Zrkadlové pohľady historikov

ZAMYSLENIE SA NAD SLOVENSKOU HISTORIOGRAFIOU DEVÄŤDESIATYCH ROKOV

Väčšia časť historickej obce, trpiaca roky obmedzeniami a neslobodou, ktorá bola viac neslobodou publikovať ako neslobodou bádať, vítala pád totalitného režimu s nádejami. A dnes možno povedať, že aj s ilúziami. Nikto vtedy nemyslel na problémy. Pri pohľade späť sa však nemožno vyhnúť konštatovaniu, že nové podmienky priniesli so sebou aj problémy, paradoxy a dilemy.

Prvým paradoxom bol samotný paradox slobody. Pred rokom 1989 sa postavenie historika mohlo porovnať s postavením uväzneného zvieraťa v zoologickej záhrade. Jeho pohyb bol ostro limitovaný. Potravu dostával skromnú, ale pravidelne. Mladá generácia sa vždy znovu a znovu pokúšala prelomiť mreže, vybojovať väčší priestor. Po čase, keď získala odreniny, zistila aj mladá generácia, že pohyb je možný iba od jedného kúta do druhého. A zrazu prišla sloboda. Nebolo mreží, nebolo ohrady. Každý sa mohol rozbehnúť kamkoľvek. To "kamkoľvek" však bolo celkom novým fenoménom, s ktorým sa celé generácie historikov jednoducho neučili žiť. Iste, mnohí sa rýchlo prispôsobili, našli si svoje miesto, svoj smer. Niektorí sa však s novou situáciou nedokázali vyrovnať, dali by prednosť pohybu z kúta do kúta a pravidelnej strave. V prvých mesiacoch po novembri 1989 museli rady profesionálnych historikov v SAV a na vysokých školách opustiť ľudia, ktorí zneužívali svoje postavenie a ktorí celkm evidentne počas "normalizačného režimu" robili "nadprácu". Tých však v slovenských podmienkach nebolo, na porovnanie s českými krajinami, tak veľa. V ďalšom období potom odišli ďalší, ktorí jednoducho nedokázali pracovať v nových podmienkach. Svojím spôsobom to boli tiež obete obdobia neslobody.

Paradox slobody mal však aj iné dimenzie, o ktorých obec historikov v novembri 1989 možno ani netušila. V prvom rade sa zmenila samotná kvalita pojmu "sloboda". Pre otroka je sloboda pojmom jasným, jednosmerným, pre slobodného človeka je to veľmi zložitý, komplexný pojem. Sloboda znamená zodpovednosť - to v prvom rade. Ale je to aj problém metodologický. Historik sa musí vo svojej práci riadiť určitými zásadami a metódami. Tie znamenajú obmedzenie absolútnej slobody, pretože občan v slobodnej krajine má právo myslieť si a hovoriť čo chce, pokiaľ neporušuje zákony, historik má právo tvrdiť iba to, čo môže na základe svojho výskumu dokázať. Aj tento fenomén takpovediac profesionálnej slobody sa stal pre časť slovenských historikov problémom.

Pravda, to, ako historiografia využije nové podmienky, v mnohom záviselo od ďalších faktorov: od individuálnych daností každého historika, od stavu, v akom sa nachádza spoločnosť až po stav, v akom sa nachádzala tá-ktorá konkrétna historiografia. Individuálne danosti sú predovšetkým povahy psychologickej. Súvisia s konkrétnym zázemím a konkrétnou osobnosťou každého historika, ale aj s tým, ako bol pripravený na zmenu, ako robil predchádzajúci výskum a pod. Na historiografiu nesporne vplýval aj stav, v akom sa tá-ktorá spoločnosť nachádzala. Ak by sme mali hovoriť o postkomunistických spoločnostiach, treba povedať, že napriek zdanlivo rovnakému východisku, ktorým bol pád komunistického režimu, situácia v jednotlivých krajinách bola veľmi rozdielna. Diapazón šiel od spoločností programovo liberálnych až po komunizmus bez komunistov. Slovenská spoločnosť zaujíma medzi ostatnými postkomunistickými krajinami dosť zvláštne postavenie. V prvom období bola politická zmena dosť radikálna a predstavitelia starého režimu, tzv. "staré štruktúry" stratili politickú moc a ich pozícia bola značne otrasená. Avšak už v roku 1991 v súvislosti s rozpadom Verejnosti proti násiliu (VPN) a vznikom Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS) sa na rôznych úrovniach, ale predovšetkým na úrovni okresov, dostali staré štruktúry práve prostredníctvom nového subjektu k politickej a rozhodovacej moci. Dôsledky pre rozvoj spoločnosti boli dosť závažné. Demokracia sa stala púhou aritmetikou, staré centralistickobyrokratické metódy sa vracali do riadenia spoločnosti a teda aj do riadenia vedy a vzdelávania. "Staré štruktúry" nevedeli riadiť spoločnosť inak ako "starými metódami". Bolo to obdobie, ktoré bolo aj pre slovenskú historiografiu neobyčajne zložité.

