Téma: Dolnozemská literatúra

LITERATÚRA Z JUHU...

Slovenská (krajanská) literatúra (zo zahraničia) vo vlastných kontextoch alebo Malá úvaha o bohušovskom esperante citov

V čom však spočívajú osobitosti dolnozemskej slovenskej literatúry? Z hľadiska kontextových väzieb zásadné slovo k tejto otázke povedal už Michal Harpáň, pravdaže, rešpektujúc aj výsledky Ďurišinovho výskumu problematiky medziliterárnych spoločenstiev. Keď sme v prvej polovici novembra 1994 v bratislavskej Asociácii organizácií spisovateľov Slovenska (AOSSň zorganizovali konferenciu pod názvom Vývinové tendencie tvorby slovenských spisovateľov z Dolnej zeme, Michal Harpáň vo svojom vystúpení zaznamenal aj Ďurišinovu teóriu piatich kontextov a v súvislosti s rezultátmi tejto teórie (možno by bolo lepšie povedať koncepcie) pokladal za dôležizé aj to, že "pri pozozrovaní národnostných literatúr rozmanitých tipov zisťujeme, že v praxi dochádza k ich vzájomnému vnútornému prepájaniu a podmienenosti".

Kontextovú pozíciu slovenskej dolnozemskej literatúry ako súčasti slovenského literárneho celku Harpáň na seminári Slovenčina a slovenská kultúra v živote zahraničných Slovákov (Nitra 2001) charakterizoval takto:

"Vyhlásenie, že slovenská dolnozemská literatúra je najdôležitejšou zložkou literárnej tvorby v slovenskom zahraničí, môže vyznieť aj neskromne, najmä keď ho vyslovil príslušník tejto literatúry. Existuje však nemalý počet podkladov a príkladov, ktorými takúto mienku možno podložiť. V poslednom období napríklad slovenská dolnozemská literatúra nadobudla aj niektoré formy organizovaného literárneho života. Tu myslím predovšetkým na obnovenie či znovuzaloženie časopisu Dolnozemský Slovák, pri ktorom je aj osobitná knižná edícia... Tým sa vytvorili aj lepšie podmienky na fungovanie dolnozemského literárneho kontextu. Jeho zložkami teda sú slovenské menšinové literatúry v uvedených krajinách, ale nie ako mechanický súčet častí. Kontext slovenskej dolnozemskej literatúry vzniká z mnohorakých interakcií a pri jeho vzniku a fungovaní sa nepodieľali iba autori a inštitúcie zo slovenskej Dolnej zeme, ale aj zo Slovenska."

Analyzujúc situáciu exilovej tvorby po roku 1989 Michal Harpáň upozorňuje "na jej pomerne jednoduchú stratifikáciu, na rozdiel od zložitej a viacrozmernej kontextovej stratifikácie slovenskej dolnozemskej literatúry... Vznikli vlastne predpoklady na to, aby slovenskí spisovatelia z Dolnej zeme boli aj na Slovensku vnímaní ako slovenskí spisovatelia. Na tomto pláne iste bude potrebné vynaložiť ešte mnoho úsilia, ale aj dnes už je veľa príkladov, keď sa jednotliví spisovatelia spoza hraníc umeleckými kvalitami svojho diela organicky včleňujúdo literárnych procesov na Slovensku." (V tejto súvislosti aspoň pre zaujímavosť pripomeňme, že v úvode citovaný literárny vedec Peter Zajac v súvislosti so slovenskou literatúrou spoza hraníc hovorí o dezintegrácii slovenskej literatúry, ostrate vnútornej vývinovej dynamiky celej literatúry a o vzniku viacerých nespojiteľných hodnotových systémov.)

