ZRKADLENIE-ZRCADLENÍ
ZIMA 2006
 

Zrkadlenie mladých dám

HUSÁKOVE DETI V HISTORICKÝCH ŠĽAPAJÁCH

Včera podvečer, už za tmy, sme si s mojím filozofom vyrazili na inlajnoch. Nádherne sa tu jazdí po dlhej asfaltovej aleji na temene slávnej bojovej hory Čechov - Vítkove. Zvyknú sa ňou uberať aj prezidenti, keď dostanú chuť položiť vence pod Žižkovho koňa. A ešte policajti, keď sa chcú na chvíľu zašiť v aute na malom parkovisku pred pamätníkom. Keď jedného dňa zložím pesničku, klip sa bude nakrúcaťať na Vítkove. Na konci tej plošiny pod Žižkovou sochou sú schody a z nich je vidieť celá Praha - rovno oproti petřínska veža a vpravo, keď sa odpíli jeden hrubý konár s listami, aj Hradčany. Lebo nakrúcať to budem v lete.

Boli sme tam včera s filozofom celkom sami. Celý ten biely pamätník bol slávnostne nasvietený, pred ním sa dramaticky vynímal tmavobronzový Žižka na koni. Večerné mraky boli potrhané a vľavo nad jazdcom z nich občas jasne vykukol okrúhly mesiac. Romantické ako od Mařatku, mi povedal filozof. Alebo od Mařáka? Ešte Slavíčka tuším poznám z českých...no, to je jedno. Aj žižkovský televízny vysielač bol osvetlený. Vyslovene slávnostná atmosféra. Tak sme sa tam s filozofom naháňali ako zaľúbení v ruských filmoch medzi briezkami. A potom sa spustil lejak, ktorý som tak úpenlivo už dlho očakávala, aby spláchol tú smradľavú pražskú inverziu, a domov sme dorazili celkom mokrí.

Dnes sme išli osláviť štátny sviatok do centra. Na malom Jungmanovom námestí za Baťom sme práve zastihli českého politika Topolánka, čo o ňom môj filozof hovorí, že to je chlap každým koulem, alebo tiež že Mirek dvoukulák.

Dvoukulák z pódia hovoril, že tu v Čechách sa už zase rozťahujú komunisti, ale že na Slovensku, za Dzurindu, přátelé, tomu tak není. A že pojďme se podívat na Slovensko a udělejme s tím taky něco, nás vyzval. Mladý konzervatívec s mikrofónom sa ho strašne optimisticky na všeličo vypytoval - napríklad, že co budete dělat dnes večer? A Dvoukulák ľudsky prosto mu povedal, že najprv si pôjde prezliecť košeľu a potom pôjde s dcérou niekam na večeru, načo bezdomovci, ktorí si tam prišli vypočuť zadarmo muziku, vzťahovačne na neho vykrikovali, že no jó, vole, abys náhodou nesmrděl, vole, ale potom už nastúpili starí chlapi z Arakainu v koži, potriasli prepĺznutými hrivami, uderili do gitár a z fasády palácia Adria za pódiom vyletel k nebu párik vyplašených holubov. Jungman, čo mal tribúnu rovno oproti sebe, si ani nemohol zapchať uši, lebo si niečo písal do karizbloku na kolenách. Keď sme prišli do tej pasáže, kde kedysi bili šudentov, horelo tam toľko sviečok a kahancov, že tam bolo normálne asi o desať stupňov teplejšie ako na ulici. Za pasážou stáli ľudia pred veľkoobrazovkou, z ktorej hovorili disidenti a komunisti o tom, ako to bolo podľa nich naozaj. My sme prišli práve keď Stanislav Devátý povedal, že při bližším zkoumání jsme později zjistili, že prakticky v každém výboru občanském fóra, kolik jich v zemi bylo, se činili také dva tři agenti STB.

Ja som potom išla do teska kúpiť nejaké kurča na perkelt, pretože to je moja špecialita, s haluškami, a filozof mi hovorí, že zlato, i když mi dáš jednou kopačky, řeknu si: nevadí, hochu, už jen kvůli tomu perkeltu to nebyla ztracená léta.

