S herečkou Zuzanou Kronerovou

So všestrannou slovenskou herečkou Zuzanou Kronerovou som sa stretla na nezameniteľnej terase Café TEATRu Čierna Labuť v Prahe. V týchto priestoroch pôsobí Česko Slovenská Scéna, ktorú spoluprodukuje Slovensko-český klub a práve toto miesto považuje Zuzana Kronerová už vyše dvoch rokov za svoju domovskú scénu. Priaznivci kvalitnej zábavy ju tu môžu vidieť v humorne ladenej monodráme Williho Rusella "Shirley Valentine" s podtitulom "Bláznivý útek do krajiny za stenou."

Nachádzame sa v priestoroch Café TEATRu Černá Labuť. Aký máte vzťah k tomuto miestu? Určite ste tu už veľa zažili...

Tento priestor sa mi veľmi páči, je to krásny nápad. Podľa mňa je tento dom veľmi citlivo postavený vedľa historickej budovy slávneho obchodného domu Biela labuť. Architektonicky ma vôbec neruší, akoby tu bol odjakživa. To je jedna vec a potom nápad umeleckej kaviarne s terasou je fantastický. Býva tu krásna atmosféra, zažila som v nej pár koncertov a vernisáží. Spievala som tu a tak aj vznikla spolupráca s Čiernou Labuťou. Čiernu Labuť nemôžem oddeliť od Prahy. Praha je mojou srdcovou záležitosťou, vždy som sa sem rada vracala, dodnes sa jej nemôžem nabažiť. Čo sa týka Čiernej Labute, už ju považujem za domovskú scénu, za taký svoj malý príjemný azyl.

Spomínate si na svoje prvé predstavenie tu v Čiernej Labuti?

Samozrejme... Bolo to v takej hektickej atmosfére, pretože sme, ako to už v divadle býva pred každou premiérou, boli asi dva týždne pozadu. Cítila som, že by som potrebovala ešte najmenej týždeň. Udalosti sa však valili a lístky boli predané. Nakoniec som bola veľmi milo prekvapená atmosférou na oboch premiérach. Boli prijaté s takým nadšením a tak búrlivo, až som zostala zarazená, pretože skoro po každej replike sa ozýval smiech a mohutný potlesk. Netušila som, že táto hra tak silno zarezonuje. Ohromne ma to potešilo a potom som bola dosť frustrovaná z toho, že sme mali prvú reprízu až o mesiac.

Ako je to už dlho, čo v Čiernej Labuti vystupujete so "Shirley Valentine"?

Jej premiéra bola v septembri 2004, a tak si myslím, že máme práve dvojročné výročie.

Aká je vlastne hlavná hrdinka tejto monodrámy? Keďže sa do tejto roly už opakovane nejaký čas vžívate, môžete povedať, že vám je blízka, a že sa s ňou nejakým spôsobom stotožňujete?

Poviem vám najprv, čo o tom hovoria iní. Mnoho ľudí mi hovorí, že je to moja životná rola, a že je to nesmierne autentické, akoby som ju ani nehrala, ale akoby som v skutočnosti bola ňou. Ak to takto pôsobí, som veľmi rada. Táto hra je mi blízka hlavne svojím humorom a sebairóniou. Hlavná hrdinka sa na seba vie pozrieť veľmi kriticky, vie si urobiť - ako sa hovorí - "švandu" zo seba samej. Popritom tomuto príbehu nechýbajú ani dojemné pasáže. Je to hra o premene nezaujímavej, samou sebou sklamanej ženy, ktorú už nič nebaví. Svojou životaschopnosťou sa premení na žiaducu ženu, ktorá si vie užívať život a ktorá si svojím razantným rozhodnutím zlepší dokonca aj manželstvo.

Ako vám sadla monodráma? Necítite sa na javisku trošku opustená?

Nikdy mi ani len neprišlo na um skúsiť monodrámu. Musím sa poďakovať dramaturgičke pani Ive Benáčkovej, ktorá ma dotlačila k tomu, aby som vôbec uvažovala o spolupráci s Čiernou Labuťou. Oslovila ma potom, čo ma počula spievať šansóny. Chcela, aby som naštudovala niečo komorné. Nakoniec som zo šuplíka vyhrabala text, ktorý tam ležal asi trinásť rokov. Oslovila som režiséra Ivana Balaďu, ktorý mi veľmi pomohol. Mám pocit, že s iným režisérom by mi to nepôsobilo až takú radosť. Bol to práve on, kto ma tak krásne inšpiroval. Nakoniec hrať monodrámu pre mňa bolo príjmeným osviežením. Dnes sa tomu hovorí výzva. Diváci mi často vravia, že tie postavy okolo mňa ožívajú a aj keď som tam sama, vedia si ich živo predstaviť.

