SLOVENSKÉ DOTYKY
 

UCTILI SI JU KRESŤANIA I ŽIDIA

Rodáčka z Košíc medzi blahoslavenými

Schalkház bol pojem známy starším občanom a návštevníkom Košíc ako hotel na mieste dnešného Slovana. Patril rodine kaviarnika, ktorý však zomrel pomerne mladý a vdova sama vychovávala svoje tri deti. Jedna z dcér, Sára, sa narodila v roku 1899. Stala sa učiteľkou. Vznik Československa ju zaskočil ako značnú časť košických Maďarov; silno ovplyvnená duchom iredenty odmietla zložiť sľub vernosti republike a po roku pedagogickú dráhu opustila.

Ich kaviareň bývala jedným z najživších centier umeleckého a literárneho života v Uhorsku. Aj po zmene pomerov zostala v nej etablovaná bohéma, ku ktorej sa rátala i mladá dáma populárneho mena Schalkház Sára. Poznali ju ako modernú ženu s otvorenou mysľou, vždy s ceruzkou a s cigaretou medzi prstami. Mala snúbenca, ale prsteň vrátila, keď si uvedomila, že po boku budúceho správcu veľkostatku by ju čakal len jednotvárny život vidieckej paničky.

Písať a publikovať začala ako študentka a svoju veľkú tému našla v osude Maďarov, ktorí zostali na našej strane hraníc v pozícii národnostnej menšiny. Paleta jej námetov sa však postupne rozšírila. Jej príspevky uverejňovali rôzne noviny a časopisy vydávané v maďarčine od Košíc až po Prahu: Kassai újság, A nép, Nemzeti Újság, Prágai Magyar Hírlap, Esti Újság, A Dolgozó Nő, atď. Úplný prehľad jej novinárskej tvorby sa asi nikomu nepodarí vytvoriť. Ucelenejšia je bibliografia jej literárnych diel: Rozprávka v troch dejstvách Ötszáz mosolyok koporsója (Rakev päťsto úsmevov), román Mindennapi kenyerünk (Chlieb náš každodenný), zbierka poviedok a rovnomenná dvojdielna tanečná hra Fekete furulya (Čierna fujara) ako aj päť-šesť ďalších knižných publikácií.

V roku 1927 sa zoznámila s činnosťou Spoločnosti sociálnych sestier, ktorú v Budapešti založila Margit Slachtová, žena s predkami z Poľska a zo Šariša. Jej príslušníčky sa usadili a začali pôsobiť postupne i v Rumunsku, v Kanade, v Spojených štátoch a v Československu - práve v Košiciach. 28-ročná novinárka Sára sa začala aktívne zaujímať o aktivity tejto spoločnosti a jej životná dráha sa uberala odrazu po celkom inej koľaji.

Zapísala sa do kurzu sociálnych pracovníčok a dostávala sa čoraz bližšie k duchu a ideám spoločnosti. Rozhodla sa pre návštevu jej budapeštianskeho sídla, kde ju síce prijali pre jej nonšalantné vystupovanie a fajčenie trochu skepticky, ale proti jej prijatiu nemali námietok. Sama však uznala, že sa musí niektorých manierov i cigariet zbaviť, čo sa jej onedlho aj podarilo. Ako novicka sa vrátila do svojho mesta, aby sa venovala organizovaniu charitatívnej práce. Prvý sľub rehoľníčky vykonala na turičnýe sviatky v roku 1930.

O dva roky neskoršie ju premiestnili do Komárna, kde opäť viedla charitu a obchod s religióznymi potrebami, ale navyše vyučovala náboženstvo, redigovala časopis katolíckych žien a dohliadala na vývarovňu pre deti. Túto záťaž vydržala dva roky, až ju úplne vyčerpanú prevelili do Košíc, aby načerpala novú silu a venovala sa výchove dievčat a ich príprave na kresťanské manželstvo. V roku 1934 ju poverili prácou medzi ženami. Stala sa spoluzakladateľkou maďarského Zväzu katolíckych žien a do roku 1937 bola jeho predsedníčkou. Ako prednášateľka navštívila mnohé mestá na Slovensku i na Podkarpatskej Rusi. V tom období v nej skrsla a stále viac sa rozhorievala túžba stať sa misionárkou.

