Téma: Dolnozemská literatúra

ČASOPIS DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK AKO POKUS O ZVIDITEĽNENIE SLOVENSKÉHO DOLNOZEMSKÉHO PRIESTORU

Ich prvotný zámer sa i uskutočnil. Medzi prispievateľov časopisu sa zaradili nielen Slováci žijúci v slovenských osadách Vojvodiny a srbského Banátu, ale i z Nadlaku (účtovník Ľudovej banky Milan Frič, roľník Ján Rozkoš, evanjelický a.v. farár Ľudovít Boor a Ľudmila Markovičová), zo Slovenského Komlóša (poľnohospodársky robotník Štefan Francisci a roľník Ďuro Kulík ml.), z Čaby (evanjelický a.v. kaplán Ivan Lilge), z Poľného Berinčoku (Martin Pribiš). A akoby na dôkaz dolnozemskej príslušnosti i dopisovatelia zo SŠA (Ján Ďurovka, pôvodom z Kysáča, Pavel Szabó a J. Andrášik, pôvodom z Petrovca) alebo z Pešťbudína (lekár Ďuro Guča z Petrovca).

Keď časopis Dolnozemský Slovák v roku 1920 prestal vychádzať, slovenské dolnozemské spoločenstvá žili už od seba oddelené, v troch štátoch. A každé jedno z nich bolo nútené zobrať si osud, teda i zápas o národné prežitie do svojich rúk. A keďže dolnozemskí Slováci sa ocitli oddelení aj od materského celku, museli si sami vybudovať i vlastné národné inštitúcie: školu, cirkev, noviny, časopisy, kultúrne spolky. Spoliehať sa na samých seba, keď chceli sebou zostať. Vývoj, akým sa obcovanie na sebe ubralo v každom jednom štáte, bol skoro za polstoročie odlišný. Závisel totiž nielen od životaschopnosti tej-ktorej slovenskej dolnozemskej komunity, ale závisel najmä od prístupu a benevolentnosti vrchností každého jedného štátu k svojim inak hovoriacim občanom. Takto sa postupom času každé jedno slovenské spoločenstvo dolnozemské vykryštalizovalo do stavu súčasného. Vedomé každé jedno svojich koreňov, vedomé každé jedno svojej naopakovateľnosti a svojráznosti, ale vedomé tiež i skrytej, navonok neprejavujúcej sa dolnozemskej súčinnosti.

V druhej polovici minulého storočia však, každé jedno slovenské dolnozemské spoločenstvo sa nielenže postavilo na svoje nohy, ale bolo schopné aj uchopiť svoju minulosť a prítomnosť otvorene, nezaujato a objektívne. V každom jednom slovenskom dolnozemskom spoločenstve vyrástli jedinci schopní sa nielen tvorivo podieľať na raste seba, ale schopní aj pôsobiť na svojich a okolitý svet. Čím sa, pravdaže, utvrdilo aj vedomie príslušnosti k sebe v každom jednom slovenskom spoločenstve dolnozemskom v takej miere ako hádam nikdy predtým. A že to nebolo vôbec iba trochárenie, iba samoľúbe vystatovanie sa so svojou maličkosťou a uzavretosťou, dôkazom sú počiny o nič svetasúcejšie ako počiny materských. Veď stačí spomenúť napríklad len to, že ani jeden slovenský výtvarník nezožal takú svetovú slávu ako Martin Jonáš alebo Zuzana Chalupová, že ani jedno slovenské divadelné teleso, okrem Slovenského vojvodinského divadla, sa nedostalo na belehradský BITEF. Aj v oblasti slovenskej literárnej tvorby, v oblasti historických, etnografických, jazykovedných výskumov sa ku sklonku 20. storočia zaznamenal v slovenských dolnozemských spoločenstvách nebývalý rozmach. Povedľa mnohých ďalších vydavateľských a kultúrnoosvetových činností alebo rozvoja tlače a výtvarných prejavov.

Preto ku sklonku minulého storočia, keď vzájomná komunikácia medzi slovenskými dolnozemskými komunitami sa zintenzívnila, keď aj kontakty s materskou krajinou nabrali nový, kvalitatívny rast, začala sa cítiť potreba spoločnej tribúny dolnozemskej Slovače, skrsla myšlienka vytvoriť spoločný slovenský dolnozemský časopis.