V dolnozemskej slovenskej literatúre vo Vojvodine a tiež v poslednom čase aj v rumunských súvislostiach nachádzame viacero prejavov pozoruhodnej tvorivej sebareflexie, vrátane úvah o problematike autora (autorského subjektu) v literárnom tvorivom procese. Dokonca v prípade niektorých publicistických prác napríklad Víťazoslava Hronca majú tieto výpovede hodnotu osobných vyznaní, ktorých platnosť sa však dá zovšeobecniť aj na širšie literárne spoločenstvo, pravdaže bez toho, aby strácali osobnostné čaro. Napríklad v úvahe Spisovateľ v enklávnej spoločnosti (Dolnozemský Slovák, č. 2/2002), píšuc o problematike menšinovej literatúry, dospieva k názoru, že "Uzavierame sa do seba, nacionalistické zveličovanie minoritných odlišností a etnografických bizarností najväčšmi hatí recepciu diel v inojazykovom prostredí. Existuje totiž určitý, neveľký počet antropologických konštánt uchopiteľných všetkými ľuďmi na svete a iba tie sú zárukou univerzálne akceptovateľného literárneho diela... Ak sa však tieto okrajové bizarnosti stanú ústrednými "postavami" i obsahom diela, také dielo sa samo vyraďuje z korpusu svetovej literatúry." Pre Hronca z takto videnej literárnej reality vyplýva poznanie, že "spisovatelia malých jazykových enkláv musia hľadať nové žriadla duchovnosti..., byť nesmierne otvorení..."

To najpodstatnejšie Hronec sformuloval nasledovne: "Svojim kolegom často hovorím: Ak si veľký spisovateľ, budú ťa prekladať aj z malého, ba i zanikajúceho jazyka; ak si však spisovateľ bezvýznamný, ani svetový jazyk ti nepomôže..."

Iný, ale príbuzný, blízky problém Víťazoslav Hronec analyzuje v úvahe Záznam o virtuálnej dračici (asimilácia) - naposledy" (Slovenské zahraničie, č. 3/2001). Z jeho slov vyplýva, že neverí na Slovensku ešte stále nezriedkavým sklonom propagandistiky sa utvrdzovať v slovenskosti, a to jednoducho preto, lebo žije v krajine, "kde hŕstka Slovákov už vyše dvestopäťdesiat rokov - bez zbytočného dennodenného zdôrazňovania - si je nedvojzmyselne vedomá svojej národnej identity". Básnik karikuje situáciu, vlastenčiace tendencie, ale "podstatou si stojí", vie totiž, že "odnárodňovacie tendencie, nech už boli akokoľvek dômyselné, v podstate neuspeli. A ak raz náhodou uspejú , určite aj vďaka tomu zostane niečo navyše, nejaká nová kvalita, ktorá natrvalo pretvorí práve ten väčšinový národ. Asimilácia je totiž vždy meč s dvojitým ostrím..." Na potvrdenie svojho poznania uvádza prostý príklad - prňozu maďarského spisovateľa slovenského pôvodu Pála Závadu Jadvigin vankúšik.

Uzatvorme Hroncomv edičný index ešte jedným fragmentom z jeho úvah o virtuálnej dračici: "Nikdy v živote som nepociťoval strach pred asimiláciou, lebo som si na svojej slovenskosti ani veľa nezakladal... Prišiel som k záveru, že strach pred asimiláciou pociťujú tí, ktorí nie sú schopní ponúknuť nijaké kultúrne obsahy svojej národnostnej enkláve..., môžu vyprodukovať len apokalyptické vízie, nič viac." Ak sa vám náhodou zazdalo, že za týmito slovami sa skrýva autorský exhibicionizmus, nuž dovoľte potvrdiť ich vážnosť, ba povedal by som závažnosť ďalším citátom z výpovede inej významnej osobnosti slovenskej kultúry spoza hraníc Slovenska. Pôjde o citovanie rozhovoru, ktorý mala Agnesa Gundová-Jerigová s Kolomanom Sokolom a ktorý vyšiel v knihe Putovanie za dotykom (Cambrige 1992). Maliar Sokol v tom rozhovore okrem iného povedal: "Možno neprijmete moje slová dobre, ale nie je mojím cieľom byť slovenským umelcom. Dôležitejší je zápas s celým svetom..." (1972). Medzi Hroncovým názorom a Sokolovou myšlienkou sa rozprestiera časový priestor troch desiatok rokov, ktorý však nič neznamená, pretože z výpovede obidvoch umelcov cítime, že prínosné pre národné spoločenstvo je nie plagátové vlastenectvo, ale hodnotné umelecké dielo. V tomto presvedčení nás utvrdzuje i názorové spektrum, ktoré nám ponúka dielo výrazných osobností dolnozemskej slovenskej literatúry, a to tak z Vojvodiny ako aj z Rumunska či Maďarska.

