Hranice. Uvedomila som si celkom nedávno, koľkokrát sme za poslené roky skloňovali na stránkach nášho časopisu i na najrôznejších diskusných fórach tento pojem. Keď často opakujete jedno slovo (skúste si to...) buď sa vám obnaží jeho nezmyselnosť, alebo pred vašimi očami naopak narastie do obludných rozmerov. Tak je to i s česko-slovenskými hranicami. Trápilo nás ich delenie (to nepochybne najviac!) i naťahovačky na pohraničnom území, nevraživosti chatárov a chalupárov a súdne spory, letné fronty na diaľničnom prechode aj nepríjemné a nevľúdne nočné kontroly vo vlakoch smerujúcich na Slovensko a zo Slovenska. Hranice. Ich príjemnejšou stránkou, vari jedinou, bol bezvízový styk, ktorému sme sa mohli tešiť, pravda i to neraz s prímesou trpkosti, od rozdelenia republiky až doteraz vďaka dohode z roku 1992. Pred pár týždňami však vyštartoval denník MF Dnes s článkami (ich intenzita i tón nemali ďaleko od cielenej kampane) o tom, že Česko a Slovensko sa budú snažiť posunúť režim na spoločných hraniciach na štandratnú úroveň vzťahov dvoch samostatných štátov.

Takáto príjemne uhladená veta možno pre niekoho znie neškodne, zaváňajúc iba formálnym úradníckym slovníkom. Pre tisíce ľudí však môže jej zrealizovanie znamenať skutočné nešťastie. Ide nielen o to, že vybavovanie si cestovných pasov (dnes už napokon ani nie za zanedbateľné poplatky) odradí množstvo záujemcov o turistiku v druhej krajine ich bývalej vlasti. Treba si uvedomiť, aký zásah do života to však bude pre obyvateľov príhraničných oblastí, ktorí nielenže doteraz nepotrebovali na prekročenie hranice (za prácou, rodinou, neraz i na vlastnú chatu či iný majetok) pas, ale pokiaľ neprevážali a neprenášali žiadny tovar, mohli hranicu prekročiť kdekoľvek, nielen na vyznačených hraničných prechodoch. Pritom prístup na niektoré miesta tohto kopaničiarskeho kraja ani inak nie je a nebude možný a mnohé z týchto cestičiek boli do niektorých obcí jediné.

Na nedávnych rokovaniach ministra zahraničných vecí ČR Jana Kavana so slovenskou vicepremiérkou pre európsku integráciu Máriou Kadlečíkovou, minister povedal: "Ide o to presadiť také opatrenia a takú formu kontroly, aby sme znížili ilegálny pohyb tretích osôb cez našu spoločnú hranicu, ktorá je zatiaľ neštandartná." Je pochopiteľné, že po útokoch v USA vzrástla obava z terorizmu na celom svete. Nemali by sme však tomuto strachu dovoliť narušiť to, čo z česko-slovenských naozaj neštandartných vzťahov ešte zostalo. Sprísnený režim nepochybne áno, ale mal by sa skutočne týkať len tretích osôb. Som presvedčená, že slovenská strana svoje rokovania vedie práve týmto smerom. Mária Kadlečíková novinárom koncom septembra potvrdila, že sprísnenie by malo nastať od nového roku, v tom čase však nijako nepredpokladala, že by si nová situácia vyžiadala prehodnotenie voľného pohybu Slovákov a Čechov. Kde sa potom z čista-jasna vzali neochvejné informácie o nastolení štandartného hraničného režimu na rieke Morave?! A fakt, že sa ich veľmi rýchlo a veľmi ochotne ujali niektorí novinári, ma už ani neprekvapuje. Ba nie sú na mieste ani alibistické tvrdenia, že "Európskej únii vadí, že režim na hranici so Slovenskom neumožňuje účelne bojovať proti ilegálnej migrácii." Myslím, že nie je nijako nová, ani ohromujúca myšlienka, že sa dá lepšie proti migrácii uchrániť krátky úsek hraníc medzi Slovenskom a Ukrajinou, ako omnoho rozsiahlešie česko-slovenské hraničné územie. Okrem toho Európska únia ešte nikdy vyslovene nestanovila podmienku, že by sa jej vonkajšou hranicou mala stať práve hranica česko-slovenská.

Ako napísal v otvorenom liste ministrovi Kavanovi aj historik Jan Rychlík, ktorý sa už roky zaoberá práve česko-slovenskými vzťahmi, a ktorého myšlienka štandartizácie tohto hraničného režimu nesmierne pobúrila, "...ani v případě, že by Slovensko nebylo přijato do EU společně s Českou republikou, by situace nebyla neřešitelná, protože i tehdy může být Slovensko součástí širšího Schengenského prostoru, podobně jako je tomu dnes u Norska a Islandu". Ukazuje sa, že pohyb cez hranice len na občiansky preukaz zasa nie je až taký výnimočný. Často počujeme, čítame o tom, ako sa postupne uvoľňujú hraničné vzťahy medzi štátmi Európy a ako smerujeme do jedného otvoreného štátu. Zdá sa však, že to tak úplne nie je. Ako som sa kedysi dozvedela tiež práve od Jana Rychlíka, pred sto rokmi ste cez hranice mohli cestovať omnoho jednoduchšie. Čo dodať? Nesnažme sa schovávať za hranice svojich krajín ako do obrnených krytoch, ale naopak sa pokúsme spájať proti hrozbám, z ktorých logicky pociťujeme strach. Zlu totiž, pravdu povediac, budú hranice vadiť čím ďalej menej...