Dozvedela sa, že rad benediktínov, žijúcich v Brazílii, sa dožaduje pre svoju misijnú činnosť vyslania sociálnych sestier. Videla v tejto možnosti splnenie svojho sna. Jej najvyššia predstavená Margit Slachtová v Budapešti s jej zámerom súhlasila, podmienkou však bolo maďarské štátne občianstvo, preto sa sestra Sára v roku 1937 z Československa vysťahovala. Tento krok sa onedlho ukázal zbytočný: mocnosti fašistickej Osi prekreslili mapu strednej Európy a slovenský juh vrátane Košíc prisúdili Maďarsku.

Čas čakania jej vyplňovala činnosť v rôznych oblastiach, vždy tam, kde bolo treba pomáhať. V rokoch 1938-1941 bola sociálnou referentkou v niekoľkých hornomaďarských okresoch. Vyučovala aj v cirkevnej sociálnej prípravke. V roku 1940 zložila - opäť na Turíce - svoj definitívny rehoľný sľub a zvolila si heslo: "Alleluja! Ecce ego, mitte me!" (Aleluja! Vyšli ma!) Medzitým však vypukla 2. svetová vojna a jej brazílsky sen sa rozplynul. Pre skúsenú a spoľahlivú sestru Sáru sa však našlo dosť práce aj doma a to na veľmi zodpovedných postoch.

Spoločnosť sociálnych sestier na čele s Margit Slachtovou s obavami sledovala prienik ideí národného socializmu a fašizmu do verejného života pod nemeckým politickým vplyvom. Sestry nemali strach o vlastný osud, ale o ľudí, v ktorých právom videli budúce obete nastoľovaných poriadkov. Sestra Sára sa podľa svojich zápiskov vyrovnala i s možnosťou, že riešenie nejakej dramatickej situácie si vyžiada, aby obetovala svoj život a chápala to ako božiu milosť. Rozhodla sa však aj pre demonštratívny krok: v roku 1942, keď sa mnohí vracali k pôvodným nemeckým menám, aby prejavili svoje sympatie voči Tretej ríši, požiadala o zmenu svojho priezviska Schalkház na Salkaházi.

Ani ostatné členy Spoločnosti nesedeli so založenými rukami a vedeli, ako sa zachovať. Vzorom im bol statočný postoj sestry-zakladateľky. Margit Slachtová bola prvou ženou, ktorú zvolili do maďarského parlamentu. Od prelomu tridsiatych a štyridsiatych rokov využívala ako politička svoje postavenie a nebojácne protestovala proti neprávostiam a krutostiam, ktoré čoraz väčšmi poznamenávali život v Maďarsku. V záujme prenasledovaných predkladala štátnej moci memorandá a petície. Jedno z prvých podaní, ktoré napísala v mene Kresťanského tábora žien v roku 1940, sa týkalo údelu príslušníkov židovskej pracovnej služby. O rok neskoršie sa po prvý raz postavila proti deportačnej akcii. Na jar roku 1942, keď sa k nej dostali správy o deportáciách na Slovensku, neváhala a odcestovala sa tam osobne presvedčiť o tragickej situácii.

Keď Slovensko dňa 8. februára 1943 ohlásilo, že sa úplne zbaví židov, Slachtová nemohla zostať nečinná. Požiadala o pápežskú audienciu a docielila, že pápež Pius XII. uložil siedmim slovenským biskupom, aby sa s protestom obrátili na prezidenta a ministrov Slovenského štátu a zároveň, aby vo všetkých slovenských kostoloch dali přečítať protestný pastiersky list. Na následnom zastavení deportácií slovenských židov mala nespornú zásluhu, i keď sa o tom dozvedel iba málokto, Margit Slachtová.