Vplyv spoločenských pomerov na historiografiu treba vidieť aj v charaktere toho ktorého komunistického režimu a mieru jeho zásahov do sféry historiografie, či vôbec vtedy, alebo, na druhej strane v miere "liberalizmu", s akou sa komunistické vlády stavali k spoločenským vedám. Zatiaľ čo napríklad v Maďarsku, Poľsku a v bývalej Juhoslávii si historiografia v spoločnosti už pred rokom 1989 mohla vydobyť väčší priestor pre výskum i pre publikovanie výsledkov výskumu, v Československu sa "normalizačné" praktiky udržiavali až takmer do pádu režimu. Je pravda, že "normalizačný režim" bol na Slovensku voči historikom po roku 1969 miernejší ako v českých krajinách, to však nič nemení na skutočnosti, že Československo bolo spolu s NDR ideologickou baštou namierenou už aj proti "duchu perestrojky". To samozrejme nemohlo neovplyvniť aj situáciu slovenskej historiografie po roku 1989.

Významným faktorom, ktorý ovplyvnil historiografiu po roku 1989, však bol samotný stav historiografie pred rokom 1989.

Slovenská historiografia sa profesionalizovala pomerne neskoro. Počas uhorského obdobia do roku 1918 neboli podmienky na vytvorenie profesionálnych slovenských inštitúcií a na systematický výskum. Profesionalizácia začala až po roku 1918 a predovšetkým po druhej svetovej vojne, keď vznikom Slovenskej akadémie vied (1953) vznikla inštitúcia, ktorá začala systematický historický výskum a systematické vydávanie prameňov k slovenským dejinám. Fáza pozitivizmu, impulzy francúzskej školy Annales a iné metodologické podnety z medzivojnového obdobia sa tak dotkli slovenskej historiografie iba okrajovo. Nepriaznivý predchádzajúci vývoj spôsobil, že v historiografii existovali určité deformácie zdedené z minulosti deformácie. Slovenská historiografia sa ešte v 18. storočí začala vyvíjať z praktických potrieb obrany Slovákov aich práv v Uhorsku. Tento apologetický syndróm sa objavil napokon aj v profesionálnej historiografii a pretrváva až do súčasnosti. Slovenská historiografia prešla rovnako ako všetky európske historiografie nacionalistickým obdobím, keď sa vytvárali národné mýty, symboly a koncepcia etnocentrického národného vývoja. Za krátke obdobie existencie slovenského štátu v rokoch 1939 - 1945 dostala táto nacionalisticko-mytologická koncepcia slovenských dejín konzistentnú podobu, pričom vrcholom celého vývoja a "zmyslom slovenských dejín" sa tak stal práve samostatný štát. Paradoxne teda "konečným cieľom a zmyslom slovenských dejín" sa mal stať štát, ktorý Slováci nechceli, ale ktorý vznikol z vôle Hitlera. Po roku 1918 prenikla do slovenských dejín etatistická čechoslovakistická koncepcia, podľa ktorej boli slovenské dejiny súčasťou širších československých dejín. Nakoľko slovenská historiografia bola menej vyvinutá ako česká, v praxi táto koncepcia vyzerala tak, že sa zachovala zásadná periodizácia českých dejín a k nej sa potom pridávali slovenské reálie. Postupný rozvoj vedeckého historického bádania ukázal, že táto koncepcia je pre slovenské dejiny, ktoré mali často odlišnú dynamiku, príliš úzka a rozporná. Nástup komunistickej moci spôsobil, že slovenská historiografia, ktorá bola menej ovplyvnená metodologickými diskusiami medzivojnového obdobia, bola aj menej imúnna voči tvrdému tlaku komunistickej ideológie. Na druhej strane, na rozdiel od českej historiografie, v nej marxizmus nemal tradíciu.

