Fejtóny

PRAVDA

Nie je žiadny objav, keď poviem, že všetci študenti zbožňujú chvíle, kedy sa môžu uliať zo školy a venujú pomerne veľké množstvo času vymýšľaniu a vytváraniu situácií, ktoré vedú k tomuto vytúženému cieľu. Napokon bolo o tom popísaných veľa kníh a nakrútených nemenej filmov. Nie inak to bolo aj s nami. Počas jednej zimy nás veľmi potešilo, že v našej triede je zima. Ktosi zo spolužiakov prišiel totiž s informáciou, že keď je v triede tri dni za sebou pod pätnásť stupňov, nesmie sa v týchto priestoroch vyučovať (a študenti musia, pochopiteľne, odísť domov). Pred hodinou sme preto zašli za školníkom a vyzvali ho, aby priniesol teplomer a zdokumentoval útrapy, ktoré sa nám v škole dejú. Demonštratívne sme pritom sedeli v laviciach v kabátoch a s rukavicami na rukách. Školník síce frflal, že o žiadnej takej smernici nevie, ale napriek tomu vykonal meranie a s neskrývanou škodoradostnosťou nám oznámil, že aj keď by nejaká taká existovala, tak v triede je sedemnásť stupňov, a teda by sa nedala uplatniť. Dotklo sa nás to: dva stupne predsa hore dole! Dali sme hlavy dokopy. Keď nie je menej ako pätnásť stupňov, tak ešte len bude! To teda zariadime!

Na druhý deň ktosi z nás priniesol kliešte, pomocou ktorých sme po skončení vyučovania jednoducho zatvorili všetky telesá ústredného kúrenia. Spokojne sme odišli domov, v blaženej predtuche, že zajtra v našej triede prituhne. Nuž a prituhlo. A nielen to - keď sme ráno vošli do učebne, začali sme sa okamžite brodiť po členky v ľadovej vode. Trieda bola vytopená. Naše technické znalosti už nezašli k takým koncom, že po zatvorení bude logicky z rádiatorov tiecť voda. Už sme ani nepotrebného školníka nevolali a vyhodnotili sme situáciu ako zrelú na odchod zo školy. S radostným smiechom sme sa vyrojili do dopoludňajších ulíc čarovnej Nitry. Po hodinách opojnej slobody však nastali krušné časy nasledujúceho rána. Riešili sme dilemu: ísť do školy, neísť do školy? Čo sa tam včera odohralo? Napokon sme sa chtiac-nechtiac do školy vybrali, aby sme sa stretli s rozzúreným profesorským zborom. A začalo sa tvrdé vyšetrovanie.

Na tomto mieste treba pripomenúť, že som chodila do humanitnej, jazykovej triedy, z čoho logicky vyplýva, že sme tam boli, až na troch chlapcov, samé dievčatá. A naši traja chlapci sa už po tých rokoch spolužitia s nami viac vyznali v menštruačných vložkách a najnovších módnych trendoch, ako v čomkoľvek, čo by len zaváňalo technikou. A práve to bola karta, ktorou sme statočne viedli svoj boj. "My a zatvoriť rádiatory?! A to sa ako robí? Veď my to vôbec nevieme..." Našli sme ochotného obhajcu v našom angličtinárovi, staršom pánovi, ktorý nám vždy naletel na naše nevinné pohľady, ktoré sme na neho ublížene upierali. To on prišiel na myšlienku, že rádiatory isto-iste zastavili študenti priemyslovky, ktorí u nás v tom čase navštevovali nejaký večerný kurz. Horlivo sme prikyvovali. "Veď my, veď ani nevieme, ako vyzerajú kliešte... A to sa kliešťami? No, predstavte si, to som nevedela..."

Všetko bolo zahladené, keď sa aj riaditeľ priklonil k tejto verzii. Len pre posledné ujasnenie prišiel ešte na záverečnú rekapituláciu do našej, už vysušenej a znovu zateplenej triedy. Zhodou akéhosi omylu som v tom čase bola predsedkyňa triedy. Nuž a tak ma riaditeľ vyzval, aby som to ešte raz celé zopakovala - zhrnula, že nám bolo v triede zima, ale inak sme nepodnikli žiadne kroky. Zoširoka som sa rozrozprávala o tom, ako sa nemá učiť, keď je v triede pod pätnásť stupňov, ako sme zistili, že je sedemnásť... "No a tak sme na druhý deň zastavili rádiatory," dodala som suverénne, ako som už bola rozbehnutá v tej pravde. Celá trieda na mňa vytreštila neveriace zdesené zraky a našej triednej zaskočilo. "Prosím?!" spýtal sa mrazivo riaditeľ. Pokúšala som sa, pochopiteľne, vziať slová späť, ale nešlo to. Bolo to vonku tak presvedčivo, že nebolo čo dodať. A ja som sa v duchu modlila, aby riaditeľ a triedna nikdy neodišli a nenechali ma na milosť a nemilosť do nepríčetnosti vytočeným spolužiakom. Čo všetko mi vtedy povedali, nebudem vari ani opakovať. A keď na konci roka čítali v školskom rozhlase všetky naše mená, kvôli exemplárnemu potrestaniu dvojkami z chovania, už ma len bezmocne prepichovali pohľadmi. Keď spomeniem, že som mala dvojku z chovania a moje okolie sa informuje za čo, odpovedám lakonicky: "Za to, že som povedala pravdu". Nikto mi neverí...

NAĎA VOKUŠOVÁ