S nápadom obnoviť Dolnozemského Slováka vyrukoval ešte v dávnom roku 1990, v Békešskej Čabe, na prvom stretnutí Slovákov z Maďarska, vtedajšej Juhoslávie a Rumunska, Miroslav Demák. Potom 23. februára 1991 v Petrovci predstavitelia Matice slovenskej v Juhoslávii, Zväzu Slovákov v Maďarsku a Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku podpísali dohodu o spolupráci, kde myšlienka obrodenia Dolnozemského Slováka bola tiež zakotvená. Nič sa však, čo sa spoločného časopisu týka, nedialo. Až vo februári roku 1994, v Békešskej Čabe, signatári spomenutej dohody vymenovali pracovnú skupinu, ktorá mala zostaviť projekt vydávania časopisu. 3. a 4. júla 1994 v Novom Sade, v záveroch okrúhleho stola "Slovenské panónske diaspóry" predstavitelia slovenskej dolnozemskej tvorivej inteligencie rozhodli, "aby koordinátormi záverov (v 7. bode, ktorý sa zaoberá založením, resp. obnovením časopisu Dolnozemský Slovák) boli Literárny spolok Ivana Krasku v Nadlaku, Slovenský výskumný ústav v Békešskej Čabe a slovenskí spisovatelia v Maďarsku a Spolok vojvodinských slovakistov". Spomínaná pracovná skupina konkrétny projekt odovzdala do Nadácie pre pomoc krajanom pri Ministerstve zahraničných vecí Slovenskej republiky, ktorá prostriedky pre vydávanie časopisu udelila Národnému literárnemu centru v Bratislave, ktoré z poverenia Spolku vojvodinských slovakistov, Spolku slovenských spisovateľov a umelcov v Maďarsku a Kultúrnej a vedeckej spoločnosti Ivana Kraska, sa stalo vydavateľom časopisu. 24. a 25. novembra 1995 horespomenuté spolky schválili zloženie redakcie a redakčnej rady časopisu a v roku 1996 prvé číslo obnoveného Dolnozemského Slováka bolo na svete.

Prvý ročník časopisu sme tlačiliv Bratislave, od druhého ročníka sme ho začali tlačiť v Nadlaku, kde sídli i jeho redaktor a šéfredaktor (teda moja maličkosť).

Po dvoch ročníkoch však Národné literárne centrum prestalo časopis financovať, takže v roku 1998 (keď nám Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky pridelilo na jeho vydávanie iba mizerných 10.000 SKK, ktoré sme zamietli prijať) vyšlo iba jedno štvorčíslo zo zdrojov Kultúrnej a vedeckej spoločnosti Ivana Kraska. Preto sme sa v roku 1999 rozhodli spoluvydavateľov časopisu rozšíriť o ďalšie slovenské dolnozemské organizácie a takto k pôvodným ešte pribudli Matica slovenská v Juhoslávii (od roku 2003 v Srbsku a Čiernej Hore), Celoštátna slovenská samospráva v Maďarsku a Demokratický zväz Slovákov a Čechov v Rumunsku. Od tejto doby časopis vychádza finančným pričinením Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku, Kultúrnej a vedeckej spoločnosti Ivana Kraska, Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (od roku 2001 i Verejnej nadácie pre národné a etnické menšiny v Maďarskej republike) a Ministerstva kultúry Slovenskej republiky (do roku 2004 a od roku 2005 Generálneho sekretariátu pre zahraničných Slovákov Úradu vlády Slovenskej republiky). Po zmenách v organizovaní slovenskej menšiny v Srbsku a Čiernej Hore, od roku 2004 namiesto Matice slovenskej v tomto štáte sa spoluvydavateľom stala Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku a Čiernej Hore (ktorá od roku 2005 sa tiež podieľa na financovaní časopisu) a od roku 2005, po zániku Spolku vojvodinských slovakistov, sa jeho spoluvydavateľom stala Slovenská sekcia Spolku vojvodinských spisovateľov.

Takto Dolnozemský Slovák, spoločný časopis Slovákov v Maďarsku, Rumunsku, Srbsku a Čiernej Hore dospel do svojho desiateho obnoveného a dvadsiateho piateho celkového ročníka.

Toto by bola história

Tak preto, aby čitateľská verejnosť mala možnosť prierezovo poznať minulosť a prítomnosť dolnozemských Slovákov, ako je ona prítomná na stránkach nášho časopisu, sme sa rozhodli vydať túto knižku - výber z textov publikovaných v priebehu obnovených desiatich ročníkov. Ktorá dúfam, že pomôže mnohým prekonať predsudky a priblíži im jednu z tvárí osobitnej a na skutky bohatej pomenej známej vetvy slovenskej civilizácie.

ONDREJ ŠTEFANKO