Vôľa po reflexii a sebareflexii v slovenskej historiografii nie je veľká. Reflektovať obdobie po roku 1989 znamená totiž súčasne reflektovať, či skôr dôkladne analyzovať obdobie predchádzajúce. K tomu sa zatiaľ slovenská historiografia nedopracovala. Dokladom o tom bol aj 12. zjazd slovenskej historickej spoločnosti v apríli 2001 v Smoleniciach. Úlohou zjazdu bolo bilancovať obdobie po roku 1989, avšak kritických reflexií bolo na zjazde minimum. Vyzerá to, že slovenská historická obec nepociťuje nijako naliehavo potrebu skúmať svoju vlastnú minulosť a neuvedomuje si, že na to, aby sa historiografia mohla s úspechom zmocniť minulosti, musí mať pod kontrolou predovšetkým svoju vlastnú minulosť.

Prvou úlohou, ktorá stála pred slovenskými historikmi po roku 1989, bolo odstrániť najhrubšie ideologické, predovšetkým komunistické deformácie, inými slovami obraz o dejinnom vývoji postaviť z hlavy opäť na nohy. Znamenalo to v prvom rade odstránenie teleologického komunistického mýtu o socializme ako "najvyššom štádiu" vývoja ľudskej spoločnosti a v konkrétnych dejinách Slovenska (Československa) odstránenie povinného komunistického filtra z interpretácie dejinného vývoja, podľa ktorého boli dejiny Československa vlastne trocha rozšírenými dejinami Komunistickej strany Československa a hodnotili sa podľa oficiálnych dokumentov komunistickej strany. Znamenalo to koncentráciu na najnovšie dejiny, hlavne na hodnotenie prvej Československej republiky, februárového komunistického prevratu roku 1948 a roku 1968.

Hneď po roku 1989 sa objavili hlasy, že slovenská historiografia by sa mala vrátiť štyridsať rokov späť, do obdobia pred februárom 1948 a nadviazať na násilne pretrhnutú niť kontinuitného vývoja. Takýto návrat však nebol možný. Jednak sa nedalo úplne ignorovať predchádzajúcich štyridsať rokov vývoja profesionálnej slovenskej historiografie a takýto návrat späť sa javil skôr ako elegantná metóda s cieľom vyhnúť sa konfrontácii s vlastnou minulosťou. Bol tu však aj druhý dôvod. Svetová historiografia neostala vo svojom vývoji stáť na úrovni štyridsiatych rokov. A pred slovenskou historiografiou stála aj neľahká úloha nadviazať pretrhnutý kontakt so svetovou historiografiou. A pre túto úlohu bola metóda "návratu" kontraproduktívna. Slovenská historiografia sa tak na začiatku deväťdesiatych rokov ocitla pred riešením dvojitej úlohy: nájsť si cestu vlastného profesionálneho vývoja, vrátane akceptovania produktívnych teoretických a metodologických východísk a súčasne sa zaradiť do kontextu svetovej historiografie, čo opäť vyžadovalo aj prehodnotenie teoretických východísk historického výskumu.

Čoskoro sa ukázalo, že veľmi "tvrdým orieškom" vo fáze prehodnocovania sú predovšetkým sociálne dejiny a dejiny robotníckeho hnutia, vrátane dejín komunistickej strany. Bola to naoko paradoxná situácia, pretože práve v tejto oblasti sa za posledných štyridsať rokov nahromadilo najväčšie množstvo literatúry, ale aj odborná úroveň bola taká, že pre poznanie neznamenala takmer nič a bolo treba začať odznova. K tomu sa však doteraz neprejavila dostatočná vôľa a ani dostatočný záujem zo strany nastupujúcej generácie historikov.

Objavili sa aj nové témy, jednak také, ktoré vyplynuli z novej situácie - otvorili sa niektoré nové archívne fondy a bolo možné zverejniť dokumenty politických procesov, bádať v doteraz utajených štruktúrach komunistickej politickej moci. Ale aj niektoré ďalšie tabuizované témy, ako vznik Československej republiky a úloha československých légií na Sibíri, hodnotenie osobností ako Tomáš Garrigue Masaryk a na Slovensku takmer s pietou uchovávaný v pamäti, aj keď vytlačený z historiografie i z učebníc Milan Rastislav Štefánik. Z kontaktov so svetovou historiografiou, ktoré sa takmer okamžite rozbehli s veľkou intenzitou, začali sa rodiť nové témy a udomácňovali sa nové výskumné metódy. Už na kongrese historických vied v Madride v lete 1990 sa mohla slovenská historiografia zoznámiť s vývojom svetovej historickej vedy. Sociologicko-historické, antropologicko-historické témy a historická komparatistika oslovili hlavne mladú, začínajúcu generáciu historikov.

