ZRKADLENIE-ZRCADLENÍ
 

10 rokov českej univerzitnej slovakistiky

ČESKÉ LISTY V SLOVENSKEJ PRÓZE

A vlastnými slzami si budeme krotiť smäd. "Velice je mi Tě líto, že jsi tam tak sám. Ale je to moc dobře, že jsi tam tak odlehlý, alespoň nemáš ničí názory a pocity, jenom svoje." Presne tak, milý priateľu.

Ivan Kadlečík: Vlastný Hororskop

Úryvok z prózy Ivana Kadlečíka predstavuje jeden z výskytov zapojenia epištolárneho fragmentu v češtine v slovenskom umeleckom texte. K "českým listom", ktoré sa ako prvok výstavby prozaického textu objavujú u niektorých slovenských autorov, možno so zreteľom na "česko-slovenské zrkadlenie" pristúpiť z rozličných smerov. Na jednej strane ide o súčasť zaujímavej problematiky využitia epištolárnosti pri výstavbe umeleckého diela - špecifickú v tom, že ide o epištolárne prvky zapojené do tkaniva textu v inom než bazálnom, slovenskom jazykovom kóde. V inom pohľade ide o súčasť širšej problematiky uplatnenia češtiny v slovenských (literárnych) textoch, teda o čiastkový prípad slovensko-českej dvojjazyčnosti, opierajúcej sa o osobitosť slovensko-českých jazykových vzťahov, o kultúrnohistorickú, štruktúrnu a komunikačnú blízkosť slovenčiny a češtiny ako jazykových kódov literárne využiteľných vo vzájomnom dotyku. Pristavím sa pri využití tohto postupu v próze rozličného typu - u Ivana Kadlečíka, Martina Bútoru a Mareka Vadasa. Pôjde o pohľad skôr z druhej naznačenej "kategórie" - české epištolárne komponenty nazerané ako zapojenie češtiny do slovenského textu vo funkcii špecifického významotvorného (komunikačne aj esteticky nosného) komponentu slovenského prozaického celku.

Využitie češtiny (väčších či menších úsekov v češtine) v slovenských textoch predstavuje čiastkový prípad textovej viacjazyčnosti, pričom vzhľadom na jej viacrovinnú blízkosť k slovenčine ide pri slovensko-českej dvojjazyčnosti o zásadnú odlišnosť od povedzme slovensko-maďarskej, slovensko-poľskej, slovensko-nemeckej, slovensko-anglickej či inej dvojjazyčnosti alebo viacjjazyčnosti, s ktorou sa možno v slovenských (nielen) literárnych textoch stretnúť. Otázke češtiny ako výrazového prostriedku v slovenskej literatúre nebola dosiaľ venovaná sústredenejšia pozornosť - pritom sa však ako pozoruhodný fenomén vyplývajúci z osobitného a osobitého vzťahu slovenčiny a češtiny v ich historických vzťahoch aj v súčasnom kontakte do pozornosti priam ponúka.

Využitie češtiny ako špecifický prípad viacjazyčnosti v slovenskej próze

Ak sa v súčasnosti v teoretickej literárnovednej aj lingvistickej reflexii venuje v porovnaní s predchádzajúcimi obdobiami zvýšená pozornosť inojazyčným prvkom v literárnom diele, možno v tom vidieť priemet celkového vzrastu záujmu o rozličné stránky jazykových kontaktov v bežnej komunikácii, o otázku dvoj- a viacjazyčnosti v súčasnom svete, no vo vzťahu k umeleckým textom aj o prirodzenú reflexiu súčasného umeleckého kánonu, v ktorom sa multilingválnosť v rámci rozmanitých "kódových hier" frekventovane stáva jedným z prvkov umeleckého vyjadrenia. Hoci sa tento princíp výraznejšie, resp. v nových funkciách aktivizuje v postmodernej próze, viacjazyčnosť, jazyková heterogénnosť sa v rozličných podobách pri výstavbe umeleckého diela využívala aj v minulosti - dnes sa na ňu pozornosť výraznejšie obracia.

V českom prostredí sa viacjazyčnosť textov stala v posledných rokoch predmetom viacerých lingvistických aj literárnovedných analýz (sústredene napr. v monografii P. Mareša "Also: nazdar!" Aspekty textové vícejazyčnosti z r. 2003), ktoré sa však sústreďujú skôr na texty, v ktorých čeština koexistuje s inými jazykmi - osobitné postavenie zaujíma otázka česko-nemeckej dvojjazyčnosti. Otázka česko-slovenských heterogénnych textov sa vynára pri tvorbe Boženy Němcovej, okrajovo sa slovenčina ako textový komponent spomína napr. u J. Demla, J. Škvoreckého, J. Křesadla, V. Kremličku, možno dodať napr. "terazkovskú českoslovenčinu" u M. Švandrlíka. Literárne stvárnenie či odraz jazykov v kontakte sa uvedenými autormi (ak by sme aj šli hlbšie "do dejín") nevyčerpáva, celkovo sa však slovenčina v českých textoch v porovnaní s češtinou v súčasnej slovenskej literatúre využíva menej.