Jednu z posledných literárnych prác svojho života s názvom Fény és illat (Žiara a vôňa) vytvorila Sára Salkaházi v tieni fašizmu. Je to hra v troch obrazoch zo života blahoslavenej Margity z arpádovského rodu, ktorú roku 1943 vyhlásili za svätú. Táto apoteóza kresťanského altruizmu mala premiéru v dnešnom Erkelovom divadle práve 19. marca 1944, v čierny deň, kedy celé Maďarsko znenazdajky okupovala nemecká armáda, čím nadobudla nielen symbolický, ale veľmi aktuálny politický význam. Veď každému bolo jasné, že týmto dňom započne ešte krutejšia perzekúcia osôb židovského pôvodu a príslušníkov ilegálneho odboja. Spoločnosť sociálnych sester využila svoje domovy na skrývanie prenasledovaných. Všetky objekty, ktoré im patrili, sa stali útočiskom ľudí, vybavených falošnými dokladmi. Odhaduje sa, že sestrám-rehoľníčkam vďačí za život okolo tisíc ohrozených, pričom asi stovka z nich priamo statočnej Sáre.

V kritickom čase viedla domov pracujúcich žien. Bezprostredne po vianočných sviatkoch dňa 27. decembra 1944 objekt v jej neprítomnosti obkolesili príslušníci Šípových krížov, ktorí hľadali skrývajúcich sa židov. Zaistili štyri podozrivé osoby a s nimi aj učiteľku náboženstva Vilmu Bernovitsovú. V tej chvíli sa Sára vrátila a namiesto toho, aby sa snažila uniknúť zatknutiu, stala sa šiestou členkou skupiny, ktorú krvilační ozbrojenci odviedli k Dunaju. Jeho nábrežie bolo v tom období ich obľúbeným miestom hromadných popráv židov; zastrelení padali alebo boli vhodení rovno do studených vĺn rieky.

Podľa výpovede očitého svedka prebehla tragická událosť tak, že všetci šiesti sa museli vyzliecť donaha. Bezprostredne pred výstrelmi sa sestra Sára obrátila smerom ku svojim vrahom a hľadiac k nebesám sa prežehnala - mysliac pravdedobne na to, že svoju obeť predvídala a prosila Boha, aby ju od nej milostivo prijal. S ostatnými aj jej telo padlo do ľadového Dunaja a už sa nikdy nenašlo. Miesto ich popravy označuje už druhá pamätná doska, prvú rozbili vandali. Zo sociálnych sestier bola rehoľníčka Sára jediná, ktorá zaplatila za záchranu nacizmom prenasledovaných osôb vlastným životom.

Nedávno sa na námestí pred bazilikou sv. Štefana v Budapešti zhromaždilo okolo desaťtisíc ľud. Prišlisa pokloniť pamiatke mučeníčky Sáry, ktorá bola vyhlásená za blahoslavenú. Boli to Maďari, Slováci, kresťania i židia. Slávnostnú omšu celebroval spoločne s cirkevnými hodnostármi zo Slovenskej republiky kardinál Péter Erdő, ktorý prehovoril k prítomným aj po slovensky. Po skončení katolíckej bohoslužby pristúpil k mikrofónu bývalý krajinský hlavný rabín József Schweitzer, ktorý s manželkou prežil tú krvavú dobu v maďarskom hlavnom meste a z vlastnej skúsenosti dokázal oceniť veľkosť nebezpečenstva, ktorému sa vystavili rehoľníčky v roli záchrancov. Pripomenul, že dcéra jednej zo zastrelených, ktoré skončili v Dunaji, už v roku 1968 iniciovala, aby sa Sára Salkaházi dostala v jeruzalemskom ústave Yad Vashem na zoznam mien Spravodlivých medzi národmi.

JURAJ SZÁNTÓ


Zpět na obsah