| ZRKADLENIE-ZRCADLENÍ | ||
| ZIMA 2006 | ||
Téma: Dolnozemská literatúraSLOVENSKÁ DOLNÁ ZEMO dolnej zemi sa počas posledných rokov toľko popísalo a najmä toľko narozprávalo, že hádam ďalšie omieľanie tohto pojmu je dolnozemským Slovákom na škodu. Pretože dolnozemskí Slováci už teraz si sami sebe pripadajú ako exotické tvory pozatvárané v klietkach, ktoré mnohokrát i zaujatí obdivovatelia zneužívajú a využívajú pre zahrievanie svojej samoľúbej a ctibažnej polievočky. Ale keď sa, nedajbože, začína jednať o podstate, keď sa nebodaj začnú hľadať súvzťažnosti a - aká opovážlivosť - začne sa volať po činoch a skutkoch včleňujúcich túto vetvu tiež slovenskej civilizácie do telesa všeobsiahleho, vtedy sa najradšej cúva "do zadnej". Hádam aj preto, lebo dolnozemský Slovák je akýsi iný, iste aj preto, lebo táto južnejšia Dolná zem a jej ľudia po slovensky (ešte) hovoriaci a zmýšľajúci akosi nepasujú predstavám o skrotených a krotkých exotoch vhodných iba na čudovanie a prípadné hopsanie.Aj preto táto tvrdohlavosť pokračovať v načatom skrze tento časopis. Aby sme sami sebe a ostatným ukázali a dokázali, že o slovenskej Dolnej zemi možno a načim hovoriť ako o celku, ktorý má dlhodobú spoločnú históriu, ktorý má spoločné korene, aj keď dejiny to neskoršie celkom preinačili. Ale že aj potom to spoločné nezakapalo, aspoň nie v tom podstatnom a určujúcom - v snahe pretrvať. Že sa podaktorým z nás nepodarilo, nebolo to iba našou vinou. Ale bolo i našou vinou. A hádam aj vinou tých, ktorí na nás dosť dlhý čas zanevreli. Nechceme a vôbec nemienime v tomto našom časopise predsavzatí nariekať. Po prvom obnovenom ročníku Dolnozemského Slováka sme azda až dosť samosúdni, aby sme si uvedomili, že to, čo sme vykonali, je iba štipkou z toho, čo by sme vykonať mali. Že ani my dosť neoplývame húževnatosťou, že ani my sme neboli nadostač rozhodnutí o sebe vydávať svedectvo bez čačiek a okrás skrývajúcich to, čo je svätosvätá a nemilá pravda. Samozrejme naďalej mienime odhaľovať pravú tvár našej minulosti, písať o tom, ako sme sa tu zakorenili, poukazovať na to, že mnohokrát i odtiaľto smerom nahor, k pravlasti našich predkov prúdilo životaschopné a životadarné pre národný rozmer všetkých nás, či už horno- alebo dolnozemských. A ešte niečo by sme týmto časopisom chceli podčiarknuť. Alebo sme už i čiastočne podčiarkli. To, že slovenská dolnozemská societa nebola a nie je odkázaná na milosť a nemilosť súcitných milodarov. Že to, čo naši predkovia tu stvorili v duchovných podobách, je hoci inakšou, ale súčasťou celoslovenského. Že tu, okrem nedocenených ešte hodnôt kultúry pospolitej, vznikali a vznikajú hodnoty kultúry vzdelanej, ktorá je slovenská tiež. Že tu nemáme a nezachovávame si iba to, čo je akýmsi svojbytným a svojráznym prejavom našich spoločenstiev vyjadrovať sa spontánne v podobe krásnej, ale že spomedzi nás vzišli jedinci schopní splodiť hodnoty umelecké, presahujúce, alebo aspoň snažiace sa presiahnuť, úzkoprsé zajatie malosti a obmedzenosti. Tak preto nebudeme šetriť a nešetríme priestor venovaný našim spisovateľom, akademickým maliarom, divadelníkom a interpretačným umelcom, ktorých výpovede, sme presvedčení, sú rovnocenné s uverejnenými svedectvami našich vedcov. Od zámerov však, až po činy, je cesta dlhá. Že či sme a či budeme schopní ňou prekráčať, závisí iba od nás. Hádam dosť neskoro, ako šéfredaktor tohto časopisu, sa Vám o týchto predsavzatiach prihováram. Nikdy však nie je neskoro. Zvlášť vtedy, keď na pranier budeme klásť naše pevné presvedčenie, že Dolná zem je i slovenská. Že takou bola, je a takou zostane.
ONDREJ ŠTEFANKO Zpět na obsah |