Viacjazyčnosť v slovenskej próze sa v porovnaní s českým prostredím ukazuje ako menej reflektovaná téma, hoci u mnohých autorov rozličných období možno stretnúť texty s jej využitím. Zaujímavo sa napr. slovensko-maďarská dvojjazyčnosť literárne stvárnená v diele L. Balleka Pomocník vynorila v súvislosti s prekladom knihy do češtiny, kde bola slovensko-maďarská dvojjazyčnosť substituovaná česko-nemeckou. Pokiaľ ide o slovensko-českú dvojjazyčnosť v slovenskej próze, možno aj pri podrobnejšej nezmapovanosti tohto reálne existujúceho pozoruhodného javu počítať so šírkou a mnohorakosťou jej prejavov a aj s istou vývinovou dynamikou foriem a funkcií uplatnenia češtiny v slovenských textoch. Relevantný výskumný priestor predstavuje tvorba mnohých slovenských prozaikov (patria k nim M. Urban, V. Šikula, R. Sloboda, D. Mitana, P. Vilikovský, M. Bútora, P. Hrúz, I. Kadlečík, J. Johanides, M. Zimková, P. Pišťanek, A. Ferko, I. Kolenič, I. Otčenáš, B. Škreko, M. Vadas, T. Horváth, V. Balla, M. E. Matkin a i.).

Slovensko-česká dvojjazyčnosť v literárnom texte má v porovnaní s inými prejavmi viacjazyčnosti zreteľné "apriórne dané" špecifiká podmienené na jednej strane blízkou príbuznosťou slovenčiny a češtiny, na druhej strane fungovaním slovenčiny a češtiny v dlhodobom a rozmanito diferencovanom kontakte. Z toho vyplýva (autormi nezriedka využívaný) fakt, že čeština v slovenskom prostredí predstavuje zrozumiteľný kód, nevyžadujúci pri literárnom využití v rovine autor - čitateľ využitie doplnkových "komunikačných" stratégií uplatňovaných pri iných jazykoch, ako napr. vnútrotextový preklad či uprednostnenie evokácie češtiny pomocou jednotlivých prostriedkov pred využitím rozsiahlejších českých fragmentov v texte. Široké uplatnenie češtiny v slovenských textoch možno vnímať ako prejav autorského predpokladu, že adresát ("slovenský čitateľ") fragmentom v češtine prirodzene rozumie, čeština sa v porovnaní s inými jazykmi v slovenskom prostredí v rámci protikladu svoje ("naše") - cudzie správa osobitým spôsobom. "Inosť" jazyka isteže ponúka aj všeobecnejšie platné možnosti postupov pri viackódovej výstavbe umeleckého textu, blízka príbuznosť a kontaktovosť češtiny však predsa dáva slovenským autorom odlišné možnosti jej literárneho využitia než pri iných, "cudzích" jazykoch.

Rámcovo možno povedať, že čeština v slovenskej próze rozličných období vystupuje - ako prostriedok jazykovej charakterizácie postáv (od signalizácie ich "českosti", t. j. vo funkcii etnického zaraďovania, po češtinu slovenských postáv prichádzajúcich do kontaktu s českým svetom, zahŕňajúcu aj rozmanité hybridné formy miešania slovenčiny a češtiny literárne využité s rozličným cieľom),

- v autorskom pláne v podobe rozličných citátov odkazujúcich k rozmanitým sféram českého kultúrneho prostredia (aj k sféram sprostredkúvaným češtinou vo forme prekladu), k sféram fungovania češtiny v slovenskom prostredí (aj k špecifickej hybridnej česko-slovenskej jazykovej forme, bibličtine) až po autorské využitie češtiny na širokej ploche vlastného textu objavujúce sa vo viacerých postmoderne koncipovaných prózach (tak napr. T. Horváth, P. Pišťanek s rozličným pomerom vlastnej "produkcie" textu v češtine a "reprodukcie" v zväčša nesignalizovanom intertextuálnom prepojení).

Ak sa u niektorých autorov možno stretnúť s niektorou (jednou) z naznačených foriem uplatnenia češtiny, u iných nachádzame v rozličných textoch prejavy uplatnenia rozličných postupov, resp. aj v rámci jedného textu kombinovanie viacerých foriem s rozličnými funkciami. Aj pri zapojení českého listu či epištolárneho fragmentu, ktoré sa interpretácii prirodzene ponúka ako charakteristika, "identifikácia" autora (reálneho či fiktívneho) listu ako "Čecha", možno predpokladať a aj pozorovať rozličné autorské ciele.