Ako vníma české publikum predstavenie v slovenčine? Nie je pre nich problém neustále sa prehlbujúca priepasť medzi slovenským a českým jazykom?

Sama to musíte cítiť, že mladí ľudia už slovenčine nerozumejú. Naša generácia sa veľmi teší, že môže znova počuť melodickú slovenčinu. Myslím si, že Shirley Valentine je natoľko komunikatívna hra, že problém porozumieť nemajú ani mladí Česi - až na jeden výraz… Z kontextu ho ale nakoniec pochopia. Keďže táto hra je skôr ladená na ženskú nôtu, veľmi príjemne ma prekvapilo, že nielen ženy, ale aj muži, najmä správni nezakomplexovaní muži, na tento príbeh veľmi živo reagujú. Nakoniec túto hru napísal muž (Willi Rusell), ale moji spolupracovníci, ktorí písali hudbu a text, nechceli veriť, že to nebola žena. Je to renomovaný autor, ktorý zrejme poznal veľmi dobre ženskú psychiku. Dočítala som sa, že vypomáhal mamičke v kaderníctve a tam si vypočul množstvo rozhovorov dám a nechal sa nimi inšpirovať.

Chystáte do budúcnosti ďalšiu spoluprácu s Čiernou Labuťou?

Neoslovili ma, teda neviem. Nie som ten typ, čo sa natíska. Nakoniec aj na prvú spoluprácu ma museli získať oni, ale keby niečo vzniklo, tak budem veľmi rada. Bude to príležitosť opäť chodiť do Prahy. Je to síce namáhavé, ale Praha ma vždy odmení tým, aká je krásna. Samozrejme, že je to iný pocit, keby som tu mala žiť, ale takto je to krásne prázdninové, aj keď spojené s námahou.

Pred časom v kinách uviedli film "Štěstí", kde ste si zahrali jednu z úloh. Zaujímalo by ma, keďže ste v ňom na vlastnej koži zažili spoluprácu českých a slovenských hercov, aké sú v skutočnosti slovensko-české vzťahy na pľaci?

Medzi nami sa nič nezmenilo. Nechcem politizovať, nie som politológ, ale ak má niekto problém s česko-slovenskými vzťahmi, tak sú to vždy len ľudia v určitých štruktúrach. Pre nás sa nič nezmenilo, pretože my sme spolupracovali s českými hercami v slovenských filmoch už veľmi dávno a taktiež už veľmi dávno sme hrávali v českých filmoch… Samozrejme veľmi nepríjemná je hranica, no ale dúfajme, že už čoskoro zmizne. Toto isté ste sa ma mohli spýtať pred dvadsiatimi rokmi, ako krásne sa mi hralo vo filme s Josefom Abrhámom. Neustále sa pokúšal o slovenčinu, tak ako sa ja teraz pokúšam o češtinu. Keď som pred štyrmi rokmi účinkovala v Národnom divadle v Prahe, všetci mi veľmi pomáhali s češtinou a dokonca si ma aj viac hýčkali ako na Slovensku, pretože som bola určitým spôsobom exotická. Máme sa radi a keďže sú aj naše jazyky také blízke, tak si aj dobre rozumieme. Ale aj keby sme hovorili úplne inými jazykmi, tak jediné dôležité je, že človek chce komunikovať, a keď chce, spôsob si vždy nájde. Spomínam si, že môj otec spolupracoval na množstve maďarských filmov s vynikajúcim režisérom Karolom Makom a keď sa tlmočníčka vzdialila, oni pokračovali v rozhovore, aj keď každý svojou rečou. A rozumeli si…

Samozrejme, keď hovoríme o filme "Štěstí", nedá mi nespomenúť i spoluprácu na filme "Divoké včely" s Bohdanom Slámom. Prijala som ju, pretože sa mi nesmierne páčil scenár a vycítila som režisérov pohľad na svet a jeho zmysel pre humor, ktorý mi bol veľmi, veľmi blízky. Súhlasila som, lebo som cítila, že sme jedna krvná skupina. A aj preto, že nejde o to, kto je akej národnosti. Akurát môžem pociťovať smútok, že som už dávno na Slovensku takúto spoluprácu nezažila.

Nemáte teda absolútne žiadny problém s češtinou a českými dialógmi...

Našťastie nie. Pri učení českých textov som neustále navštevovala môjho zlatého kamaráta Pavla Lišku a žiadala som ho, aby mi predohral intonáciu. Režisér mi neustále menil repliky a Pavel nie že by mi nechcel pomôcť, ale presviedčal ma, že to znie krásne v mojom podaní. Ja chcem byť ale dokonalá! Našťastie mám dobrý sluch, to akosi súvisí s muzikalitou. Hrávala som na klavíri a je možné, že mám lepší sluch na jazyky a keby som nebola lenivá, tak by som ovládala niekoľko svetových rečí. Dohovorím sa po anglicky, rusky, srbsky...

