SLOVENSKÉ DOTYKY
 

PÔVODNÝM POVOLANÍM HEREC

Karol Prochotský

Fotografie, bulletiny, zožltnuté novinové výstrižky a časopisy rozložené na stole putujú z rúk do rúk. Ruky približujú dokumenty k tváram a očiam, akoby chceli priblížiť čas študentských rokov. Do ticha niekto občas poznamená, či komentuje: "O tomto bulletine som nevedel... tieto sú zo Zábrehu a z Aberystwyth... Kultúrny Život 1960 - tu si s Maťom Hubom, Mišom Dočolomanským, Alena, Milan, Ivan, Ďuri, Ľubo, Soňa, Katarína, tu okolo nášho profesora hereckej tvorby Andreja Bagara, mal vtedy šesťdesiatku..." Sekretárka odnáša dokumenty a vracia sa s kópiami na čistučkom bielom papieri. Bolo to dávno. Nesedíme v divadle, v hereckej šatni, ale v bratislavskej kancelárii Karla Prochotského, prezidenta a predsedu predstavenstva slovenskej životnej poisťovne Kontinuita a.s., kde všetko dýcha novotou a modernosťou.

Dlhá cesta, roky... A prečo táto profesijná voľba?
- Bola to dlhá cesta, bez priamej voľby, bez nomenklatúrneho poskoku na vrchol, cesta za oceán, tvrdý chlebík a návrat domov. Teraz tu pracujem a bývam, ale neodišiel som z Ameriky natrvalo.

Sny, túžby, záujmy a štúdiá však boli o niečom inom...
- Od detstva som spieval v kostole. Poradili mi, že v Bratislave hľadajú spevákov, nedúfal som, ale prijali ma na konzervatórium a ja som spieval. A potom som pokračoval v štúdiu herectva na vysokej škole.

Bol to experimentálny ročník. Pol roka sa nechodilo do školy, ale do práce. Študenti natierali sudy v starej Apolke, zametali nádvoria závodu, aby sa ako budúci socialistickí umelci zblížili s robotníckou triedou.
- Nevedel som to pochopiť. Logické by bolo vyrábať dekorácie a rekvizity, učiť sa šiť kostýmy v divadelných dielňach. Podľa ideológov nám však hrozilo nebezpečenstvo deformácie myslenia zo strany živnostníkov, remeselníkov a ostatných "buržoáznych zbytkov."

Začala ťa priťahovať réžia.
- Pustil som sa aj do samostatnej režisérskej práce v bývalom Dome SČSP, v divadle za rampami, v súboroch po Slovensku, ale netrvalo to dlho. Prišiel 21. august 1968. Bol to šok. Dosť som sa exponoval verejne, v rozhlase a veľmi rýchle som si zrátal, čo ma čaká. Okrem toho mal som v živej pamäti udalosti rodinnej drámy, ktorú som prežíval ako desaťročný chlapec po roku 1948. Moji starší dvaja bratia ušli na Západ. To, čo nasledovalo, vyšetrovanie, pravidelné domové prehliadky, ťažko je všetko popísať, nerád sa k tomu vraciam. Stalinovej smrti vďačíme za to, že sme vtedy neskončili kdesi v lágri, či na Sibíri.

Po augustových udalostiach nezostávalo veľa času na závažné rozhodnutia.
- Vedel som, že neodvolám a za svoju činnosť v auguste sa neostpravedlním a nikdy nepodpíšem súhlas so vstupom sovietskych vojsk. Nevedel som, čo bude nasledovať, keď opustím Československo, cítil som, že môj umelecký život skončil, ale bol somsi istý, že nechcem, aby moja dcéra zažila to, čo ja v detstve.

Bol si vždy výrečný, s veľkou slovnou zásobou a ešte herec, schopný rýchle memorovať čítané i počuté...
- To mi po emigrácii v Amerike vôbec nepomohlo. Stal som sa dieťaťom, ktoré sa učí rozprávať a snažil som sa dostať k nejakému remeslu. Začal som s maľovaním domov, pracoval som na strechách. Tu mi pomohla herecká skúsenosť, schopnosť vedieť sa dívať, odpozorovať a pohybová technika nôh, rúk, prstov, vydretá na školských cvičeniach. Vynieslo ma to medzi najlepších maliarov vo Washingtone. A náhoda znamenala zmenu. Pri vybavovaní poistky som sa zoznámil s agentom, ktorý bol pôvodom Čech a otvoril mi cestu k poisťovníctvu. A keď som sa už dokázal po anglicky dohovoriť, opäť mi pomohla herecká skúsenosť a nadanie memorovať aj obsiahle texty. Ale v Amerike nebolo pre mňa najdôležitejšie, čo budem robiť, ale sloboda.. To je niečo, čo sa dá ťažko vyjadriť, to sa musí žiť.

