S herečkou Michaelou Badinkovou

Televízna jeseň na nás okrem lístia zosypala pestrú spŕšku nových českých seriálov. Vyznať sa vo všetkých tých zápletkách, charakteroch a vzťahoch chce skutočne skalného televízneho diváka, pretože všetky sa odohrávajú v súčasnosti a často zrkadlia naše bežné životy. V seriáli ULICE stvárňuje jednu z hlavných postáv mladá herečka slovenského pôvodu Michaela Badinková. Hoci si ju pamätáme ako červenovlásku Aničku Posedlú z posledného dielu "Básnikov" režiséra Dušana Kleina ("Jak básníci neztrácejí naději"), v skutočnosti je prirodzená blondínka.

Prvé diely "Básnikov" sa nakrúcali, keď ste chodili do škôlky, pamätáte si na ne?

Keď sa nakrútil prvý diel, tak som mala dva roky. Videla som ich v televízii a ako mnohým, aj mne sa páčili. Mám z tých filmov v pamäti len také obrázky, napríklad Mirečka, černošského študenta medicíny z druhého dielu, alebo Vendulku - utešiteľku, s ktorou som sa stretla i pri tomto novom nakrúcaní. Nemám vôbec prehľad v Štepánkových láskach, ani presne neviem koľko ich bolo.

Hrali ste s hercami, ktorí vlastne už dvadsať rokov mali svoje postavy vymodelované. Necítili ste rešpekt pred zvučnými menami, ako Josef Somr, Jana Hlaváčová, Pavel Kříž a ďalší?

Oni síce tie postavy hrali pred dvadsiatimi rokmi, ale prirodzene zostarli, takže ich už nemohli hrať tak, ako predtým. Pre nich to bolo niečo iné a pre mňa úplne nové, možno o to príjemnejšie, že som sa nemusela držať žiadneho vývoja a mohla hrať podľa svojich a režisérových predstáv. Práca s nimi bola výborná a nikto mi nedával najavo, že som neskúsená. Všetko išlo veľmi hladko.

Pôsobíte dojmom slnečného človeka, väčšina vašich odpovedí znie bezproblémovo a otvorene. Odkiaľ sa vo vás berie toľko pozitívnej energie?

Od 15-tich rokov sa zaujímam o veci medzi nebom a zemou, okrem iného o ezoteriku a podľa toho, v akom som psychickom rozpoložení, cvičím jógu, utiekam sa ku kartám, k numerológii a z toho čerpám duchovnú potravu, rovnako ako z kníh.

V detstve ma trápili vleklé zdravotné problémy a práve, keď som mala 15 rokov som si uvedomila, že je to vlastne signál, ktorý mi dáva najavo, že niečo nie je v poriadku. Postupne som prichádzala na chyby vo svojom konaní, ktoré to mohli spôsobovať. Pracovala som na sebe a prehodnotila svoj postoj k najbližšiemu okoliu a pomohlo to. Vyliečila som sa a momentálne sa cítim veľmi dobre.

Znie to ako z príručky o duševnom a fyzickom zveľaďovaní vlastnej osobnosti. Nemohli by ste byť konkrétnejšia?

Samozrejme, že to súvisí s detstvom. Bola som vyspelé dieťa, ktoré ťažko absorbovalo konflikty a situácie, v ktorých bolo napätie a nevedelo dať zo seba von, že ho niečo trápi, aby ešte nepridávalo problémy ostatným. Tlmila som ich v sebe a to bola chyba. Pozitívna skúsenosť z tohoto obdobia bola, že ma bytostne začala zaujímať ľudský psychika, prežívanie a jeho dôsledky. Verím na siločiary, ktoré nami prechádzajú, vo vnútornú energiu, ktorá v tele je a funguje. A ak sa o ňu človek stará a roztáča ju, telo je s dušou vo väčšej harmónii a viac ho poslúcha.

Po štúdiu herectva na konzervatóriu v Bratislave a účinkovaní v divadle v Nitre a Žiline ste prišli do Prahy hrať do muzikálu Pomáda.

V Pomáde sme boli celá slovenská partia spolu so Zuzkou Norisovou, Dankou Šinkorovou, Jurajom Bernáthom, Vandou Konečnou. Naše osudy boli veľmi podobné. Prišli sme do Prahy bez kontaktov, bez bývania, len oddaní svojej túžbe hrať a spievať a tvrdo sme narazili. Produkcie skrachovali, neplatili nám, potom sa obnovili a zasa zrušili a my sme sa zrazu ocitli za barovými pultami alebo v bistrách ako čašníčky, aby sme zaplatili nájomné a mali čo jesť. A stále sme chodili po konkurzoch a verili, že sa na nás usmeje šťastie.

Ako na prvú sa usmialo na Zuzku Norisovú, keď získala hlavnú úlohu vo filme Rebelové.