České epištolárne prvky v súčasnej slovenskej literatúre

Ivan Kadlečík

Mnohorakým spôsobom sa české fragmenty vplietajú do textov kníh Ivana Kadlečíka. Jeho knihy možno z tohto hľadiska vnímať aj ako (takpovediac pars pro toto) odraz fungovania a funkcií češtiny v slovenskom prostredí, "dokumentovaných" tu asi ako u nikoho iného pospolu v širokom rozsahu ich spektra. Jeho žánrovo heterogénne prózy, písané v rozličných obdobiach (vydávané dočasu samizdatovo, v zmenených podmienkach potom znova, novo, a pochopiteľne, aj "nové") charakterizuje výrazná intertextuálna prepojenosť k iným "textovým zdrojom" rozličného typu, podmieňujúca polyfónnosť, "viachlasosť" jeho próz. V citáciách rozličného druhu sa u Kadlečíka v slovenskom texte popri iných jazykoch vynára čeština "biblického typu", či už v klasickom kralickom znení či v slovakizovanej evanjelickej bibličtinovej podobe, čeština rodinných dokumentov, čeština fragmentov česky písaných ale aj do češtiny preložených literárnych aj vecných textov - a frekventovane aj "čeština listov", odrážajúca prevažne jeho vlastnú súdobú slovensko-českú komunikáciu s českými priateľmi.

Epištolárnosť v rozličných podobách vôbec významne vstupuje do Kadlečíkových próz, a nie je iste náhodné, že list ako spôsob adresnej medziľudskej komunikácie neobmedzenej na bezprostrednú (časovú, priestorovú) prítomnosť má v Kadlečíkovi aj svojho "ospievateľa" (Bez listov by sme boli celkom bezbranní a nahí, vetru vystavení. Tuším nehu, ten vánok, ktorý nevidno. A tak listujeme a tak sa zohrievame, lístím a dopismi šumíme, šuštíme, šuchoceme, akoby sme žili, ach, naozaj, ako keby sme žili..). Z významu, ktorý osobnému "listovaniu" prikladá (Áno, dopisy oplodňujú ľudskosť. V obálke zalepené teplo sa otvorí, myšlienka podpáli prichystané horľavé srdce, pahreba z neho sa odloží na časy zimy, ktoré vždy prídu...) sa pri celkovom autobiograficko-memoárovo-esejistickom charaktere jeho próz odvíja aj miesto epištolárnych fragmentov, ktoré zapája (v ich autentickosti, konkrétnosti) do celkového tkaniva textu. V kontextoch Kadlečíkových próz sa časti listov, funkčne metamorfované, zachovávajú a "odkladajú" na časy, ktoré prídu - aj pre iných. České listy predstavujú len časť epištolárneho priestoru v jeho textoch (frekventovane a často "viacpodlažne" sa do nich ukladajú aj fragmenty vlastných listov a listov rozličných slovenských pisateľov) - čeština ako "vehikulum" tu však má osobitné postavenie. Jednak ako blízky, no predsa "iný" jazykový kód zreteľne otvára širší priestor komunikácie - otvára český priestor, z ktorého zaznievajú hlasy prihovárajúce sa "slovenskému" zo svojej českej perspektívy, prinášajúce svoje videnie, otázky a odpovede, jednak svojím estetickým potenciálom, ktorý je jej ako "inému kódu" v dotyku so slovenčinou prirodzene vlastný, ponúka možnosť rozohrávať jemné textové hry, či už autorom explicitne sledované, či len prirodzene vyplývajúce z tohto v texte prezentovaného jazykového kontaktu. Rozmanito a mnohorako sa v Kadlečíkových textoch ohláša jeho mnohoročná korešpondencia s Ludvíkom Vaculíkom. Literárnym faktom sa obojstranný súbor ich listov stal publikovaním v knihe Poco Rubato (1994, predtým na pokračovanie v Slovenských pohľadoch), no fragmenty Vaculíkových listov (a nepochybne za tým možno vidieť váhu, akú im Kadlečík z rozličných hľadísk prikladá) sa objavujú aj v jednotlivých vlastných Kadlečíkových textoch, v knihách Dvanásť (1991), Vlastný hororskop (1991), Epištoly (1992), Lunenie (2004) či Žiť sa dá len autobiograficky (2004).

K osobitostiam Kadlečíkových próz patrí, že sa rozmanité časti vlastných aj cudzích textov opakovane a v inom textovom "obkľúčení" vynárajú v rozličných knihách (a niekedy aj v rámci jednej prózy) - ako príklad rozličného textového zapojenia možno uviesť citáty z listu Ludvíka Vaculíka v mozaikovitom texte Dvanástich a v žánrovo odlišnom, memoárovom texte Žiť sa dá len autobiograficky:

Dnes už len jeseň /moja/ mi listy posiela, farebné pohľadnice. A Ludvík práve, robím si poznámky na margo, rub a líce jeho dopisu: "Udělal sis dobrý dárek k narozeninám, ale věř, že přemýšlím, jestli ses připravil na všelijaké možnosti, například že Tě vyhodí, zatvoří Ti prodejnu atd." /Modrošafranové súkno, vzdychajúci výkrik, hudba je informácia./ "Nemyslím, že se to stane! Ale obavy člověk moudrý je povinen rozprostřít kolem sebe na všecky strany. Tedy ses odvážil, a stojí to myslím za to." /Rozhodnúť sa slobodne pre dôstojnejší spôsob existencie svojej hmoty, na cene nezáleží, vedno-nevedno-vidno bolo vedno./ "Knížka, oproti nebezpečí básnické nudy, je dost drsná, vtipná, aj dějová místy. Mně se od počátku na tom Tvém psaní líbila ta pudovost, mužná, posypaná tu a tam vzděláním: to se Ti zvlášť povedlo, protože není znát, či to je už všecko Tvoje vzdělání, či ze skromnosti jen tak vzorek ukazuješ." /Byť hoden aj utrpenia, zaslúžiť si ho ako poctu od osudu, nereptať na údel aj z úcty k sebe: je identitou, literatúra je všemocná presne rovnako ako bezmocná./ "A jazyk jak se nebojí cápnout do krve či moče /ten moč, u nás!/, ano, i od hovna si rád nožičku očistí. Hlavní dojem teď: jak hudba je stejnorodá s orbou, když se potkají ve vhodném sedlákovi." (D25-26).

Priniesol som si zopár výtlačkov mojej najmenšej tuším knižky v Európe stade, ale rozdal som tam i tu, temer nič nemám - a potreboval by som! Akým spôsobom by som mohol získať niekoľko exemplárov tých uhorských mojich Rapsódií? Potrebujem pre kamarátov. Ludvík poslal a napísal: "Držím v rukou tvou knížečku a listováním si stručne připomínám některé vjemy z prvního čtení. Udělals sis dobrý dárek k narozeninám, ale věř, že přemýšlím, jestli ses připravil na všelijaké možnosti: například že tě vyhodí, zatvorí ti prodejnu atd. Nemyslím si, že se to stane! Ale obavy člověk moudrý je povinen rozprostřít kolem sebe na všecky strany. Tedy ses odvážil, a stojí to myslím za to. Já požadujem za zásluhy o vydání tvé knížky dvacet litrů vína v demižóně, pro který si přijedu, až oznámíš, že je připravené. Odvažuju se tak přímo požadovat, protože takovú mám radosť."

Človek sa plaší pri každom prišlom aute a zvonení, ale práve teraz ma v obchode navštívili dvaja policajti z okresu, podebatovali sme si slušne o životnej úrovni vo Švajčiarsku, takže mi trocha odľahlo, celkom priateľsky. Uvidíme (Ž95).

V knihách Lunenie a Žiť sa dá len autobiograficky Kadlečík podáva (takmer tými istými slovami, no opäť v rozličnom textovom okolí) aj vlastné, spätné hodnotenie a videnie tejto vzájomnej korešpondencie, pričom tematizuje aj jej "obsahovú česko-slovenskosť":

To je tá zázračnosť slova. My sme si iba písali obyčajné listy, aby nám nebolo i pusto i smutno, potrebovali sme normálnu človečiu, bežnú, dennú, vnútorne dynamickú, nehistorickú komunikáciu, neurčenú pre publikovanie, prirodzenú - ako keď sa pečú vianočné oblátky. (...) Keď si to teraz čítam, pripadá mi to ako zázrak: je tam dianie, humor, perspektíva, symbolika, večná aktuálnosť, je tam všetko, čo dnes tamtí namáhavo hľadajú a zmätene formulujú: totiž normálny kultúrny a ľudský, rovnocenný vzťah Slováka a Čecha, ich vzájomnej kultúry a etiky, ktoré sa po stáročia blahodarne opeľujú, oplodňujú. (...) Prajem si len to, aby táto a takáto naša vzájomná korešpondencia neprestávala, neprestala, trvala ešte dlhé roky: je to fakt i metafora zároveň (Lu152).

"Táto a takáto korešpondencia…" Prejavy epištolárne prenášanej ľudskej blízkosti, vzájomného porozumenia a inšpirovania, istej povedzme "chlapskej nežnosti" (v jej neraz aj tvrdšie vyjadrených, humorných a podpichovačných prejavoch), ktoré hrali ako nezanedbateľná opora a podpora svoju rolu v "disidentských časoch" Kadlečíka a Vaculíka, sa nestrácajú ani v nasledujúcich obdobiach. Listové fragmenty obsahujú reflexiu vývinu spoločenskej situácie, ktorá sa u Kadlečíka v takto celkom konkrétne stvárnených epištolárnych prejavoch (prvok dokumentárnosti, faktografickosti) prelína aj s jeho meditatívno-lyrickými, esejisticko-úvahovými časťami, predstavujúc súčasť výstavby textu budovanej na (sú)hre kontrastov. V Lunení, intertextuálne viacrozmerne (už názvami kapitol) odkazujúcom k rozprávke o dvanástich mesiačikoch, je napr. fragment Vaculíkovho listu vnorený do Kadlečíkovho textu, rámcujúceho ho istým "kozmickým cítením", z ktorého popri prezentovaní vedomej vnútornej spätosti s minulým i budúcim ľudským spoločenstvom, resp. jeho pre autora "relevantnými časťami" (tak často u Kadlečíka prezentovanej aj v iných textoch) presvitá celkom konkrétna spriaznenosť s jednou pozične, názorovo i zdravotne konkretizovanou ľudskou bytosťou - aj starosť o ňu:

Veľký sečeň

27.

