Jesenné ohliadnutie

"Tatry sú najkrajšie na jeseň," vravia domorodci. Ostrieľaní návštevníci, znalci Vysokých Tatier v rôznych ročných obdobiach, sú v tom s nimi zajedno. Nuž prečo sa teda nevydať do milovaných hôr zasa raz práve v tomto ročnom období?

Vstupnou bránou do Vysokých Tatier je pre ľudí, čo sem prídu inak ako autom, železničná stanica Poprad-Tatry. Obrovská budova, v čase reálsocializmu konštruovaná na väčší príliv cestujúcich, než ju poctieva teraz. Postupne zatvorili kultúrne stredisko pre cestujúcich s čitárňou a televíziou, potom teplú čakáreň na druhom poschodí (kde sa usalašilo aj veľa pasažierov bez cestovného lístka - teda bezdomovcov, aby tu mohli prespať), na rad prišla reštaurácia, až zostala iba čakáreň v pasáži prechodu k Tatranskej elektrickej železnici - je tu mimochodom prievan - a jeden bufet na občerstvenie. Aspoň okná by mohli umyť. Panoráma veľhôr si nezaslúži obrysy skreslené šmuhami na obločných sklá. Aj dráhy šetria. Druhý "drážny" postreh robím počas cesty TEŽ-kou, a to, že cesta na Popradské pleso-zastávku sa neskrátila oproti mojej minulej návšteve ani zamak a trvá stále poldruha hodiny. Brnkajú mi na nervy najmä pri desaťminútovej prestávke v Starom Smokovci. To má mať turista pri zamýšľanej celodennej túre naozaj more času?

Tretí postreh, že totiž od vodičov osobných áut na parkovisku Popradské pleso-zastávka pýtajú 160 SK za parkovanie, sa ma našťastie netýka, a tak hor sa! Snehom pocukrované štíty svietia, vzduch sa lahodne derie do pľúc. Pred horským hotelom Popradské pleso mám dojem, akoby si tu dalo rande celé Poľsko. Veď tuším v novinách písali, že Poľsko podporuje domáci cestovný ruch a Poliaci sa rekreujú zväčša doma?! Ale Tatry sú Tatry! Ľubozvučnosť poľštiny a nenútené správanie sa severných susedov ma ladia poeticky. Celé hlúčky (sú to príbuzní či kolegovia zo zamestnania?) komunikujú, vymieňajú si názory na veci vôkol a mňa znovu blaží poznanie, ako krásne tej poľštine rozumieť. A čo bratia Česi? Aj ich tu možno stretnúť, ale v rozhodne menšom zastúpení. Na samom konci tejto "slovanskej trojice", ak chcete, sa ocitajú Slováci. Tých som stretla na chodníku smerom na Rysy naozaj menšinovo. A to rátam aj skupinku robotníkov, čo regulovali tok potoka a čistili jeden úsek kľukatiaceho sa chodníka. Veď nenadarmo sa vraví, že Slováci nemajú čas loziť po horách, že musia robiť na poli! Veľmi sa mi rátal potom postreh jedného Rakúšana pred chatou v sedle Váhy, ktorý sa ma pýtal, či je na Slovensku dnes nejaký štátny či aký sviatok, keď je tu vraj toľko Slovákov? Ja vravím - a kde? "No tu všade okolo nás!" (Myslel Poliakov, len nedokázal postrehnúť rozdiel v dvoch blízkych jazykoch).

Vždy som na českých návštevníkoch Tatier obdivovala, ako kamarátsky sa k sebe správajú, ako si vedia "povídat", aký zmysel pre humor majú - skrátka aké je to s nimi zábavné. Tak aj teraz. Dialógom z chodníka nemožno uniknúť. Človek sa zasmeje, poučí a niekedy aj strnie. To vtedy, keď na reťazových úsekoch nad vodopádom odfarbená staršia blondína asi najskôr niekde z južnej Moravy radí vnučke, kde sa má vycikať. Dievčatko v teniskách, babička vo vypletaných sandáloch sotva udržiavajú rovnováhu na šikmej skale. Kam sa vrtnúť? Treba uznať, že babička vnučke poradiť vedela. Síce celá štrúdľa asi sto ľudí sa zasekla na reťazi, ale čo už? Výhľad na Žabie plesá napokon tiež nebol na zahodenie.

Márne sa obzerám po kamzíkoch či svišťoch. Bývali tu na týchto úplazoch, kamzíky sa pásli, svište pišťali tu a tam spopod skaly. Vzápätí ma uzemní pohľad na slečny, čo si z chaty prinášajú plyšových svišťov. Rôznych veľkostí, farieb. Vidno, že si skúsení obchodníci dokážu poradiť! Navnadí ma to porozhliadnuť sa, čo všetko ponúkajú v Chate v sedle Váhy. Je tu sortmiment, za aký by sa nemuseli hanbiť ani v nejednom obchodiaku. Čelenky, čapice, pršiplášte, suveníry, kozmetika - veci potrebné do hôr aj rôzne hlúposti. Čo sa týka jedálneho lístka - obdivujem jeho šírku v podobe tvarohových knedlíkov, vyprážaného syra, búcht na pare či guláša. Predsa len sme v nadmorskej výške 2 250 m a všetko sa vynáša na chrbte! Nápisy na stenách upozorňujú, že tu nemajú radi politikárčenie, ale nie sú trpení ani vegetariáni. To prvé - prosím. Sme vo veľhorách, kde na prvom mieste nech figuruje športový duch a priateľstvo - trebárs na lane - ale to druhé už zaváňa vytesnovaním jednej skupiny na úkor druhej (aj keď vegetariánstvu neholdujem ani ho v čírej podobe neschvaľujem).

Na štíte, kde stál Lenin v roku 1913, je ľudí ako maku. Zato trochu stiesnený pocit mám po zostupe pod končiare. Tatry ako keby sa vyľudňovali. Na jednej strane sa nečudujem domácim, že chcú využiť krátku sezónu, aby si nastrádali prostriedky aj na horšie časy. Na druhej strane - neodrádzajú vysokými cenami ďalších a ďalších? Kasírovať v bistrách a kaviarňach za minimálne výkony pekné sumičky nie je až také umenie (dva šľahačkové zákusky v cukrárni v Starom Smokovci nás prišli asi na 60 SK). Aká je ponuka trávenia voľného času? Je kam zájsť okrem Múzea TANAP v Tatranskej Lomnici či Tatranskej galérii, ak prší? Čo si so sebou odvezie domov napríklad človek z liečebného pobytu? Stánky ponúkajú väčšinou púťový tovar. Vo vitrínach hotelov zasa trónia predražené krištáľové vázy. A čo výrobky ľudových výrobcov z regiónu? Nevidela som ich. Možno som bola v Tatrách prikrátko. Ale návštevník dokáže aj porovnávať. Úroveň poskytovaných služieb tu a čo za to ponúkajú inde. A či príde aj nabudúce? Kedysi sme do Tatier chodili na školské výlety. Teraz je vraj na Slovensku plno detí aj -násťročných, ktorí v Tatrách ešte neboli. Nuž aby to nedopadlo tak, že lepšie budú poznať Tatry vnučky s babičkami z Moravy a turisti z Poľska než slovenské rodiny, ktorí ich majú pod nosom!

JARMILA WANKEOVÁ

---

Zpět na obsah