SLOVENSKÉ DOTYKY
 

ČO NASTANE, KEĎ SA VŠETCI SKLONÍME

S Boženou Fukovou

V septembri udeľoval prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič štátne vyznamenania. Slovensko-český klub sa spolu s Veľvyslanectvom SR v ČR už druhý rok angažoval v tom, aby niektoré z významných slovenských ocenení získala aj Božena Fuková. Vlani sa tento zámer nezdaril, ale tento rok pani Božena cestovala do Bratislavy, aby si prevzala Rad Ľudovíta Štúra druhej triedy. A tak, veríme, vošla viac do povedomia skromná žena, o ktorej nie každý vie, že bola jedným zo štyroch poslancov Národného zhromaždenia, ktorí v októbri 1968 hlasovali proti "Dohode o podmienkach dočasného pobytu sovietskych vojsk v Československu" a nazvala ho aktom agresie. Kým jej traja kolegovia boli v tom čase významné politické osobnosti, Božena Fuková bola nie veľmi známa tridsaťročná ekonómka. Jej život sa potom niesol v intenciách, ktoré sa po takomto statočnom čine dali očakávať - o rok ju vyhodili z poslaneckej snemovne, veľmi ťažko hľadala zamestnanie, napokon robila účtovníčku a referentku... Až v roku 1990 sa opäť stala poslankyňou Federálneho zhromaždenia. Božena Fuková je človek veľmi blízky nášmu klubu, ale to pochopiteľne nie je jediný dôvod, prečo sme jej pri tejto slávnostnej príležitosti položili zopár otázok.

Ste Slovenka už dlhé roky žijúca v Prahe. Kam siahajú vaše korene?

Pochádzam z Bystričian v okrese Prievidza, ale všade hovorím, že z Paučice, čo je osada, ktorú založili moji starí rodičia a ich súrodenci, ktorí prišli zo Sliezska. Môj otec bol horár. Som zo šiestich detí, takže náš život nebol jednoduchý. Výchovu nás všetkých poznamenalo, že obaja rodičia boli evanjelici. Do meštianskej školy som chodila v Oslanoch, potom som sa dostala na Obchodnú akadémiu v Nitre. Tu som začala objavovať svet a pochopila som, že ho musíme nielen poznávať, ale aj pretvárať. Zrodila sa vo mne revolta proti tvrdej evanjelickej výchove, vstúpila som do ČSM, vykonávala tam rôzne funkcie.

Neskôr ste sa stali aj členkou komunistickej strany...

Neurobila som v živote nič zlé, nikomu som neublížila, napriek tomu sa nerada dívam na to krátke obdobie, kedy som bola v strane, pretože je zrejmé, že aj ja som robila oporu vtedajšej spoločnosti, až pokým som sa sama v sebe nedopracovala ku kritike a k poznaniu, že nie všetko je v poriadku. Bol to veľmi bolestivý proces, ale som rada, že som ním prešla a neprehajdákala som život. Rok pred maturitou mi zomrel otec, ja som študovala vysokú školu ekomomickú, z finančných dôvodov som štúdium musela prerušiť a dokončiť ho diaľkovo. Vlastne som nechcela do strany nikdy vstúpiť a v roku 1954, keď ma pred maturitou presviedčali, to bolo veľmi nebezpečné odmietať. Takže som sa vždy len rôzne vyhovárala... Po XX. zjazde KSS , keď sa zdalo, že sa mnohé veci budú dať zmeniť, som si uvedomila, že s mojou povahou si buď môžem "nabiť hubu" alebo ísť priamo dovnútra diania a byť tam užitočná. Kandidátkou som sa stala v roku 1958. Už keď ma preverovali, prišli ťažkosti - nemala som vraj triedne cítenie, neuznávala vedúcu úlohu komunistickej strany, mala som rôzne "nepatričné" sociálne a kultúrne názory. Už som však bola v kádrových rezervách a teda aj tej šachovnici. V šesťdesiatom roku sa zlučovali kraje a ja som zo Žiliny, kde som pracovala na KNV, prešla do Banskej Bystrice, robila tam zväzácku funkcionárku a neskôr v Národnom fronte. Zoznámila som sa s manželom, vydala sa a v roku 1964, keď ma kandidovali na poslankyňu, som už čakala dcérku. Môj manžel mal veľký vplyv na uvedomovanie si všetkého, čo sa v spoločnosti dialo - veľa času sme aj doma trávili tým, že sme to rozoberali. Pochopili sme, že ďalej nemôžem zastávať ani túto prácu, ani funkcie. Práve vtedy ma navrhli na kandidátku na poslankyňu federálneho Národného zhromaždenia. Videla som to ako príležitosť odísť z ohraničeného krajského prostredia, takže som ju prijala.

