Zo starých kaziet Egona Lánského

Z PRIPRAVOVANEJ KNIHY

FRANZ KAFKA

V Sovietskom zväze a v komunistických krajinách bol Kafka a jeho literárne dielo po dlhé roky prakticky zakázaný. Kým na začiatku 60. rokov, presnejšie pred výročím jeho nedožitých osemdesiatin v máji 1963, skupina marxistických literárnych vedcov usporiadala v Libliciach pri Prahe v réžii Československého zväzu spisovateľov medzinárodnú konferenciu o literárnom a spoločenskom význame Kafkovho diela. Jedným z hlavných iniciátorov konferencie bol vtedy prof. Eduard Goldstücker, germanista, v roku 1968 predseda Československého zväzu spisovateľov, neskoršie profesor na Susexskej univerzite v Brightone.

V tomto druhom zo série dvoch programov pri príležitosti Kafkovej storočnice sa s ním o spoločenskom význame diela Franza Kafku zhovára náš redaktor Egon Lánský.

Pán profesor, svojho času, keď v Prahe uviedli premiéru hry Edwarda Albeeho "Kto sa bojí Virginie Woolfovej", tak ten oficiálny preklad v Československu znel: "Ktopak by se Kafky bál". Prečo si tam toho vlka, alebo tú vlčicu vymenili za Kafku?

"Z veľmi jednoduchých dôvodov, lebo Virginia Woolffová bola v Prahe a v Československu prakticky neznáma. Tá slovná hra Woolf - vlk, tá sa stratila a Kafka bol vtedy čerstvo veľmi diskutovaný autor v Československu. To bolo krátko po kafkovskej konferencii, tak sa tam nalepil Kafka."

A prečo sa bolo treba báť Kafku?

"Jaj, to je zložitá otázka. Kafka sa dostal do celého sporu studenej vojny ako ten nešťastný Pilát do kréda. Chudák Kafka žil súkromne, sotva sa stýkal s ľuďmi, mal strach sa s neznámymi ľuďmi stretnúť a tu naraz v dobe studenej vojny bol z neho, my sme to nazývali v Prahe, že sa z neho stal duchovný Verdun studenej vojny. Lebo obe strany vrhali do boja Kafku. Na západnej strane bol používaný v propagande proti Sovietskemu zväzu, lebo ho predstavovali ako spisovateľa, ktorý veštecky predvídal hrôzy a byrokratické šikany Stalinovho systému."

To mali zrejme na mysli Proces a Josefa K.

"Áno. A zase z tej druhej strany bol preklínaný ako najtypickejší predstaviteľ všetkého toho, čo pokladali za nepriateľské v literatúre - formalizmus, modernizmus, pesimizmus, dekandencia. V sovietskej kultúrnej alebo literárnej politike šlo o to, aby politické vedenie literatúru dostalo do služby svojej propagandy v záujmoch vládcov. A formalizmus, modernizmus atď. sa z toho vymykal a Kafka bol jeho najtypickejším predstaviteľom, pretože vtedy Kafka bol na Západe najdiskutovanejší spisovateľ vôbec v tomto storočí."

Lenže Kafka žil v čase, ktorý marx-leninisti považujú za najväčší úpadok kapitalistickej spoločnosti. Takže ten pesimizmus, dekadencia, spoločenská alienácia jedinca sa mohla ukazovať ako strašiak, ako varovný príklad a namiesto toho ho umlčali, zakázali ho.

"Hej, lebo to nevychádzalo. Táto argumentácia bola použitá na kafkovskej konferencii v Libliciach pred dvadsiatimi rokmi. Niektorí predstavitelia literárnej kritiky a literárnej vedy z NDR s týmto argumentom prišli. My uznávame, že Kafka je veľký spisovateľ, veľký umelec, ale žil v rozkladajúcom sa kapitalizme a zobrazil tie hrôzy, a preto v spoločnosti, v ktorej sa buduje socializmus, nemá už čo hľadať."

