SLOVENSKÉ DOTYKY
 

PAMÄTI SLOVENSKÝCH DIVADELNÍKOV

Janko Borodáč

Ak možno o niekom povedať, že je zakladateľskou postavou slovenského profesionálneho divadla, tak je to Janko Borodáč. Prešovský rodák (18. 6. 1892) vyrastal vo veľmi skromných podmienkach. Divadlo si obľúbil už počas študentských rokov a pochopil jeho význam pre šírenie osvety. Vyštudoval učiteľský ústav v Prešove, po krátkom učiteľovaní na východnom Slovensku narukoval a po vypuknutí vojny sa dostal na ruský front. V rokoch 1915-18 bol v ruskom zajatí, kde si nielen osvojil ruštinu, ale zoznámil sa bližšie s ruskou literatúrou. Po návrate zo zajatia učil, venoval sa ochotníckemu divadlu. Na odporúčanie Alberta Pražáka sa rozhodol študovať herectvo na pražskom konzervatóriu. V Prahe sa zoznamil so svojou budúcou manželkou Oľgou Országhovou, neskôr významnou činohernou herečkou. Po návrate na Slovensko hral v propagačnom súbore SND Marška. Po jeho rozpustení prijal miesto učiteľa v Sabinove, kde pokračoval v ochotníckej činnosti. V roku 1924 prijal ponuku Oskara Nedbala a aj s manželkou nastúpili natrvalo do profesionálneho divadla. Svoju činnosť rozvíjal v hereckej, režijnej, dramaturgickej, autorskej, publicistickej a organizátorskej oblasti. Na profesionálnom javisku vytvoril vyše sto postáv. Dôsledne uskutočňoval vlastnú dramaturgiu, zameranú na diela slovenských klasikov, začínajúcich domácich autorov, najmä Ivana Stodolu a ruskú a sovietsku tvorbu. Dlhé roky bol umeleckým šéfom činohry SND. V rokoch 1945-53 bol režisérom a umeleckým riaditeľom Štátneho divadla v Košiciach. Po návrate do Bratislavy sa venoval najmä pedagogickej činnosti na VŠMU. V tom čase režíroval už zriedkavejšie. Upravoval klasické slovenské hry, prekladal z ruštiny, češtiny, maďarčiny. Spolupracoval s rozhlasom, filmom. Svoje pamäti začal písať poldruha roka pred smrťou, dokončil ich v januári 1963. Zomrel v Bratislave 18. februára 1964.

Jeho spomienky sú vlastne štyri desaťročia dejín slovenského profesionálneho divadla. Charakterizuje jednotlivé sezóny, ich repertoár a obsadenie, približuje problémy medzi českou a slovenskou činohrou na scéne SND. Doteraz to nikto tak plasticky neopísal. Spomína na vytváranie slovenského súboru divadla, ale aj získavanie slovenského diváka. Vysvetľuje si aj príčiny dlhodobého neúspechu v tomto smere, ktoré vidí v nezáujme meštiakov o slovenské divadlo, v zlej finančnej situácii úradníkov, učiteľov a profesorov, oportunnej politike úradných miest. Rozoberá pohľady divadelnej kritiky, ale najmä problém jediného profesionálneho podľa mena slovenského divadla. To bolo prevádzkované súkromným českým podnikateľom Antonínom Drašarom, pričom so štátnou dotáciou, venovanou najmä českej činohre, opere a operete. Tieto súbory boli uprednostňované a zostrovalo to i česko-slovenské vzťahy v medzivojnovom období, čo Borodáč dokumentuje dobovou tlačou. Borodáč píše aj o svojej situácii po skončení druhej svetovej vojny, keď bol prepustený zo zväzku SND a riešenie pre neho bol odchod do Košíc.