A nikde ani stupaje ľudskej. Blúdim, dlho blúdim. Kade sa ide do Indie? Tu zazriem pozďaleč svetlo. Idem za žiarou nekonečného počtu smrteľných duší, ktoré obsahujem: sú vo mne minulé i tie budúce. Smrteľný, no nekonečný prídem až navrch hory, až navrch hory prídem. Tam horí veľká vatra, okolo vatry dvanásť kameňov...

28.

Ešte v decembri až z Holandska píše: "Nazdar, Ivane! Když jsem sem přišel, octl jsem se na pláni času, kde jsem si stavěl značky sám. Po dvou měsících se má sebevláda kazí (...) V neděli jedu do Delftu, protože tam Paula Kistenmaker-Forejtová otvírá svou galerii výstavou dvou výtvarníků: jeden je Čech a jmenuje se Paul, druhý Slovák a jmenuje se Pavle. Tss! Zdálo se mi už ve Vídni, že když něco podnikají Češi, pojmou to československy a Slováci nepřijdou, když to dělají Slováci, Čechy nezvou. Je zajímavé, že my dva nepatříme k jedněm ani druhým, akorát že Ty máš sklon důstojnět a já blbě dělat kašpara... Ludvík." A opäť doma to rozľahlé ľudské srdce trápi sa, kvári, morí, vynecháva čosi dôležité. Na otvorení výstavy samizdatovej a exilovej literatúry v Muzeu české literatury Ludvíka nevidno. V nemocnici leží. ("Situaci pokusil jsem se řešit infarktem, který se nepodařil.")

29.

Zatočím kyjakom, buzogáňom zatočím. Vatra sa rozplamenila do výšky. Tvrdé je drevo. Som mäkký ako oheň, už iba dym je nežnejší, nežnejší. Prišiel som zovšade - tam sa aj uberám, súrodenec vecí, brat diania, príbuzný všetkých javov. Fialky hľadám (Lu42-43).

Fragmenty Vaculíkových listov sa tak či podobne vynárajú na rozličných miestach, pričom kontakt slovenčiny a češtiny v texte prirodzene "odráža" prirodzenosť takejto česko-slovenskej komunikácie, mimoliterárne sa stáva literárnym faktom. Napr. aj pri zázname autorského priznania a uznania bývalého "vydedenca, vyobcovanca" v slovenskom literárnom živote v Kadlečíkovom texte znie Vaculíkov nadhľadový komentár:

Vydavateľská cena za Vlastný hororskop. ("Žes dostal cenu za Hororskop bylo už načase, dávno nikdo nedostal za hororskop žádnou cenu!" L.V.) Či ju unesiem? Zvem si priateľov, pomôžte, ak cena bude ťažká. Takže už nie som, konečne, bezcenný ako doteraz... (Lu37).

Z jazykových charakteristík vkomponúvaných listových fragmentov možno celkom stručne (a opäť s odkazom k "predobrazu" v mimoliterárnej, bežnej komunikačnej dvojjazykovej praxi) spomenúť to, čo sa zreteľnejšie prejavuje v knihe Poco Rubato pri pohľade na celok korešpondencie ako reálny dialog: dvojjazyková komunikácia do istej miery provokuje medzijazykové ovplyvňovanie - ako ústretové, osobnú blízkosť a komunikčnú nadväznosť demonštrujúce prostriedky využívajú sem-tam obidvaja pisatelia prvky druhého jazyka. Z vaculíkovských motívov ešte jeden - aj ten Kadlečík vynáša z priestoru súkromnej komunikácie a dáva mu vo svojom vlastnom diele priestor širšie a trvalejšie znieť, keď autentický epištolárny úryvok z času delenia/prehradzovania spoločného priestoru ukladá s desaťročným odstupom do textu Lunenia:

(Ludvík Vaculík:) "Jináč si myslím, že nám neostává nežli po staru, podle zákona tíže pytlíku mezi nohama, konat, jako by hranic a vlád nebylo. Zas jako za Uherska a leckdy kolikrát později přátelit se, stýkat, plánovat projekty, spisovat spisy. Pro mně prostě předělu nebude! A myslím si, ne sám, že faktickou prací se politické hranice překročí. Máme nač srať. Nebylo to tak vždycky?