Závažným problémom, s ktorým sa stretla slovenská historiografia už na začiatku 90. rokov, bol stav historického vedomia spoločnosti. Aj keď historická veda nie je jediná inštitúcia, ktorá historické vedomie ovplyvňuje a ako sa ukázalo, nie je v tejto oblasti ani najdôležitejšia, predsa len je to odborná historiografia, ktorá túto oblasť citlivo sleduje a cíti sa za ňu zodpovedná. Dvojitá deformácia historického vedomia, ktorá prebehla v posledných päťdesiatich rokoch - ľudácko-nacionalistická a marxisticko-komunistická, spôsobila vo vedomí spoločnosti neuveriteľný chaos. Historici boli postavení pred úlohu pokúsiť sa preniknúť do médií a podujať sa na tvorbu nových učebných textov od základných škôl až po univerzity, čo nebola v nijakom prípade jednoduchá úloha. Nikto však, okrem profesionálnych historikov, nemohol túto úlohu v tejto chvíli splniť.

Inštitucionálne zmeny v oblasti historickej vedy boli minimálne. Po roku 1989 vznikli niektoré nové univerzity s historickými katedrami, resp. ústavmi. Ich podiel na samotnom výskume však je zatiaľ minimálny. Ťažisko zostáva na Historickom ústave SAV, ktorý je centrálnou výskumnou inštitúciou v oblasti národných i svetových dejín. Intenzívnejší výskum prebieha aj na starších, už "zabehaných" univerzitách - v Bratislave, Prešove, Nitre. Na svoje bývalé pracoviská, opäť predovšetkým do Historického ústavu SAV, sa po roku 1989 vrátili viacerí rehabilitovaní výskumní pracovníci a učitelia. Z emigrácie sa na Slovensko vrátili niektorí ďalší historici, viacerí z nich sa však v dôsledku svojho vyhrotene nacionalistického postoja a programového zámeru rehabilitovať slovenský štát z rokov 1939-1945 a jeho prezidenta Jozefa Tisa nedokázali integrovať do historickej komunity na Slovensku integrovať. Inštitucionálny prístrešok našli v nacionalisticky orientovanej Matici slovenskej, ktorej sa za Mečiarovej vlády podarilo presadiť aj vytvorenie vlastného historického ústavu. Ten však okrem niekoľkých nie veľmi úspešných pokusov o apológiu slovenského ľudáckeho štátu nevyprodukoval nič pozoruhodného.

Pre novú etapu slovenskej historiografie po roku 1989 je charakteristické, že začala s doteraz nebývalou publikačnou aktivitou predovšetkým na Slovensku, ale aj v zahraničí. Úloh a problémov bolo veľa, v neposlednom rade aj s financovaním vedeckého výskumu. Za jednu z najdôležitejších úloh však treba považovať vyrovnanie sa slovenskej historiografie s dvoma diktatúrami - teda s najnovším historickým obdobím od roku 1939 do roku 1989, pretože krátke povojnové obdobie pokusov o reštaurovanie demokratického systému v rokoch 1945-1948 bolo iba krátkym intermezzom.

Jedným z najfrekventovanejších pojmov krátko po zmene roku 1989 sa stalo odideologizovanie vedy a teda aj historickej vedy. Zdalo sa, že nemôže byť jednoduchšia úloha pre historiografiu ako odideologizovanie. Bola to ilúzia. Jednak preto, že spoločnosti zatiaľ žijú v zajatí ideológií, a to nielen spoločnosti v strednej a východnej Európe, a preto ideológia a veda, hlavne v oblasti spoločenských vied, predstavuje zložitý metodologický problém. Konkrétna príčina zložitosti tejto úlohy spočívala v tom, že veľká časť spoločnosti, a teda nesporne aj časť historikov si pod termínom "odideologizovanie" predstavovala jednoducho odstránenie komunistickej ideológie a často vlastne iba jej konkrétnych nositeľov. A tak sa na uprázdnené miesto po komunistickej ideológii priplichtila iná, rovnako totalitné tendencie obsahujúca ideológia - nacionalizmus. Revitalizácia nacionalizmu v celej Európe bola sprievodným zjavom konca 20. storočia. V postkomunistických krajinách bola táto revitalizácia silnejšia o to, že doteraz vládnuca komunistická ideológia prestala pôsobiť, a súčasne aj preto, že v dôsledku rozpadu sovietskeho bloku vznikali v tomto priestore na základe princípu "národného štátu" nové štáty.

