SLOVENSKÉ DOTYKY
 

LEKÁR V DEJINÁCH LITERATÚRY

Výročie Ivana Hálka

Každá významnejšia osobnosť v medicíne a zdravotníctve sa po zhodnotení doby, v ktorej žil, dostane na stránky dejín lekárstva. Českí i slovenskí lekárski historici už v prvých rokoch po obnovení Československa podľa zásluhy ocenili podiel českého lekára MUDr. Ivana Hálka na budovaní zdravotníctva na Slovensku, kde od začiatku 20. storočia prežil 38 rokov, vyplnených nezištnou, obetavou prácou. Zriedkaktorý lekár sa však dostáva zároveň i na stránky dejín literatúry. Heslo "Hálek, Ivan" si môžete nalistovať v slovníkoch, zostavených tak slovenskými, ako aj českými literárnymi historikmi; napríklad v Encyklopédii slovenských spisovateľov a Lexikóne českej literatúry.

Ivan bol už ako školák a gymnazista vnímavým prijímateľom tlačeného slova. Jeho mamička, Dorotka Hálková podporovala a rozumne usmerňovala synov záujem o knihy a časopisy, ktorý v ňom ďalej rozvíjali aj učitelia. V škole vynikal výborným slohom, prezrádzajúcim literárny talent, zdedený pravdepodobne po otcovi - tým bol český básnik, spisovateľ, dramatik a novinár Vítězslav Hálek, ktorý sa nedožil ani štyridsiatky a zomrel niekoľko týždňov pred druhými narodeninami svojho syna.

I keď si Ivan Hálek s vnútorným uspokojením a s hrdosťou uvedomoval, že je synom slávneho otca, túto skutočnosť nikdy nezneužíval vo svoj prospech ani v škole, ani v spoločnosti. Svoje príspevky do časopisov predkladal redaktorom ako študent a neskôr ako mladý lekár skromne, ba s istým ostychom a ani netrval na tom, aby ho pod ne podpisovali. Táto skromnosť sa týkala i jeho dnes už prakticky neznámej básnickej tvorby, z ktorej mu zopár ukážok uverejnil Čas v rokoch l897- l899.

Prvú svoju významnejšiu, aj bibliograficky podchytenú prácu napísal mladý MUDr.Ivan Hálek na podnet svojho predstaveného, prof. MUDr. Josefa Thomayera a bola uverejnená v Sborníku přednášek z oboru lékařského /ročník l899/ pod názvom Claudicatio intermittens - brilantným štýlom a jasným výkladom objasnil odbornej verejnosti medicínsky problém na základe štúdia chorobopisu a pozorovaní zahraničných kapacít. Iba pred niekoľkými rokmi bol v rámci skúmania Hálkovho podielu na dejoch okolo takzvanej Hilsnerovej aféry objavený v Čase zo dňa l6.januára l900 jeho článok Na adresu polenských lékařů (okolnosťami jeho zrodu a dôsledkami sme sa zaoberali v SD č. 2/2002).

Čas a Besedy Času s ním mohli počítať aj po jeho odchode do Čadce; jeho literárne črty Ze zápisků slovenského lékaře tam vychádzali v rokoch l903 a l904. Vrátil sa k nim v 30. rokoch, keď ich spracoval do knižnej podoby a v roku l932 vydal pod názvom Zápisky slovenského lekára. Táto kniha nazvaná neskoršie Zápisky lekára respektíve Zápisky lékaře z Horní Trenčanské v rokoch l955-l98l vo vydavateľstvách Slovenský spisovateľ, Čs. spisovatel a Avicenum.

Od prevratu v roku l9l8 sa datuje Hálkova zvýšená politická, ale aj publicistická aktivita. Vavro Šrobár, minister s plnou mocou pre správu Slovenska, menoval svojho dávneho priateľa šéfom slovenského zdravotníctva a v roku l920 bol zvolený za poslanca československého národného zhromaždenia. Hálkove návrhy zákonov a parlamentné prejavy boli uverejňované aj tlačou; o jednom z nich, ktorým ako spravodajca zdôvodňoval zdravotnícky zákon, napísala česká historička lekárstva Ludmila Sinkulová, že "...je nejen výborným literárním dílem, ale i jednou z nejkrásnějších zdravotně politických studií první republiky."

V textoch, ktoré MUDr. Ivan Hálek uverejňoval, vychádzal z poznatkov, získaných dlhoročnou lekárskou praxou, štúdiom odborných publikácií ako aj študijnými cestami do Nemecka, Anglicka, Spojených štátov a Sovietskeho zväzu.