Keď sme s kurčaťom vychádzali z teska, práve išiel okolo krátky sprievod Husákových detí - mladých konzervatívcov so zapálenými kahancami a s Dvoukulákom. A celkom na chvoste sprievodu viedla mladá policajtka nejakého zlodeja v klepetách, čo ho asi prichytili kradnúť v tesku, ale len pár metrov, kým došli k služobnej fabii. Bolo to však štýlové, lebo zlodej mal na hlave revolučnú čapicu budajku.

Perkelt budem robiť až zajtra, zabudla som kúpiť smotanu.

17.11.2005, v Prahe

Z tajného denníka Violy Vyholenej-Šípivej

"... a pri tej spomienke pred špajzovými dverami mi bolo, ako keby ma babka obliala studenou vodou z lavóra, tak jasne som sa odrazu uvidela, aká som trápna, ako tou svojou sprostou vyrehotanou povahou ľuďom aj ubližujem, lebo oni nemusia vedieť, že to ja len tak z bujnosti, pričom sama najlepšie viem, koľko razy už som bola kvôli smiechu aj posmechu v slzách, ako vtedy napríklad, keď som v družine trafila svoju tajnú lásku Mosiča pri vybijke do rozkroku a on sa zvalil a zvíjal na zemi, čo ma veľmi vystrašilo, takže som sa k nemu sklonila a sa ho tak jemne a starostlivo opýtala, že čo je, Mosič, čo sa stalo, ale on len zafučal do hliny, že choj do rity!, a to ma strašne zabolelo ... aj keď dnes naozaj neviem, či viac než jeho, lebo už vtedy som pravačkou dávala dobré šupy, ale slzy mi potom vyhŕkli, keď som sa kamoške Eve Majerke žalovala, aká som strašne nešťastná z tej tajnej lásky, čo sa nie a nie naplniť, a ona ma tíšila, že to sa nemôžeš Mosičovi čudovať, Viola, keď ho triafaš do gulí, čo som sa v podstate ani nečudovala, lenže mne sa toto stáva v jednom kuse, že niečo vyvediem, čo ani nechcem, aj vtedy v Čajke, keď Hryhoryj Ukrajinec si tie moje reči vzal osobne a vztiahol to konkrétne na také tie ich olovené predné zuby, čo ma nimi kedysi sovietski turisti vedeli oslniť, keď si mama k učiteľskému malému platu privyrábala cez prázdniny ako sprievodkyňa, a čo mu ich potom na ubytovni aj tak vyvalili krajania, keď sa s nimi pobil kvôli tomu, že som ho v Čajke porazila v páke, pritom sama dobre viem, ako som sa pre zmenu zase ja urazila, keď sme boli prvý raz hrať na turnaji vo Francúzsku, a jedna ich baba, keď sme sa spoločne potom sprchovali, povedala druhej, že t´a vu? akože videlas to? ony si nevyhoľujú pazuchy!!! A tak som sa vtedy, ešte mokrá a namydlená, zariekla, že ani keby mi mali narásť polmetrové chlpy, tak si tie pazuchové jamy nevyholím, čo som aj dodržala, a keď sme boli predpredvlani v Paríži, tak som si naschvál dávala ruky za hlavu, keď sme sedeli len v tričkách v jednej takej útulnej záhradke v pivárni pri Duplexe, aby Francúzikovia, čo po nás vyhvizdovali ... oni mi aj tak pripadali skôr ako Arabi, neviem, ale nech, tak aby videli, že je mi jedno, čo si nejaký Francúzik, ktorý mi je akurát po tie pazuchy, myslí o slovenských dievčatách a ich nevyholenosti. Dnes by sa asi začudovali, kebyže vedia, že ... no, to je jedno, skrátka, až mi je do plaču, keď si predstavím, ako som Hryhoryjovi ublížila, že on možno z trucu si nenechá zasadiť normálne biele mostíky, alebo aspon zlaté, čo u nich vraj je veľmi obľúbené, ale si povie, že a just nie!, nech vidia všetky sprosté ryšavé Slovensky, že ja sa za svoje poctivé olovené, čo som dostal na pokladňu od sovietskeho štátu, nehanbím, a bude do konca života chudáčisko zbytočne trucovať. Kvôli mne!!!