Slovenská dolnozemská literatúra znamená prínos pre celú slovenskú literatúru aj (ba možno najmä) vďaka svojim kontextovým presahom. Cítime to z vyjadrení Harpáňa, Anocovej, Štefanku, aj Kataríny Maruszovej, ktorá, myslím si, veľmi úspešne zachraňuje dobré meno slovenskej literárnej vedy a kritiky v Maďarsku a svojimi prácami vypĺňa priestor, ktorý uvoľnili Aladár Králik, Štefán Kraslán, Rozália Čipková či Anna Divičanová, ktorých texty sme pred dvoma desiatkami rokov vnímali ako prísľuby pre literárny vývoj.

Slovenská literatúra zo zahraničia - vrátane tej z Dolnej zeme - teda predstavuje viacvrstvový, nie celostný, jednotný vývsledok tvorivosti, organizmu, ktorý môže a nemusí byť na Slovensku akceptovaný. Ono totiž je to tak, že po dlhých rokoch dovolávania sa pozornosti zo strany starej vlasti nastal prirodzený proces dolnozemského kontextového sebauvedomovania, ktorého rezultát veľmi jemne, ale jasne sformuloval Michal Harpáň vo svojej knihe Zápas o identitu (Nadlak 2000): "No pri tomto zasadzovaní sa za účinnejšie včleňovanie sa do kontextu slovenskej literatúry nie je cieľom, aby menšinová literárna obec ako špecifická forma literárneho spoločenstva zanikla." Možno vám to bude znieť paradoxne, ale v tejto chvíli vo výhode sú tvorcovia zo zahraničia: už i preto, že žijú v prostredí veľkých celkov a len od nich záleží, ako túto výhodu využijú na prospech svojej i našej - spoločnej - národnej identity.

Aby sa problémový kruh uzavrel, na záver dovoľte niekoľko myšlienok z eseje Paľa Bohuša o Sándorovi Petöfimu (z knihy Eseje, 1993) práve tu, v Maďarsku a príležitosti úvah o vzťahu literatúry a národnej identity: "Reč, ktorou oslavoval slobodu a lásku a každý odpor utláčaniu, znie inak ako naša, ale to nebolo prekážkou, aby sme rozumeli, o čom vravel. To jeho vravenie akoby nám bolo sprostredkované esperantom citov a stalo sa dorozumením všeľudským. Ľudové vravenie vyzdvihnuté na najvyšší piedestál umenia, aké sa aj v storočiach rodí zriedka." Netreba vari pripomínať, že princíp "esperanta citov" prevyšuje princíp národnej identity bez toho, aby ho narúšal, či popieral, ba žiada sa mi povedať, že princíp esperanta je príležitosťou pre každého autora a teda aj pre každú literatúru, vrátane tej slovenskej, či už vzniká doma na Slovensku alebo za jeho hranicami. Lebo nie autorova príslušnosť k národnému spoločenstvu zaručuje umeleckú hodnotu jeho diela a jeho pôsobivosť, ani záujem čitateľa či vôbec publika, zato umelecká hodnota výpovede môže významne upozorniť aj na etnickú príslušnosť tvorcu. Umelec pre svoje etnikum nemôže nič viac a nič lepšie urobiť.

PETER ANDRUŠKA