Spoločenská situácia pre odideologizovanie historiografie nebola na Slovensku ideálna. Nežná, či zamatová revolúcia, ako sa pomenovala zmena roku 1989 - to bola vlastne revolúcia na základe dohodnutého kompromisu. Komunisti odovzdali moc a preto sa s nimi jednalo v "rukavičkách". Boli dosiahnuté kompromisy s predchádzajúcou mocou, časť bývalých komunistov sa "pretransformovala" na sociálnych demokratov, ponechala si značný politický vplyv, ani nehovoriac o tom, že celý rad bývalých komunistov sa potom uplatnil v rámci Mečiarovho Hnutia za demokratické Slovensko. Nikde sa to otvorene nepovedalo, ale tento kompromis so "starými štruktúrami" nevyhnutne znamenal aj určitý kompromis s ich ideológiou. Pretože vyrovnanie sa s komunistickou minulosťou - to nie je iba zverejnenie zločinných procesov, ale v prvom rade odhalenie celého mechanizmu ovládania spoločnosti, dôkladná analýza režimu vo všetkých jeho prejavoch. Iná časť slovenskej spoločnosti zas nebola ochotná pochopiť, že vyrovnanie je nevyhnutné nielen s komunistickou diktatúrou, ale aj s diktatúrou ľudáckou z čias druhej svetovej vojny.

V historiografii časť historikov, a to aj bývalí komunisti, prešla rýchlo na silný antikomunistický kurz, ale okamžite sa začala klaňať novému zlatému teľaťu - nacionalizmu. Tento kurz sa posilnil vznikom Slovenskej republiky roku 1993. Nacionalistickí historici začali volať po prehodnotení celých slovenských dejín, a to v tom zmysle, že slovenské dejiny treba teraz chápať ako proces, ktorý smeroval k vytvoreniu vlastného slovenského štátu, a to od najstarších dôb, ak by to bolo možné, tak až od praveku. Historicky nekorektná preambula slovenskej ústavy, v ktorej sa hovorí o "stáročnom zápase Slovákov za vlastnú štátnosť" je iba výrazom tejto, v spoločnosti aj časťou médií presadzovanej, tendencie.

Vedecky orientovaná slovenská historiografia v SAV a na niektorých vysokých školách tak veľmi rýchlo pochopila, že odideologizovanie historickej vedy nebude jednoduchý proces. Napriek tomu prevažná časť slovenských historikov považuje vyrovnanie sa s "dvojitým bremenom" minulosti, alebo ako to definoval Jürgen Habermas "die Last der doppelten Vergangenheit" za jednu z najdôkladnejších úloh. Jürgen Habermas to aplikoval na nemecké dejiny, ale je to charakteristika, ktorá platí pre väčšinu postkomunistických krajín. Vyrovnanie sa s ustašovskou minulosťou v Chorvátsku, pokusy o rehabilitáciu Horthyho v Maďarsku, stavanie Pilsudského na piedestál v Poľsku, diskusie okolo Iona Antonesca v Rumunsku, atď. - to všetko svedčí o zložitosti vyrovnávania sa s "dvojitou minulosťou".

Úloh, ktoré stáli pred slovenskou historickou vedou na začiatku deväťdesiatych rokov bolo veľa. Mnohí vtedy podliehali ilúzii, že v nových podmienkach pôjde všetko hladko. Pri reflexii predchádzajúceho obdobia sa teraz často objavujú tóny sklamania a skepsy. Skepsa je pochopiteľná, ak sa porovnávajú dosiahnuté výsledky s plánmi a predstavami, ktoré vznikali v rokoch 1989-1990. Historická skúsenosť však hovorí aj o tom, že plány a predstavy, ktoré vznikajú v revolučnom období, v období zlomov, obsahujú v sebe značnú dávku ilúzií. Ak odpočítame od výsledkov, ktoré dosiahla slovenská historiografia v rokoch 1990-2000, onú nutnú "daň ilúzii" a pokúsime sa racionálne analyzovať výsledky na pozadí reálne existujúcich možností, dostaneme, predpokladám, výsledok, ktorý nebude negatívny. Táto úloha je však stále deziderátom, na ktorý sa čaká.

DUŠAN KOVÁČ