Áno, Zuzka bola pre mňa príkladom, že sa to dá, že s troškou šťastia sa dá preraziť. Bola to nádej a výzva zároveň. Mám Zuzku veľmi rada, pozorne sledujem, ako sa jej darí, každý úspech jej prajem a prežívam ho s ňou.

To znie dosť neuveriteľne, veď ste vlastne konkurentky.

Ale náš vzťah je výnimočný. Je to moja najlepšia kamarátka, s ktorou sme sa narodili v priebehu 24 hodín v tej istej nemocnici v Malackách,chodili do tej istej školy, spolu sme išli na konzervatórium do Bratislavy a spolu odišli do Prahy, spolu sa tešili aj plakali. Vážime si jedna druhú a nedáme na seba dopustiť.

Váš životný partner pochádza zo známej a rešpektovanej hereckej rodiny. Prečo ste nechceli, aby sme prezradili jeho meno?

Môžete ho pokojne prezradiť. Som len ostražitá, pretože mám veľmi zlú skúsenosť s českým bulvárom. Vykonštruoval jednu falošnú milostnú aféru, v ktorej som figurovala aj ja a vtedy som mala pocit, že ma hodili do nejakej špinavej, čiernej diery. Veľmi sa ma to dotklo a už nikdy nič podobné nechcem zažiť. Najlepšou taktikou je, a to mi poradili skúsenejší, správať sa tak, aby som pre bulvár nebola zaujímavou.

A to sa dá? Veď herec je verejný majetok a ľudí zaujíma kto, kde, ako, prečo a s kým.

Ja to chápem, ale herec má tiež svoju dôstojnosť a právo, aby sa mu zámerne neubližovalo. Byť nezaujímavý pre bulvár znamená mať jasno pri prijímaní respektíve odmietaní rôznych pracovných ponúk. Ale niekedy ani to nepomôže, ako v prípade herečky Libušky Šafránkovej, ktorú nemenovaný český denník krivo obvinil z notorického alkoholizmu.

Máte 26 rokov, ste vo štvrtom ročníku na DAMU, kde študujete herectvo. Na herečku je to relatívne vysoký vek. Čo vás k tomu viedlo?

Jedným z dôvodov bolo, že som sa chcela vymaniť z okruhu muzikálových produkcií, ktoré sú často voči účinkujúcim neseriózne. Hlavným inšpirátorom však bola moja 6O-ročná domáca pani na priváte, kde som bývala. Veľmi dobre ma odhadla a pomenovala to, čo chcem a čo mám urobiť.

Taktiež som cítila veľký deficit vzdelania a chcela som sa dokonale naučiť po česky. Patrím síce v ročníku k najstarším, ale keby som študovať nešla, nikdy by som tak blízko neprišla do kontaktu s umeleckými veličinami ako Věra Galatíková, Ladislav Mrkvička, Jaroslava Adamová a ďalšími.

Naučiť sa dokonalo po česky znamená prakticky stratiť dokonalú slovenčinu.

To je svätá pravda a len málokto, kto profesionálne nepracuje s jazykom, to chápe. Je to kompletná prestavba hlások, zmena intonácie, spodobovania. V tomto prípade je tesná blízkosť slovenčiny a češtiny nevýhodou. Buď hovoríte dokonale jedným alebo druhým jazykom.

U nás doma v Malackách sa hovorí ešte echtovnou záhoráčtinou, takže keď sa napríklad po Vianociach vraciam do Prahy, mám čo robiť, aby som vošla do potrebných jazykových koľajníc.

V lete ste prijali úlohu v televíznom seriáli ULICE. V súvislosti s týmto druhom seriálov sa veľa hovorí o umeleckom vkuse, poplatnosti divákom a niekedy aj nevkuse.

Nie je to žiadne umenie, ale komercia, no netreba ňou pohŕdať. Všetko, čo se predáva vo väčšom množstve, je komercia. Ide o to, či to má istú úroveň a je to nad pomyselnou čiarou kvality, alebo už pod ňou, či v kvante výroby a vysielania dokáže produkcia udržať štandard. Pre mňa sú v tomto prípade zárukou tvorcovia celého projektu a veľa sa dá vyčítať aj zo scenárov. Myslím, že čas aj tu dozrel v tom zmysle, že herca nebudú odsudzovať za to, že hral v nejakom seriáli a preto mu už nikto neponúkne príležitosť v inom, nekomerčnom projekte. Tvorivý potenciál a talent mu to neuberie. Vždy si spomeniem na veľkú americkú herečku Julianne Moorovú, ktorá hovorí, že je na seba pyšná nie kvôli svojim oceňovaným filmovým rolám, ale kvôli tomu, že sa herectvom dokázala poctivo uživiť aj v časoch, keď hrala v televíznych seriáloch a bola šťastná, že má prácu.