Bol výrazný rozdiel medzi prácou poslanca v tedy a dnes?

Priznám sa z odstupom času, že som počas nástupu nevedela, čo to vlastne obnáša. Tá práca bola úplne neporovnateľná s dnešnou. Tým, že sa písal už rok 1964, to nebolo úplne nezmyselné, nedá sa povedať, že by sa nedalo nič vykonať. Dostala som sa do zahraničného a mandátového výboru. Pripomienkovali sme, dotvárali alebo chceli meniť návrhy zákonov, ktoré prichádzali z vlád. Nie vždy sa to podarilo. V roku 1966 sme však tvorili zákonník práce, to už som bola skúsená a snažila som sa na ňom naozaj plnohodnotne pracovať, a myslím si, že sa nám podarilo vytvoriť taký dobrý kódex, že vydržal až do deväťdesiatych rokov... Šesťdesiate roky dovoľovali do týchto materiálov dostávať už aj demokratické či ľudsko-právne stanoviská. Nie je pravda to, čo niektorí aj dnes tvrdia - že v obrodnom procese išlo len o prevzatie moci do iných rúk. Tí mladší a rozhľadenejší, ktorí sa doň zapojili, nechceli zostať len pri tom, že sa obrodí vedenie KSČ. Všetko však napokon limitovali tanky.

Do akej miery ste vedeli, že tie tanky prídu a kedy ste sa o ich príchode dozvedeli?

Tušili sme to, boli známe informácie o pohybe ruských vojsk. Nemysleli sme si však, že to bude tak rýchlo. Práve sme boli s manželom na dovolenke na Šumave, ráno 21. augusta som v malom tranzistore začula správu, že sme boli okupovaní a hneď sme sa snažili dostať do Prahy. Bolo zvolané Národné zhromaždenie a z neho som sa nedostala ďalších sedem dní a sedem nocí. Atmosféra tam bola neopakovateľná a nereprodukovateľná. Boli sme šokovaní, chceli sme, aby sa to zvrátilo, zmenilo a pritom sme vedeli, že vzdorovať takej silnej armáde nie je možné. Moje hlasovanie v októbri už nebol žiadny nerozmyslený akt - vedela som, že skončila možnosť pretvárať vtedajší systém postupnými krokmi. Považovala som za svoju povinnosť vyjadriť názor, ktorý bol v súlade s názorom väčšiny obyvateľstva. Bola som si plne vedomá, čo ma môže postihnúť. Príbuzní mi pred hlasovaním povedali, že dúfajú, že som sa nedala zlomiť a že sa postarajú o Danušku - o dcérku, ktorá mala štyri roky. U väčšiny poslancov však prevládla obava o ďalšiu existenciu a z následkov, ktoré už propaganda kreslila čiernymi farbami. Po zbavení mandátu nás vyhodili i zo zamestnania.

Aké prišli napokon represie a ako sa s tým dalo ďalej žiť?

Keď si predstavíte, že pol milióna členov strany bolo vylúčených a vyhodených z práce a ďalšie množstvo nestraníkov bolo rôzne postihnutých, tak mi pripadá skoro nemorálne hovoriť o nás, ktorí sme toto riziko mali v pracovnej náplni. Človek, ak žije pod tlakom, sa môže zachovať buď krásne ľudsky alebo v tom môže takzvane "brusliť" a tretia možnosť je stať sa zradcom. Bola som spočiatku veľmi sklamaná, ako sa ľudia správajú. Na mňa hlbšie než okupácia pôsobil morálny marazmus, ktorý potom nastal. Ľudia sa sklonili pred vojenskou i politickou mocou a myslím si, že to nebolo treba. Bola by som rada, keby ten Rad Ľ. Štúra druhého stupňa za "mimoriadny spôsob zásluh za demokraciu a ľudské práva", bol svedectvom práve o tom, že človek je povinný konať to, k čomu bol určený alebo vyvolený (v tomto prípade i zvolený). I keď dogmatickým, zošnurovaným režimom, raz som bola zvolená za poslankyňu Národného zhromaždenia, musela som teda vydať svedectvo o tom, ako ja sa pozerám na demokraciu a slobodu a čo môže nastať, keď sa všetci skloníme. Hájiť suverenitu okupovaného štátu by malo byť vždy povinnosťou zákonodarcov...

NAĎA VOKUŠOVÁ, VLADIMÍR SKALSKÝ


Zpět na obsah