Nechýbal ti kontakt s umeleckou tvorbou?
- Vedel som o vás, o svojich bývalých spolužiakoch, o vašich umeleckých úspechoch a bol som na vás hrdý. Moja cesta, len na veľmi krátko, viedla do slovenských a českých spolkov, kam som chodil recitovať a spievať, pôsobil som aj v rádiu Hlas Ameriky.

Čo by si ešte priradil k tým dobrým skúsenostiam v návratoch a spomienkach?
- Rodičov a učiteľov. Najviac mi dali najprísnejší učitelia. Profesor Vilo Záborský, ten na mne tak sedel... bola to drina, ale dokázal som javiskovú reč a umelecký prednes urobiť na výbornú. Mali sme možno niekoľko zbytočných predmetov, ale dobrých učiteľov. Nikdy na nich nezabudnem. A keď môžem teraz porovnávať, pri všetkých nedostatkoch, mali sme v Československu skvelý školský systém, konflikt bol medzi vzdelaním a uplatnením sa a jednosmernosťou vo výchove v škole i s rodičmi.

Tvoj príbeh je ako americký sen. Herec, spevák, recitátor, redaktor, robotník, maliar-natierač, potom štúdium, prax a získanie životnej, zdravotnej, majetkovej, investičnej a právnickej licencie v poisťovníctve. Začínal si ako obchodný poradca, stal si sa obchodným riaditeľom a následne generálnym riaditeľom spoločnosti Prudential so sídlom v Pittsburgu. Pod tvojim vedením sa organizácia dostala medzi 20 najúspešnejších amerických poisťovacích spoločností. Do života si uviedol obchodný systém Granum, ktorý je považovaný za jeden z najdokonalejších. Do roku 1999 si bol prezidentom Indipendent Consulting Services, nezávislého združenia, reprezentujúceho viac ako 100 poisťovacích a investičných spoločností v USA. Ako si začínal po tridsiatich rokoch na Slovensku?
- Prišiel som na návštevu, mal som taký pocit, že sem už nepatrím, ale potom som dostal viac ponúk a rozhodol som sa, že zostanem. Prijal som post prezidenta a predsedu predstavenstva slovenskej poisťovne Kontinuita a.s. a pokračujem v práci vo svojom odbore. Neprišiel som sem nikoho poučovať, ale pomáhať. A hneď na začiatku som si povedal: nevieš nič o Slovensku, nič o ekonomike a nič o poisťovníctve. A ešte jedna zásada. Nič mechanicky nebudem aplikovať na slovenské pomery z toho, čo som robil v Amerike. Je to logika biznisu. Ale trvalo mi rok, aby som si mohol povedať, že veciam na Slovensku začínam rozumieť.

A ako to vidíš do budúcnosti?
- Vychádzať treba z našich koreňov, odkazov otcov, lebo tie sú dobré a zdravé. Mimochodom, vrátil som sa po tridsiatich rokoch a mnohí boli prekvapení, že dobre hovorím po slovensky. Nuž, a prečo by som nehovoril. Tu sa stretávam s preamerikanizovanou slovenčinou. Naučil som sa však veľmi dôležitú vec. V manažmente sa nemôže stať úspešným nikto, ak nerobí všetko pre druhého človeka a tento spôsob môže byť už dnes východiskom aj pre Slovensko.

A tvoj osobný prístup, vklad a vlastná voľba?
- Chcel by som pomôcť tejto spoločnosti. Zo všetkých ponúk som sa rozhodol pre slovenskú spoločnosť. Považujem za malý zázrak, že spoločnosť so slovenským kapitálom, bez zahraničného investora sa dostala za tri roky medzi špičku slovenských poisťovní. A treba ísť ďalej, mojou úlohou je pomôcť dobrej veci, získať strategického partnera a byť pri tom, pri ďalšom rozvoji spoločnosti a svojim nástupcom odovzdať perfektnú organizáciu s vynikajúcim servisom.

ZOROSLAV ZÁHON


Zpět na obsah