Nedôstojnosť novej závislosti

(...) Potreba neustále sa vo všetkom porovnávať s Čechmi je až patologická. (...) Aj keď Česko patrí k tým relatívne najúspešnejším z kandidátskych krajín EÚ, je na tom neporovnateľne horšie ako priemer EÚ. Slovensko si tak postavilo vlastne veľmi nízku latku. Slovenská posadnutosť porovnávať sa v dobrom aj zlom s Českom kontrastuje s českým pohľadom na okolitý svet a Slovensko je to posledné, s čím by pokroky alebo lapsusy Českej republiky českí politici, odborníci či novinári porovnávali.

(...) Slovenská fixácia na Česko akoby ignorovala fakt, že Československo a ani Česko-Slovensko už neexistuje. Z českej strany už nefunguje dobrovoľná zdržanlivosť asertívneho partnera pri napĺňaní uznesení straníckych zjazdov a prosperita Slovenska už nie je pre Českú republiku taká kľúčová. Ilúzia doháňania Česka, na ktorej Slovensko tak lipne, je pritom založená práve na tomto predpoklade: Česko zabrzdí svoj rast, aby vo vlastnom záujme postrčilo Slovensko a napokon na tom ako Československo zarobilo. Lenže dnes, aby Slovensko mohlo "dohnať Čechov", musí najprv Česko začať na dlhé roky stagnovať a Slovensko prosperovať. Ak tomu nebude tak (a zatiaľ to vyzerá skôr naopak), potom sa nožnice, ktoré sa začali opäť otvárať po roku 1993, sa v tomto desaťročí otvoria ešte viac.

S fixáciou Slovenska na český príklad sa však v politike a ekonomike bude dať robiť práve tak málo ako v športe, ak to nie je práve ľadový hokej. Slovensko sa musí stať odborníkom aj na iné krajiny ako na Českú republiku a zabudnúť na vnútroslovanský a empiricky vždy z nepravdy usvedčovaný mýtus, že jazyková zrozumiteľnosť automaticky implikuje schopnosť rozumieť. Česi na Slovensko ľahko zabudli v lete 1992 a začali sa opäť porovnávať s Nemcami - v svojich dejinách nakoniec nič iné nerobili a zo slovanskej vzájomnosti ich zrejme definitívne vyliečili ruskí tankisti v roku 1968, keď to už tí istí nedokázali ako kozáci storočie predtým.

Česi a Slováci k sebe patria ako susedia, ale uznanie limitov by malo byť vzájomné a bez rekriminácií. Nech už je samostatný slovenský štát akokoľvek vnútený, je a Slováci sa musia zmieriť s tým, že ho majú, aj keď si ho nevybojovali. Je prvý nezávislý, aký kedy mali, a je až ponižujúce pozorovať, ako si ho takmer jedno desaťročie po vzniku vlastnej štátnosti takmer nedokážu predstaviť bez Čechov, respektíve porovnávania sa s nimi. Česi na tom nie sú oveľa lepšie: prvýkrát od 15. storočia majú samostatnosť, o ktorú sa už nemusia deliť ani s Poliakmi, ani s Rakúšanmi, ani s Nemcami, ani s Rusínmi, ani so Slovákmi. Vzrastajúci odpor českej verejnosti proti integrácii Česka do EÚ svedčí aj o tom, že Česi si nezávislosť, podobne ako Poliaci, začínajú aj strážiť. (...)

IVO SAMSON
(Autor je zahraničnopolitický analytik)

Slovensko-české vzťahy v procese znovuzjednotenia československej ekonomiky

(...) Československo bolo vytvorené jazykovo blízkymi národmi, ich ekonomická, kultúrna a civilizačná úroveň sa vďaka odlišnému historickému vývoju diametrálne líšia. Ekonomické postavenie Slovenska nebolo dobré a v prvých rokoch po vzniku spoločného štátu sa jeho pozícia dokonca oslabila. Dokonca ešte v roku 1938 bola ekonomická úroveň Slovenska len o niečo vyššia ako polovičná, v porovnaní s českými krajinami. Slovensko malo v roku 1937 - 1938 necelú štvrtinu obyvateľstva Československa a vytváralo 15% hrubého domáceho produktu. Na priemyselnej výrobe Československa sa podieľalo 7,8% a na hrubej poľnohospodárskej výrobe 22,4%. Polovica obyvateľstva Slovenska žila v obciach, kde nebola zavedená elektrická energia.

