuje pobytové stretnutia ľudí nazvané "Záhrada bez drog a alkoholu". Môže prísť ktokoľvek a anonymne sa poradiť, ako naložiť so svojím životom. Tohto roku navštívilo Záhradu viac ako 130 ľudí zo všetkých kútov Českej republiky a zo Slovenska. Dokonca i z Nemecka a z Nigérie.

"Závislosť je horšia ako rakovina. Viem, o čom hovorím. Keď sa niekto liečiť nechce, musí sa naňho tvrdo. Nepožičiavať mu peniaze, nenalievať mu. Často sa mi závisláka podarí doslova 'ukecať', aby sa liečil. Tým sa to ale nekončí. Závislosť je systémová. Nestačí liečiť iba narkomana alebo alkoholika. Terapii sa musí podrobiť celá rodina. To je nesmierne dôležité," necháva nazrieť do svojej záhrady pani Zlata. Už vyše desať rokov sa u nej na konci roka schádzajú ľudia, aby tu bez drog a alkoholu oslávili príchod nového roka. Chcú byť niekde, kde sa nepodáva alkohol. Výdatne jej pomáha pes Viki. Tento sociálne cítiaci pes - terapeut ihneď pozná, keď je niekto na dne. Ľahne si k tomu, kto ho potrebuje najviac. Ktovie, možno to bol práve on, kto mierou najvyššou prispel k tomu, že jedno z ich "detí" vyštudovalo vysokú školu a dnes študuje ďalej v Londýne.

Celý život ju neopúšťa pocit pominuteľnosti. Stále si pripomína, že vôbec nie je podstatné, aby po človeku na tejto úrovni bytia zostal megalomanský odtlačok nôh. Oveľa dôležitejšie je, aby sme my smrteľníci po sebe zanechali stopu vyrytú rukou, alebo ešte lepšie srdca. Lebo každý náš skutok, či už dobrý alebo zlý, sa nám skôr či neskôr vráti.

JANA ČASNOCHOVÁ

---

Zpět na obsah