Aj keď sa po niekoľkých rokoch vzdal významného postu i poslaneckého mandátu a pracoval ako primár detskej nemocnice v Bytčici pri Žiline, naďalej prikladal ruku k dielu, kde mohol ovplyvniť úroveň verejného zdravotníctva či zdravotné a sociálne pomery. Príkladom toho je jeho úvodník v časopise Praktický lékař (č. 7, roč. l928) nazvaný Zdravotnícke závady a úkoly na Slovensku, ktorého text predtým odznel ako prejav pri slávnosti otvorenia žilinského sociálno-zdravotníckeho domu Čs. červeného kríža. Z toho istého obdobia pochádza aj Hálkov článok Úmrtnosť kojencov a závodné jasle, ktorý vyšiel tlačou, ale nevedno, v ktorom časopise. Bol to jeho upravený prejav z valného zhromaždenia Živeny, kde navrhoval, aby sa ústredie spolku slovenských žien formou petície dožadovalo uzákonenia povinnosti zriadiť jasle pri tých podnikoch, ktoré zamestnávajú vačší počet žien.

Osvetový ústav pre Slovensko vydal v roku 1929 skromnú brožúru Ako ozdraviť naše Slovensko - na svoju dobu progresívny, každému zrozumiteľný praktický návod na zlepšenie životných a pracovných podmienok obyvateľstva na slovenskom vidieku. V roku l937 mu vyšlo v Prahe po slovensky útle dielo, nazvané: Kysuce - Pokus lekára o sociológiu hornatých krajov Slovenska, ktoré vyvolalo značnú spoločenskú odozvu. Niekdajší kysucký, neskôr žilinský doktor nepopieral svoju českú národnosť, ale už za Uhorska sa najlepšie cítil v slovenskej spoločnosti a rýchle splynul so slovenským prostredím. Slovenčinu si osvojil a používal ako svoj druhý rodný jazyk, keď prednášal, rečnil či písal do novín. Nad niektorými jeho slovenskými článkami by sme sa mohli pozastaviť pre zjavné bohemizmy a iné priestupky proti jazykovej čistote, ale nezabúdajme, že keď ich písal, vplyv češtiny ešte nebol tak kritizovaný a nevolalo sa po očiste slovenčiny ako v neskorších rokoch. Na týchto kazoch má zrejmý podiel - najmä v tých slovenských periodikách a brožúrkach, ktoré sa tlačili v Čechách alebo na Morave - neraz úplná absencia redakčnej úpravy a zásahov kvalifikovaného korektora. Roky 2. svetovej vojny strávil Hálek ako Čech, vyhostený zo Slovenska, až do svojej smrti dňa l7.februára l945 v Modřanoch pri Prahe. Starý a chorý sa ešte zapojil do ilegálnej činnosti svojich priateľov, ale čo sa týka literárnej tvorby, venoval sa už len prekladom a spomienkam.

Preklady z kratších próz a z poézie ruských autorov, L. N. Tolstého, I. S. Turgeneva, M. J. Lermontova, I. A. Krylova, A. S. Puškina a ďaľších, sú neodmysliteľnou súčasťou Hálkovho životného diela. Pracoval na nich už ako mladý lekár, najmä na podnet svojho slovenského priateľa Dušana Makovického. Nie je známe, či za života Ivana Hálka vyšli jeho preklady aj knižne. Až posmrtne boli vydané v jeho českom preklade Krylovovy bajky. Preložil z ruštiny aj dielo A. A. Bogomolca Prodloužení života, ktoré vyšlo v roku l946.

Za najvýznamnejšie dielo posledného obdobia života Ivana Hálka sa považuje kniha Vzpomínám na TGM, vydaná v roku l948, s nejednou reminiscenciou aj na slovenských priateľov, ktorí mu boli vždy takí blízki. A práve v jej doslove nazvanom Slova o člověku napísal zasvätený znalec Hálkovho života a diela český spisovateľ a básnik Jan Noha: "Slovesné dílo, které zanechal Ivan Hálek, je svědkem jenom části jeho životní práce; její hlavní díl a poslání je uloženo v nesmrtelné bezejmennosti, která prostým plněním uvědomělé povinnosti je neúnavně konána každý den... Hálkova lidumilnost, jeho pravé plnění lékařovy služby člověku, jsou v místech jeho působení, v slovenských dědinách a městech, dnes už legendární. Jeho památku ověnčil slovenský lid slovy tak líbeznými, jaká nalézá jenom básnivá vděčnost lidová: čerešnička moja pekná, jahôdka voňavá, jablučka sladušké. Ze středu tohoto jediného a pravého života práce a jejího lidu vychází slovo Hálkova literárního díla. Syn básníkův, sám bere pero teprve tehdy, kdy si toho žádá genius nutnosti, pravá příležitostnost, anebo tehdy, kdy srdce, naplněné životními zkušenostmi, přikazuje vydat svědectví."

JURAJ SZÁNTÓ


Zpět na obsah