Autonómia Slovenska a následne vznik slovenského štátu boli sprevádzané rôznymi úvahami o ekonomických súvislostiach, schopnostiach a možnostiach Slovenska. Silným argumentom proti prevzatiu "slovenského hospodárstva do vlastných rúk" bolo vyčísľovanie slovenských výhod československého spolužitia a ich publicita, čo viedlo takmer k všeobecnému presvedčeniu, že české krajiny doplácali na Slovensko a že sa presúvali financie z českej časti republiky na Slovensko. Napriek prognózam sa však slovenské hospodárstvo v rokoch 1939-1943 vyvíjalo vcelku úspešne a hospodárske otázky sa podarilo dobre zvládnuť. Do roku 1943 sa priemyselná výroba Slovenska zvýšila podľa úradného indexu oproti predvojnovému stavu o 63%. Silnela aj slovenská koruna, hoci jej pomer k českej bol úradne 1:1,05 v prospech českej koruny, v skutočnosti (na čiernom trhu, burze) reálna sila predstavovala asi 1:7 až 1:10 v prospech koruny slovenskej. Je známe, že viaceré faktory počas druhej svetovej vojny napomáhali rozvoju slovenského priemyslu a k rastu slovenskej ekonomiky, ktoré viedli k zmene ekonomického postavenia Slovenska v Československu po roku 1945. Vojnová konjunktúra sa neprejavila len v zbrojnej výrobe, ale i v investičnej výstavbe. (...) Vojnové udalosti otvárali zahraničné odbytištia pre slovenské výrobky v rokoch 1939 do prvej polovice roku 1944, z ktorých najmä Veľkonemecká ríša sa stala veľkým odberateľom a tým aj dlžníkom Slovenska, pretože slovenské pohľadávky voči Nemecku predstavovali 7-8 miliárd korún.

(...) Proces vytvárania jednotnej meny vyvrcholil dekrétom prezidneta republiky z okóbra 1945 o obnovení česko-slovenskej meny v pomere 1:1, i keď reálny kurz bol podľa viacerých ukazovateľov 3:1 v prospech slovenskej koruny. Slovensko by tak získalo v podstate trojnásobne viac zdrojov na svoj ekonomický rozvoj. Ustúpenie slovenskej strany v prospech záujmu celoštátnej ekonomiky v tomto smere bolo zrejmé, čo si uvedomovali aj slovenskí národohospodári. Napr. Ľ. Kováčik považoval za nutné prehlásiť, že Slovensko robí isté ústupky menovou reformou, a zdôraznil pritom potrebu ekonomického vyrovnávania medzi Českom a Slovenskom, pričom očakávania sa mali spájať predovšetkým s procesom industrializácie. (...)

ANTÓNIA ŠTEFÁNIKOVÁ
(Autorka je pracovníčka Historického ústavu SAV)

Jaroslav Seifert v nás

Pri zbežnom listovaní v kalendári ťažko by sme mohli povedať, čo pre českú literatúru - a neváhajme dodať i pre slovenskú literatúru - znamená tohtoročný 23. september. Na prvý pohľad je to deň ako každý iný. Jeho výnimočnosť sa však ozrejmí, len čo si uvedomíme, že naň pripadá 100. výročie narodenia básnika Jaroslava Seiferta. Nepripomíname toto výročie z formálnych dôvodov. Keby sme si ho však nevšimli a nepristavili by sme sa pri ňom na chvíľu, dopustili by sme sa podobnej chyby, akú vedome spravili predstavitelia kultúrnej politiky v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Dobre to vystihol Ladislav Chudík v liste J. Seifertovi v máji 1974: "Možno som Vám to ešte nenapísal, ale hrozne sa ma dotklo, keď v sedemdesiatom prvom registrovali Vaše narodeniny jednou jedinou vetou. A od tej chvíle som sa zaoberal myšlienkou napísať Vám, aby ste mali dôkaz o tom, ako hlboko zasahuje Vaša poézia, čo všetko pre ľudí znamená."

L. Chudík si dopisoval s J. Seifertom vyše dvanásť rokov. Z ich vzájomnej korešpondencie vznikla pekná kniha Tichý dvojhlas (Praha 1992, 72s.), ktorá má nesmiernu hodnotu nielen z hľadiska ľudského vzťahu medzi týmito dvoma umeleckými osobnosťami, ale ktorú možno chápať aj ako jeden z kľúčov na interpretáciu Seifertovej poézie.

(...) Bez toho, aby sa bol vzdal spoločenskej funkcie literatúry, obhajoval právo básnika - a umelca vôbec - na samostatné postupy v názorovej, tematickej a estetickej oblasti. V takomto duchu predniesol diskusný príspevok už na 2. zjazde Zväzu československých spisovateľov v roku 1956. Od týchto zásad sa neodchýlil do konca života. Jaroslav Seifert preto fungoval v povedomí českej a slovenskej kultúry a celej verejnosti ako prirodzená mravná autorita a uznávaná osobnosť i v zahraničí. Keď mu r. 1984 udelili Nobelovu cenu za literatúru, všeobecne sa to chápalo ako zadosťučinenie jeho básnickému dielu a jeho občianskemu charakteru.