Akú úlohu v seriáli ULICE hráte?

Som učiteľka, vlastne profesorka na gymnáziu, učím češtinu a výtvarnú výchovu. Lenka Drápalová, ako sa moja postava volá, sa vlastne do domu na spomínanej ULICI prisťahuje z Moravy, z malého mesta a je to od nej vlastne taký útek z rodného hniezda.

ULICE je dlhodobý seriál, v Čechách úplne nový televízny formát, pretože jeho dej vlastne kopíruje reálnu súčasnosť, udalosti i ročné obdobia a vysiela sa každý deň. Nie je to pro herca príliš zväzujúce?

Ako sa to vezme. Iste, je to časovo veľmi náročné, zmluva má v sebe isté obmedzenia, ale na druhej strane vám dáva veľa príležitostí a finančné zabezpečenie. Pre mňa je to hlavne šanca pracovať so skvelými hercami a tvorcami. Inak by som sa možno nikdy nestretla s Hanou Maciuchovou, Terezkou Brodskou, Ilonou Svobodovou, Zdenou Hadrbolcovou, Radoslavom Brzobohatým, Pavlom Křížom a ďalšími, ktorí v seriáli hrajú.

Á propos, Pavel Kříž je v ULICI opäť vašim ctiteľom, rovnako ako v "Básnikoch" a snáď smieme prezradiť, že vzťah vašich dvoch postáv prerastie vo viac než priateľstvo.

Pavel je môj herecký osud! Samozrejme, že žartujem. Je to vynikajúci partner a výborne si rozumieme. Vzťah našich postáv v tomto seriáli však nie je tak priamočiary ako v "básnikoch", má veľa životných kľučiek a prekážok a ešte prezradím dôležitú informáciu - Pavel nehrá lekára, ale obchodného riaditeľa súkromnej firmy.

Bolo ťažké získať túto seriálovú rolu?

Konkurz ani nebol veľmi náročný, mala som jeden dlhší dialóg s hlavnými predstaviteľkami. Myslím si, že pri rozhodovaní, či rolu dostanete, je najdôležitejšie to, či sa na rolu typovo hodíte a ako zapadáte do mozaiky ostatných typov a hercov, ktorí seriál vytvárajú. Nemyslím si, že by ostatné kolegyne, ktoré se o rolu uchádzali, boli horšie než ja, len do tej mozaiky tvorcom nezapadli.

Tento školský rok končíte štúdium herectva na pražskej DAMU. Máte už jasno, kam budete po absolutóriu smerovať?

V škole to bude tento rok náročné, pretože musím skĺbiť nakrúcanie seriálu se záverečným štúdiom. S kolegami v DISKU budeme skúšať absolventské predstavenie Orestes, v ktorom budem hrať Elektru, na čo se nesmierne teším. Taktiež budem dohrávať predstavenia v Divadle na Fidlovačke.

Co bude po škole? Všetko je otvorené. Viem, že stály angažmán ma neláka a voľná noha mi vyhovuje. Zatiaľ som vždy robila to, čo som chcela a predstava, že by som musela robiť, čo mi zadajú, ma príliš neláka.

Nemávate i po toľkých rokoch v Prahe občas pocit vytrhnutosti a osamelosti?

Minule som nad tým uvažovala a musím skonštatovať, že nie. A nemala som ho ani v čase najhlbšej krízy, kedy sa mi naozaj nedarilo a bolo by hádam prirodzené zdvihnúť kotvy a vrátiť sa do Malaciek. Cítila som, že ma tu niečo pekného a nového čaká, aj keď som vtedy nemala žiaden vážny partnerský vzťah. A ten by dnes mohol byť pre mňa jedným z hlavných dôvodov, prečo z Prahy neodísť a vytvoriť si tu svoj nový domov.

Michaela Badinková

Narodila roku 1979 v Malackách. Vyštudovala Štátne konzervatórium v Bratislave a počas štúdia účinkovala v divadle Úsmev, v divadle A. Bagara v Nitre a v Bábkovom divadle v Žiline, hrala v televíznej rozprávke Kováč Juraj.

Po príchode do Prahy účinkovala v muzikáli Pomáda, Miluji tě, ale. V Divadle na Fidlovačke hrá postavu Eržiky v hre Balada pre banditu, Checcu v Poprasku na Lagúne a Kaču vo Werichovej úprave muzikálu Divotvorný hrniec.

Štvrtý rok študuje herectvo na pražskej DAMU. Úloha Aničky Posedlej vo filme "Jak básníci neztrácejí naději" bola jej prvou, veľkou filmovou úlohou. Od septembra ju môžeme každý deň vídať v televíznom seriáli Ulice v úlohe Lenky Drápalovej.

ELENA KOTOVÁ

---

Zpět na obsah