Porovnáva rozdiel medzi východným Slovenskom a jeho ostatnými časťami, ktorý v určitej forme pretrváva dodnes. Borodáč to vysvetľuje historickými podmienkami, danými už pred vznikom Československej republiky. Spomína aj na tých, ktorí do roku 1945 boli veľmi pasívni v prebojovávaní slovenského divadla, ale o to horlivejší v nových podmienkach. Menovite hovorí aj o tých umelecky menej nadaných, zato politicky ambicióznych, najmä na začiatku päťdesiatych rokov čo bolo ku škode divadelnému životu nielen v Košiciach, ale na Slovensku vôbec. Z pozície dlhoročného vysokoškolského učiteľa predstavuje svoj názor na výchovu hercov, režisérov i ďalších divadelných odborníkov. Ku knižnému vydaniu spomienok vinou nepriaznivého osudu došlo až po viac ako tridsiatich rokoch. Vydali ich v Národnom divadelnom centre, ktoré si ako jednu zo svojich úloh predsavzalo sústreďovanie, ochranu a sprístupňovanie pramenného materiálu k vývoju profesionálneho divadla na Slovensku. Kniha vyšla v náklade len 500 výtlačkov, napriek svojej zaujímavosti sa stala bibiofíliou a dostala sa do rúk len obmedzenému počtu čitateľov.

VOJTECH ČELKO

Ukážka z memoárov:

Ešte jedna politicko-divadelná udalosť v Prahe. Tajovského hry predprevratové sú značne odchodné od jeho poprevratových. Tie prvé, i keď ich sám Tajovský pokladal za primitívne obrazy zo života ľudu, sú živé, napísané z vnútorného popudu, diktoval mu ich režim a ťažký život slovenského ľudu. Majú čosi spoločné s jeho krátkymi, prekrásnymi a literárne cennými novielkami. Mali sme ich radi. Hrávali sme ich s elánom, s umeleckou snahou, s presvedčením, až nám konečne aj sám Tajovský uveril, že my máme pravdu.

Poprevratové už boli fundované na niečom celkom inom. Tajovský po prevrate bol spokojný, nepriznával chyby nového režimu, o čom svedčí jeho literárna tvorba poprevratová, a keď chcel písať, nevedel nič vychytiť zo života prítomného, zabehával do ďalekej alebo i bližšej minulosti (Hrdina, Blúznivci, Smrť Ďurka Langsfelda a Jej prvý román). Tieto jeho hry, ktoré stále opravoval a prerábal, nemali ozveny ani u vtedajšieho česko-slovenského obecenstva, neobstáli na profesionálnej scéne a neujali sa ich ani ochotníci. Písané sú s akousi krytou tendenciou, najmä tie historické, ktorú náš svet pocítil a ktorá Čechov nenadchla. Nežili, viacej opisovali, tak, ako aj jeho nové poprevratové obrázky nepresvedčujú. V máji 1932 zahrali v Národnom divadle v Prahe Langsfelda pod titulom Úsvit nad Slovenskom ako manifestačný prejav za "jednotu Čechov a Slovákov".


Dvadsiateho piateho októbra osviežili sme si Ženský zákon. Pripravovali sme sa do Prahy. Bolo to dvadsiate predstavenie na javisku SND, čo sa nepodarilo ani jednej činohre. Tretieho novembra hrali sme Ženský zákon v Stavovskom divadle pred nie celkom plným hľadiskom. Do Prahy sme šli v presvedčení, že nemôžeme prehrať, že po úspešnom Palárikovi musí byť Tajovský úspešnejší.

Takú ozvenu, akej sa nám na predstavení a po ňom dostalo, sme ani za najväčšieho optimizmu nečakali. Nešli sme ukazovať niečo "slovenské", ako to robievali naši predchodcovia, išli sme ukázať divadelné umenie, stupeň, na ktorý sme sa vedomou a neúnavnou prácou dostali. Išli sme ukázať, že už nie sme tí, čo tam boli pred desiatimi rokmi, ale že sa učíme a pracujeme na svojom. A hoci veľmi šetrím papierom, musím tuná predložiť výňatky z pražskej kritiky, ktorá vyznela jednoznačne vo všetkých novinách. Táto úprimná pražská kritika pomáhala nám ozaj na nohy, a teraz to bola pre nás akoby diplomová práca. Získali sme takú známku, akú dávajú len tým najlepším, vynikajúcim. Slovenský denník uverejnil výber zo všetkých kritík. Ale aj iné bratislavské noviny radi-neradi priznali, že nás Praha chváli.


Zpět na obsah