Z ďalších Kadlečíkových českých "korešpondentov", ktorých hlas autor potreboval a chcel zapojiť do svojej výpovede o súčasnom svete, možno spomenúť Ota Filipa. Ide napríklad o jeho problematizujúce myšlienky vo vzťahu k novo sa formujúcej Európe (kto v nej kým a ako bude), či o osobne dramatické prežívanie vývinu situácie v porovnaní s očakávaniami spätými so zmenami spoločenskej situácie, ktoré Kadlečíkovi otvára priestor na porovnanie vývoja slovenského a českého spoločenstva. Pri tejto inkorporácii vidno aj ďalšiu z možností, ako sa v literárnom texte modifikuje dialóg konkrétnej korešpondencie - kým fragment listu je prenesený do knihy v jeho obsahovej aj jazykovej autentickosti, to, čo Kadlečík zrejme rámcovo ako odpoveď pôvodne adresoval Filipovi, v knihe transformuje do "neepištolárnej" podoby vlastného textu, pričom súvislosti a nadväznosti s inými textovými časťami (napr. opakovane sa vynárajúci nietzscheovský motív návnady) dávajú tušiť, že nejde o čistú "reprodukciu" epištolárnej komunikácie:

(Ota Filip:) "Je mi, milý Ivane, jaksi smutno, smutí se mi, jak říkáme na Moravě. A zítra musím psát dále německý román, a nějak mě to začíná - s odpuštěním - srát! Co se to vlastně se mnou stalo, že píšu německy? A já Ti řeknu, co se stalo: nikdo nás, emigranty nebo "vystěhovalce", nechce zpět. Doma nás odepsali, nejsme teď už k ničemu. Ne, to není nářek, to je krutý fakt. Takže: z moravského domova mi zbývá už jen poslední panák slivovice z flašky... (...)"

Nuž utešujem Otu, že ani nás tu nikto nepotrebuje, a to až dvakrát. Najprv, že nie sme "roduverní", lebo náš slovník obsahuje aj iné slová než národ. A: etika, mravné a intelektuálne hodnoty nedávneho disentu sa v dnešný deň spochybňujú a vysmievajú, čo je logické a zároveň veľmi nesprávne riešenie. Teší ma, že opäť sa stávame nebezpeční a nežiaduci ako teplomer, ukazujúci negatívnu deviáciu súdobia. V tomto bordeli má všetko správne miesto. Sme návnada (Lu96-97).

Na záver kadlečíkovskej kapitolky možno spomenúť, že "autentické české listy" ako literárne zapojenie tentoraz špecifickej rodinnej korešpondencie sa v slovenskom literárnom texte vynárajú napr. v knihe Světelná znamení Martina M. Šimečku (1991), v ktorých sa "základná kombinácia" českých listov Milana Šimečku (písaných žene a synom z väzenia) a slovenského textu Martina Šimečku dopĺňa v rovine česko-slovenskej dvojjazyčnosti ešte zachytením rodinných rámcovo česko-českých (rodičovských) či česko-slovenských (rodičovsko-detských) dialógov v slovenských partiách knihy.

Martin Bútora

Ak u Kadlečíka ide v jeho prózach o "zliterárnenie" autentickej osobnej korešpondencie (pravda, vzhľadom na literátskosť pisateľov apriori nie bez znakov literárnosti), v prípade zapojenia českých listov či listových fragmentov u Martina Bútoru ide o iný prípad - o češtinu "literárnych postáv".

Český list sa objavuje v Bájke o spoločnej kúpeľni (Posolené v Ázii, 1990), v ktorej sa súbor listov ako istý "zväzok" komplementárnych replík, postojov, a hodnotení objavuje v závere poviedky obsahujúcej záznam osobného etického konfliktu postavy, odoslaný ako "spoločný list" priateľom (Sedím za stolom a prepisujem na stroji text, čo som predtým v horúčke načarbal rukou, a keďže sa blížia Vianoce, zabalím vám to pod stromček...). Rámcovo ide o problém postavy, ktorá požičala svoje meno proskribovanému autorovi a následne sa nečakane dostáva do situácie finančného a vzťahového (názorového aj citového) "účtovania", ktoré to všetko navodilo. Listy -odpovede v závere predstavujú výsledky testovania problému v spoločenstve priateľov, ktorí viac-menej sústredene reagujú na predstavenú problémovú situáciu (listy, medzi nimi jeden český, prinášajú aj ich vlastné problémy, aj obraz toho, do akej miery ich nastolená otázka osobne zasahuje a zainteresúva).

Možno povedať, že "český list" v češtine v tomto kontexte výraznejšie, než keby bol autor češtinu eliminoval, otvára na jednej strane širší priestor dosahu predstaveného konfliktu (spoločné česko-slovenské spoločenské okolnosti), no súčasne s iným jazykom predstavuje na scéne aj "iný hlas", isteže individualizovaný, no tematizujúci aj odlišné (povedzme "pragmatickejšie") videnie a riešenie problému v českom prostredí (Alespoň zde jsou dneska taxy na všechno). Čeština tu takto nevystupuje len ako prostriedok etnického zaradenia, charakterizácie postavy, ale širšie vôbec ako exponent celého prostredia, z ktorého prichádza a ktorého "parciálne videnie" do nastoleného konfliktu vnáša (v citáte kvôli názornosti rámcujem český list záverom predchádzajúceho a úvodom nasledujúceho slovenského listu).

...
Čárlinko, ozvi sa, do konca marca musím mať projekt hotový. Teším sa, že sa zas stretneme na lyžovačke. Ahoj.