K tej liblickej konferencii v máji 63. roku. Vy ste mali na jej zoraganizovaní leví podiel. Nuž o desať rokov neskôr v Tribúne jeden iný účastník tejto konferencie Josef Skála píše, že sa na nej zišla medzinárodná smotánka revizionizmu na obranu Franza Kafku. Vy ste vtedy na to odpovedali v týždeníku Die Zeit v Hamburgu, ale naši poslucháči ho možno všetci nečítali a aj tak odvtedy uplynulo už desať rokov. Aký je dnes, keď svet slávi storočnicu Kafkovho narodenia, vzťah marxizmu-leninizmu ku Kafkovi?

"No, ten istý, ako bol vždy. To znamená odmietavý. Ignorovať úplne ho nemožno po kafkovskej konferencii v Liblicicach, ale v podstate ten odmietavý vzťah oficiálnej stalinskej a poststalinskej kultúrnej politiky zostal. Lenže prišli na to, že v dnešnom svete predsalen nemôžete hermeticky uzavrieť jednu časť sveta od ostatného a za druhé prišli na to, že koniec-koncov, keď vyjde niečo od Kafky a ľudia to čítajú, že to nezvrhne režim, že sa dá urobiť nejaký modus vivendi.

Ja sa nepamätám, že by sa nejaký Skála zúčastnil kafkovskej konferencie a zaujímavé je, že o niekoľko rokov po tomto Skálovi, čiže 11 rokov po kafkovskej konferencii, vyšiel v Tvorbe článok žurnalistu z NDR, ktorý preberá v podstate tézy kafkovskej konferencie, proti ktorým oni najviac brojili, ale tézy prevzali."

Spolupracovníčka Britského rozhlasu, ktorá bola nedávno v Prahe, zistila, že vo verejných knižniciach prakticky Kafkove knihy neexistujú. A pracovníci knižníc to vysvetľovali tým, že ich museli všetky ukradnúť. Azda existujú v niektorých vidieckych malých knižniciach. Keď sa pýtala v Prahe na význam Kafku, tak predovšetkým staršia generácia jej vraj povedala: my ho teraz čítať nečítame, ja ho ani dosť dobre čítať nemôžem, lebo my tu Kafku žijeme.

"To rozprával jeden kolega, profesor zo Sorbony na jednom medzinárodnom kafkovskom sympóziu, že pred tým, než Kafka vyšiel v ruskom preklade, v Sovietskom zväze kolovali rukopisné preklady. Bez udania autora, keby sa to dostalo do nejakých rúk, aby to nebolo nápadné. A prvá veta Procesu znie: "Niekto musel ohovoriť Josefa K., pretože bez toho, že by sa bol dopustil niečoho protizákonného, bol zatknutý." A ľudia čítali túto vetu a povedali si, to musí byť nejaký anonymný sovietsky spisovateľ, ktorý opisuje realitu sovietskeho života." V rámci Kafkovej storočnice sa nedávno uskutočnilo niekoľko medzinárodných kafkovských konferencií, ktorých ste sa zúčastnili. Čo sa tu objavilo nového, pokiaľ ide o spoločensko-politické hodnotenie Kafkovho diela?

"Ja myslím, že sa pomaly rysuje a kryštalizuje taký konsenzus o týchto otázkach, že aspoň ako ja to vidím, Kafkovi v podstate šlo o to, aby unikol z toho osamotenia, v ktorom sa v živote ocitol. Nemohol sa z toho dostať a to bol jeho hlavný problém a jeho dielo je vlastne séria pokusov riešiť tento problém, ako sa dostať z osamotenia k ľudskému spoločenstvu."

Vy teda hovoríte, že osamotenie, odcudzenie bol jeho osobný problém, že on vlastne nebol politickým spisovateľom.