Čo je vášmu srdcu najbližšie - film, televízia alebo divadlo?

Malo by sa to striedať. Na Slovensku je však situácia taká, že mi vlastne zostalo najmä divadlo. Považujem sa predovšetkým za divadelnú herečku. Ak sa naskytne dobrý film a dobrá herečka, ktorej môžem prepožičať hlas, rada robím aj to. Rozhlas je mojou láskou a v televízii je bohužiaľ zúfalá situácia. To je už iný príbeh - ako sa slovenská televízia premenila na komerčnú a nerobí vôbec pôvodnú slovenskú tvorbu. Je to trestuhodné. Dúfam, že sa to zmení. Je ale otázkou, kedy. Film samozrejme milujem, je to úplne iná atmosféra, a kedykoľvek by som znova filmovala. Je to úplne iný, až zázračný svet.

Ste dcérou známej osobnosti. Ovplyvnilo to nejakým spôsobom vašu kariéru? Stretli ste sa skôr s pozitívnym alebo negatívnym prístupom?

Nikdy som reči nepočúvala. Napriek tomu, že otec bol veľmi populárny, som žiadne negatíva necítila. Akurát mal veľa práce a bol málo doma. Ale tých pár chvíľ, počas ktorých sa mi venoval, bolo veľmi intenzívnych. Bol to nesmierne skromný človek. V tomto zmysle som nepocítila teda žiadne negatíva. To, že bol známy, som nikdy nevyužívala ani nezneužívala, ani nepotrebovala. A otec mi nikdy cestičku nezametal.

Skôr vás viedol k herectvu, alebo vás naopak odrádzal?

On i mamička (bola tiež herečkou) mi bez vlastného pričinenia odkázali veľkú a bohatú genetickú výbavu. Otec, tak ako Charles Chaplin, sa nikdy neprestal dívať na svet detskými očami a mal nesmierne rád deti. Veľmi rád sa s nimi hrával a mal nesmierny zmysel pre humor. Rozprávali sme sa o herectve ešte keď som bola malá. Obaja rodičia sa akurát báli, aby som nebola nešťastná, ak nebudem mať talent. Boli veľmi prekvapení, že som išla na VŠMU, lebo to bolo také za ich chrbtom, taký experiment. Hlásila som sa aj na iné školy, tie prijímačky som vlastne urobila skôr "zo športu", že to len vyskúšam. Boli dosť šokovaní, ale nakoniec mi otec po rokoch povedal: "Nemusíš byť najlepšia, nemusíš byť ani slávna, stačí, keď budeš takou šťukou v rybníku, čo rozvíri hladinu vody." Tak sa to vari podarilo...

Učíte na VŠMU a práca s mladými talentovanými ľuďmi je určite prínosná a zaujímavá, aj keď často i dosť náročná. Obohacuje vás niečím toto poslanie?

Ale samozrejme. Je to také zrkadlo. Človek vidí aj vlastné chyby. Respektíve, keď má pred sebou mladého adepta, musí si všetko sám v sebe pretaviť a vyskúšať. Je to spätná väzba. Nakoniec učenie, teda pedagogika, nie je švanda, je to náročná vec a musíte byť veľmi zodpovedná, nehovoriť to, čo si nemyslíte, nerobiť to, čo neviete a neklamať študentov. Podnecuje ma to k tomu, aby som sa dovzdelávala aj ja. Necítim sa byť ani mentorom, ani nejakou autoritou. Rozprávame sa spolu, pretože nakoniec herectvo sa naučiť nedá, ide o to, aby mal človek niečo od pána Boha a od prírody, a aby na sebe veľmi tvrdo pracoval. Úplne prirodzene, tak, ako mi to dovzdali moji rodičia, učím s dôrazom na etiku a morálku tejto profesie, lebo toto je to dôležité.

Zuzana Kronerová

Narodila sa 17. apríla 1952 v Martine. Je dcérou herca Jozefa Kronera a herečky Terézie Hurbanovej-Kronerovej. Absolvovala štúdium herectva na VŠMU v Bratislave a v roku 1974 nastúpila do Divadla pre deti a mládež v Trnave. V roku 1979 prešla na bratislavskú Novú scénu. Uplatnila sa v rozhlase, televízii, filme, dabingu. Hosťovala v pražskom Národnom divadle a jej domovskou scénou je od začiatku 90. rokov bratislavské divadlo Astorka. V roku 2001 sa stala držiteľkou Českého leva za vedľajší herecký výkon vo filme Divoké včely.

MARTINA MITTERPACHOVÁ

---

Zpět na obsah