Peter Kružliak

Karle,

Je to všechno smutné, arciť ve skutečnosti to bude jistě mnohem horší. Předpokládám mimo jiné, že se Tvůj Englerič ke všemu tomu ještě navíc i dožral, byvši postaven do situace, kdy se musel projevit. "Jak já k tomu přijdu, že musím být svině!" - co já jsem takových výroků za poslední léta slyšel.

Ovšem, pokud jde o faktickou stránku, nevím, zda-li to mírně nepokulhává. Alespoň zde jsou dneska taxy na všechno. Podíl na honoráři je v případě propůjčeného jména záležitost naprosto normální. Já to samozřejmě v tom textu chápu spíš jako metaforu. Když už jsme při penězích: Láďa slíbil proplatit cesťák přes VTS-ku, tož se na to, prosím Ťě, podívej.

Bedřich

26. 9. 1989

Karolko,

Tak už to mám za sebou, pevne verím, že som balil kufre posledný raz v živote. (...) (PA224)

Čeština (spolu s českými menami Bedřich, Láďa) je vlastne v tomto texte popri onom náznakovom "tu" (zde) jediným zreteľným znakom, ktorý ukazuje, že list skutočne možno a treba vnímať ako otvorenie českého priestoru, ktorý explicitne tematizovaný nie je.

Iný český list sa u Bútoru objavuje v poviedke Ľahkým perom (Ľahkým perom, 1987) - tu po česky píše Bohunka (Bohunka je moja druhostupňová sesternica, čiže strýkova neter, jedna vari z päťdesiatich podobných príbuzných, ktorých stačila splodiť jeho desiatka bratov a sestier, roztrúsených po Slovensku, po Čechách, po Amerike a po hroboch...), české fragmenty listu sa prelínajú s autorským textom, vysvetľujúcim rodinné súvislosti na dobovom spoločenskom pozadí. V poviedke autor popri slovenčine a češtine (nielen v "epištolárnom" začlenení) pracuje aj s ďalšími jazykmi, nemčinou a angličtinou, pričom najmä rozsiahle anglické pasáže ukazujú v porovnaní s češtinou odlišné spôsoby jej začleňovania do textu (často aj jednoduché priradenie slovenského prekladu). Češtinu listového fragmentu možno vnímať ako jej literárne využitie sprostredkúvajúce obraz jazykovej mnohorakosti v rámci (po svete rozhodeného) rodinného spoločenstva:

Bohunkin otec, strýkov brat Jozef, žil v Moste... (...) ...jeho nezavreli nikdy, robil skupinára na nejakom nebezpečnom chemickom pracovisku, kde kolegovia pravidelne vymierali, ibaže jeho držal prst boží pri živote i pri eláne, pretože za každé decko, čo zdrhlo z raja, ktorý mu pripravil, si čoskoro obstaral ďalšie, dúfajúc, že ho tentoraz Všemohúci obšťastní vydarenejším plodom, než bola napríklad nevďačná Bohunka, "potvora hrabivá a mrcha líná", ktorá mu ušla nielen z domu, ale aj z republiky, a teraz píše:

"Opět jsem přičichla ke kopečkům, nejvyšší, který jsme udělali, měl 3774 m, fuška na dva dny, i s horským vůdcem a šplháním na laně. Dělali jsme diáky a také jsme filmovali, celkem 130 metrů barevnýho filmu, ještě na něm budeme ucelovat scény, aby byl O.K. a všechno pěkně klaplo, až budeme mít Diaabend a Filmabend. Jeli jsme tam v našem novém voze Audi 100 LS...

(...)

Na diváne leží bratranec, číta Plzáka, blažene chrochce, škrabe sa na bruchu a začiarkuje vety, ktoré večer odcituje svojej žene Alene (ĽP204).

Okrem uvedených epištolárnych fragmentov využíva Bútora češtinu aj v inom textovom zapojení, napr. na charakterizáciu postavy a konkrétnej "vlakovej" komunikácie v česko-slovenskom dialógu poviedky Všetko je v poriadku (Ľahkým perom).

Marek Vadas V súbore próz Mareka Vadasa (Malý román, 1994) sa slovensko-česká dvojjazyčnosť objavuje vo výrazne inej podobe. Kým u Kadlečíka aj Bútoru ide o češtinu českých postáv (zakomponovanie ich autentických či "fiktívne autentických" epištolárnych prejavov), ktorá vstupuje do kontaktu so slovenčinou bazálneho textu, u Vadasa má tento "dotyk" špecifickú podobu aj funkciu. V súbore slovenských próz sa zrazu vynára jedna, Pražské dopisy, napísaná ako celok v češtine - táto čeština však nie je češtinou českej, ale slovenskej postavy. Interpretácií faktu, prečo slovenský študent v Prahe píše svoje listy po česky, možno nájsť isteže viac, no rámcovo možno povedať, že sa autor cez svoju (akokoľvek s ním spätú, no predsa len) literárnu postavu "kódovo hrá" - je v tom celom na dôvažok k "obsahovej nespútanosti" aj táto radosť z hry s jazykom, potešenie z využitia češtiny (s jej poznanými či cítenými diferenciami vo vzťahu k slovenčine) ako potenciálne uplatniteľného estetického kódu, ktorú možno pripísať tak autorovi, ako jeho postave.