A tak, keď som si pri tej otvorenej špajze uvedomila, aká viem byť zlá, hoci povedzme ani nechcem ( ale ja niekedy aj chcem, to je práve to!!!), a vôbec, aké my, ľudia, a špeciálne ženy, vieme byť až svine, tak som sa strašne zahanbila a prišlo mi to normálne ľúto. Pričom, keď mi napríklad môj filozof povedal, že pôjdeme chovať kozy na Bruntálsko, tak čo ja na to? Ja samozrejme hneď k Pištekovi na Obchodnú a že poraďte mi niečo o kozách. Dívali sa tam na mňa ... Lenže doma som potom zistila, že kozy vlastne uňho neboli na prvom mieste. Keď mi ukázal, kde až je na mape Bruntál, tak mu hovorím, že preboha, prečo hneď až taký annus mundi - to ma on naučil, pretože mne sa predtým bohvie prečo zdalo, že Bruntálsko je hneď z druhej strany niekde pri Hodoníne. A on vtedy zase pristúpil k mojim otlčeným špajzovým dverám, a že či viem, kto to bol Martin Šmíd. A že chápe, že moja generácia na takéto detaily sere, ale jeho generácia že nie, pretože mu býva niekedy strašne ťažko sa pozrieť do zrkadla, keď vie, že ten mŕtvy hrdina, co tam v listopadu ležel pod naší vlajkou, až se celému světu sevřelo srdce, že ten mrtvej hrdina byl obyčejnej fízl Žifčák, co si tam na prochladlým pražským chodníku jen tak hrál na mrtvýho brouka!!! Hrdinou český revoluce je mrtvej brouk! Chápeš to?! - a už zase mi tĺkol hlavou o špajzové dvere. Teda, svojou. A že ten Žifčák má v Bruntále na námestí zastaváreň. Chápeš to? Fakticky největší českej národní hrdina je fízl a díler kradenejch mobilu! Kurrrva!!! A zase tĺkol hlavou. A že on chce preto chovať kozy práve na Bruntálsku, aby, keď pôjde ráno mojou felickou na trh predávať syry a iné také tie zdravé kozie veci, sa vždy pri tom musel pozrieť na tú zastaváreň a prípadne aj na Zifčáka, ako do zrkadla. A ja, samozrejme, mu na to, že jak, českej hrdina?! Hádam aj slovenský, veď je aj náš, nie? Veď sme ho vtedy za revolúcie mali spoločného, nie? A on tak ironicky od špajze, že nnoó, to s´ mě teda utěšila, ti povim, to ti pěkně děkuju, se mi ulevilo a podobne ešte všelijako vyrýval, až som sa normálne rozzúrila a vykričala som mu, že nech si to celá ich generácia (pritom nie je ani o desať rokov starší!) strčí do riti - aj mrtvého brouka aj celú revolúciu, lebo že ja som kvôli nim prišla o tatina, čo nás potom opustil, lebo si chcel vynahradiť všetky tie stratené roky v starom režime, a na nejakého fízla, čo kradne mobily že sa môžem zvysoka vysrať a vlastne prečo nie aj na neho a špeciálne na nejaké smradľavé kozy a syry, čo si od nich felicku zasmradiť veru rozhodne nedám ( to bolo predtým, než mi ju ukradli) a že on by sa pekne krásne chodieval morálne zrkadliť v Žifčákovi, ale o kozy by som sa samozrejme musela starať zase len ja, a že presne pre toto sa aj republika roztrhla - lebo Česi v nej kukali do morálnych zrkadiel, a Slováci za nich dojili kozy, a ešte všeličo iné som mu vykričala a strašne sme sa pohádali a si naubližovali. Pritom viem, že on je citlivý, že mu je len skrátka z toho jeho národa niekedy do plaču, čo nakoniec poznám aj sama, lenže ja si pre nejakého sprostého Slováka nepôjdem otĺkať hlavu o špajzové dvere, to by som tam už dávno musela mať namiesto nich gorálkový záves... "

VIOLA VYHOLENÁ-ŠÍPIVÁ

Zpět na obsah