"Samozrejme, že nie. Veď on bol tak zaujatý svojou problematikou, ktorú nevedel riešiť, že aj veľké udalosti vo vonkajšom svete, ktoré sa stali okolo neho, sotva našli v jeho zápiskoch zmienku. On napríklad vôbec nespomína, že sa rozpadlo Rakúsko-Uhorsko, že vznikla Československá republika. O svetovej vojne len sem-tam nejaké zmienočky. On bol tak koncentrovaný na svojú tragickú problematiku, že pre to nemal zmysel a nemal čas."

Pritom táto tragická problematika zrejme musela byť veľmi obecne všeľudská, lebo práve preto sa stala takou spolitizovanou a nabitou politickou symbolikou. Ak by sme sa pozreli na paralelu Kafku s iným veľmi politickým autorom, ktorý nedávno mal osemdesiate výročie, s Georgom Orwellom. O necelých šesť mesiacov sa začína rok 1984. Čo majú títo dvaja autori spoločné?

"Ich čitatelia ich dávajú dovedna v tom, že vytvorili diela, v ktorých premietajú strašné problémy moderného života. Každý svojím spôsobom. Inak oni k sebe nepatria, lebo Orwell je spisovateľ úplne iného druhu. U Kafku ide práve o to, že pri tom usilovaní o riešenie vlastnej problematiky, vytvoril diela, v ktorých ľudia po celom svete nachádzajú echo svojich najvlastnejších, najvnútornejších starostí, obáv a myšlienok. Kafka zo všetkých spisovateľov tohto storočia prenikol najbližšie k riešeniu v podstate neriešiteľného problému, vytvoriť pre túto modernú spoločnosť, plnú pochybností, plnú skepsy, nejakú mytológiu, ktorá by ju spájala."

Hovoríte, že sa dostal najbližšie k riešeniu. V čom bolo to jeho riešenie?

"Riešenie bolo v tom, že povedal, že všetky tie izmy, ktoré sa mi ponúkajú, sú neprijateľné, sú neudržateľné. Každý preskúmal a každý musel napokon zahodiť ako ilúziu, alebo žiadal od neho kompromisy, ku ktorým on nebol ochotný. Ale zdá sa, že čitatelia jeho diela v tom strašlivom, tragickom, zložitom diele nachádzajú niečo, čo aspoň prvky takej mytológie vytvorilo."

Takže riešenie cesty von z krízy si musí každý nájsť sám.

"Azda by sa to dalo povedať tak, že jediný zmysel pre našu existenciu tu na tomto svete, ktorý si môžeme vymyslieť, je usilovať o to, aby sme sa k tomu cieľu dostali aspoň o krôčik bližšie."

Keby Kafka žil dnes v Prahe, ako by sa asi cítil? Bol by menej pesimistický?

"Tá hypotéza je nereálna. Kafka by nemohol žiť v Prahe, lebo Kafka by bol zahynul najneskoršie v Hitlerovom koncentračnom tábore. Ako zahynuli všetky tri jeho sestry. Kafka bol typ, ktorý by bol určite zahynul. Kafka zomrel ako štyridsaťročný a mŕtvi zostávajú mladí."

Nuž o Kafkových hypotetických osudoch v modernej dobe existujú rôzne názory. V kafkovskej antológii The World of Franz Kafka, ktorú vlani v Londýne vydal český germanista a profesor londýnskej univerity Petr Stern, nájdeme poviedku, v ktorej Franz Kafka je univerzitným profesorom v dnešnom New Yorku. Sám autor antológie prof. Stern prispel poviedkou Matliarsky denník, kde Franz Kafka žije medzi partizánmi počas SNP. Ale o tom a o Kafkovom literárnom odkaze sa môžete dozvedieť viac zajtra v českej relácii, keď v poslednom jubilejnom kafkovskom programe prinesieme rozhovor nášho redaktora Karla Brušáka s prof. Petrom Sternom.