Ctěný příteli!

Je mrzké, prolhané, všední Pražské ráno prvního týdne. Uzimeně postáváme u dveří University Karlovy. Dovnitř nás zatím nepouštěj, prý studujem pouze dálkově. Jsou však z nás již moudří pánové a pobyt v Bratislavě je pro nás jenom mámením, šeredným přeludem, který nás mátá po nocích. Noci jsou tady velice krátké a kurvičky moc drahé. Jíme proto jenom ryby, které lovíme v temné Vltavě (…)(MR68).

Na rozdiel povedzme od niektorých próz Tomáša Horvátha písaných (z hľadiska "normálneho" pohľadu na autorský jazyk nemotivovane) v češtine, je u Vadasa explicitne prezentovaná slovenskosť postavy, ktorá píše - a výsledná podoba jazyka, čeština s mnohými lexikálnymi a tvarovými slovakizmami, pre Čecha neprirodzenými formami prechodov medzi spisovnou (často knižnou) a obecnou češtinou, či jednoducho chybami v češtine je daným faktom akože prirodzene navodená ("Paulo", řeknu ji vcházejíc do vinárny... Jo, příteli, láska, tj. mlsná květina jenž říká: "Mrskej mně, ať cítím, že žiju!"... Žijem v podstatě pustovníckým životem… ...že jsem to téměř nemoh zahovořit.... Pak se kluci začali rvát a pan profesor vodcházejíc povídal: "Já si meju ruce."… Nám, Slovákům nebylo moc potřeba a po chvilce sme je všechny přepraly.... Jo! To vám musím rozpovídat!... Nato se oba zbylí Slováci vyhoupli na stůl a s vypnutýma prsama vykřikli: "Bylo nás tri, už je nás len dvaja!"). K celkovej obsahovej aj jazykovej atmosfére textu možno (v záujme "doloženia" autorovi poetikou príbuznej interpetácie) odcitovať pasáž z doslovu Toma von Kamina k Malému románu: "Pražské dopisy (ďalej PD) vďaka besneniu ich sarkazmu a irónie možno pridružiť k paródiám. Pre PD je podstatná neúcta k hraniciam etnika a jazyka (ako i gramatiky - pozn. vyd.), bez bázne a hany pokračuje MR v jazyku českom a navodzuje atmosféru (kde odhaľujeme možnú prototypnosť medzitextových súradníc nášho čitateľského skúsenostného komplexu viaccennosti) zcela jiného, ale velice lehkého pití".

U Vadasa sa "epištolárna čeština" objavuje aj v próze Malý román, tentoraz v dotyku so slovenčinou v rámci jedného prozaického celku - pri postave, "stratenej niekde za Prahou", píšucej po česky, je opäť zrejmé a tematizované jej "slovenské východisko":

(...) Vidím, příteli můj, jak mne nepoznáváš v těchto řádcích, a věř, je ze mne jiný člověk. Přijeď někdy za mnou na mou samotu, abys poznal, co je to štěstí! (…)

(…) Anyi Emerdel a Maras Kvád sa na samote neďaleko Berounky naozaj stretli. (MR103)

Na záver

V pristavení pri českých listoch v slovenskej próze som chcela poukázať na využiteľnosť a využívanosť češtiny ako špecificky blízkeho kódu v slovenskej próze - možnosť, ktorú niektorí autori (v závislosti od typu prózy a vôbec od autorského typu veľmi rozmanito, a celkovo v rozsahu asi o čosi väčšom, než máme bežne vo vedomí) "uskutočňujú". Na opačnom póle prirodzene stojí eliminácia češtiny aj v takých prozaických textoch, kde by vzhľadom na obsahové súvislosti vystupovať "mohla". Jedným z mnohých, no zvlášť zreteľným príkladom takého postupu je Lesné divadlo Ladislava Balleka, ktorého dej sa odohráva v česko-slovenskom vojenskom prostredí českého pohraničia - autor, ktorý inde s jazykovou heterogénnosťou pracuje (slovenčina a maďarčina v Pomocníkovi), tu český jazykový prvok nijako neexponuje. Iným príkladom zo staršieho obdobia sú Hmly na úsvite Mila Urbana, kde možno hovoriť o "eliminácii" v pravom slova zmysle - autor pôvodné české repliky postáv z prvého vydania knihy v jej druhom vydaní poslovenčil.

Literárne využitie blízkych či vzdialených jazykov možno považovať za osobitý prvok pri výstavbe prozaického diela bez priameho a násilného usúvzťažňovania s mimoliterárnou realitou - predsa však vzájomné (štruktúrne, kultúrno-historické, aktuálne spoločenské) vzťahy využitých jazykov možnosti ich "zliterárnenia" podmieňujú, umožňujú aj navodzujú. Uplatňovanie češtiny v slovenskej próze je toho dokladom.

MIRA NÁBĚLKOVÁ


Zpět na obsah