Pamäte Antona Baláža

AKO CHUTÍ POLITIKA

Úvodom

Táto kniha podáva svedectvo o politickom a myšlienkovom kvase troch "porevolučných rokov" po Novembri 1989 na Slovensku, ktoré bolo vtedy súčasťou československej federácie. Politická zmena po roku 1989 vtiahla do praktickej politiky tisíce dovtedy bezbranných alebo druhotriednych občanov. Budovanie demokratického zriadenia bolo dielom prevažne nových ľudí. Tí nemali praktické skúsenosti s riadením verejných vecí, lebo poväčšine neboli súčasťou komunistických vládnucich štruktúr.

V prvých slobodných voľbách do Slovenskej národnej rady v júni 1990 bol som zvolený za poslanca SNR ako nezávislý kandidát za Kresťanskodemokratické hnutie. Parlament ma zvolil za predsedu Výboru SNR pre vzdelanie, vedu, kultúru a šport. Tým som sa stal súčasne aj členom predsedníctva SNR. Podľa vtedy platnej ústavy Slovenskej republiky plnilo predsedníctvo SNR funkciu kolektívnej hlavy štátu, teda Slovenskej republiky. Menovalo a odvolávalo vládu SR, premiéra a ministrov. Mal som teda možnosť aspoň načas nazrieť do zákulisia "veľkej" politiky na Slovensku. V časoch nekonečných rokovaní a ústavnoprávnych zmenách existujúcej česko-slovenskej federácie bol som ako člen predsedníctva SNR účastníkom viecerých rokovaní o podobe a osude štátu Čechov a Slovákov. Podľa svojho najlepšieho vedomia som sa usiloval o vstup Slovenska do Európy a sveta pod vlastným menom, čo predpokladalo i zlé veci, tieto druhé skôr prevažovali. Spoznal som mnoho aktérov vtedajšej i súčasnej politickej scény.

Už desiatky rokov si robím poznámky o "svojich dňoch". Práca v parlamente bola v tých časoch veľmi hektická. Usiloval som sa chronologicky zachytiť mnohé udalosti rokov 1990-1992. Človek je však tvor slabý a často unavený. Dodatočne s prekvapením zisťujem, že niekde mo poznámky chýbajú. Mal som však k dispozícii stenografické záznamy z rokovaní SNR a dennú tlač.

K písaniu knižky som sa dostal až niekedy v roku 1995. Bol som vtedy veľvyslancom v Kanade. Nový nával práce a povinností spôsobil, že som v písaní pokračoval len veľmi pomaly. Prvý náčrt som dokončil až v roku 1998 po návrate z Ottawy. Priznám sa, že som dlho váhal s uverejnením. Načrtávam svoj obraz o mnohých ľuďoch, ktorí sú činní v politike dodnes a nerád by som sa ich nejako osobne dotkol. Jednoducho, reprodukujem svoj názor o ľuďoch, ako som ho zažil a vnímal v tých rokoch. Dnes, po desiatich rokoch, už konanie niektorých (aj svoje) posudzujem inak. Lepšie či horšie. Je to prirodzené. Ak som niekomu v tejto knihe neprávom osobne ublížil, ospravedlňujem sa.

Kniha je koncipovaná veľmi jednoducho. Opisujem udalosti chronologicky. Nie je to výraz bezradnosti. Naopak, chronologický popis dáva verný obraz o bremene času, ktoré osobitne dolieha na politikov.

Tí, o ktorých si myslíme, že sú mocní a môžu všetko, sú v skutočnosti otrokmi plynúceho času, cudzích rozhodnutí a vlastných reakcií. Kto nazrie do zákulisia politiky, zistí, že sa dostal do siení s obrovskou pavučinou pospletaných činov, protičinov (a zločinov), ktorými politická scéna opantáva vlastných aktérov a následne aj životy miliónov občanov. Potreboval som osem rokov života (tri roky v domácej a temer päť rokov v zahraničnej politike), aby som prišiel na to, čo iní intuitívne vedia aj bez zkúseností: Dnešná politika a to nielen na Slovensku, ale hocikde inde vo svete - je väzňom samého seba. Jej aktéri, politici, sú otrokmi každodenných aktivít. O väčšine z nich vôbec nerozhodujú, ale vnucuje im ich každodenný beh času. Sú natoľko ponorení do času, že im neostáva čas si to uvedomiť a spoň na chvíľu sa oslobodiť.

Ako spisovateľ-prozaik viem, že napísať dobrý román si vyžaduje zvládnuť boj s problémom času. Nikto nenapíše dobrú knihu o dobe, ktorú chce skúmať či zobraziť, bez toho, aby sa neoslobodil od času. Musí selektovať, rozhodovať sa. Henri Bergson a Marcel Proust spisovateľom ukázali, že od bremena plynúceho času sa človek musí vedieť oslobodiť. Inak sa stane muchou uväznenou v sieti, ktorú si sám tká.

O niečom podobnom je aj politika. Je vytváraním diela, ktoré má ostať aj po smrti autora či autorov. Dielom obdivovavým, nie preklínaným.

Napriek varujúcim úvahám vstupujú do politiky stále noví a noví ľudia. Očarenie politikou, navzdory rizikám, pretrváva. Pre niektorých je politika iba priestorom na rýchle zbohatnutie. Je to nečestné a odporuje to cieľom politiky, ktoré definoval ešte starý Platón. Nezáviďme tým hlupákom, ktorí sa do politiky doškriabali ako do zlatej bane. Hrozí im veľké nebezpečenstvo, že ich zavalí alebo sa bezmocne utopia v spodných vodách. Niet horšej nenávisti, ako nenávisť sklamaných ľudí, pohŕdanie davu z ulice. Sú ochotní vás zabiť a občas to aj urobia. Nikdy neviete presne, komu stojíte v ceste.

Skutočne slobodný je človek, ktorý sa dokáže vzoprieť času, vie sa povzniesť nad každodennosť, odolať jej nástrahám a pokušeniam. samozrejme, že to platí aj pre politika. Moja skúsenosť s politikou a samým sebou v politike svedčí o tom, že uskutočňovať ideály je v politike dvojnásobne ťažšie, ako v bežnom živote. Politika (napriek nutnej predvolebnej rétorike) nie je veľmi o ideáloch, skôr o pragmatickom vytváraní podmienok, pravidiel hry, pre efektívny rozvoj občanov v slobodnom štáte. Ako veriaci kresťan som hneď po prvých týždňoch prišiel na to, že politika nie je ani dušpastierstvo, ani apoštolát, ani misijná činnosť. Politika je pozemská činnosť, vec časnosti, kde sa pohybujete medzi mantinelmi. Politik sa nemusí stať darebákom, ale má na to viac príležitostí, než radový občan. Pokušenie politiky plodí práve také mocné ľudské vášne ako, povedzme, lásku, posadnutosť sexom, šport, túžbu zvíťaziť za každú cenu, ovládať iných. Politik musí byť naozaj vnútorne slobodný a mať dostatočne pevný mravný základ, aby sa udržal v ringu ako človek bez smrteľných hriechov, ako "normálny". Svätcov v politike niet. Ak sú, končia na popravisku. Nie nadarmo rímskokatolícka cirkev prehlásila za patróna politikov sv. Tomáša Morusa. Za absolútne zásady v politike sa platí absolútna cena.

To však neznamená, že sa na všetko máme vykašľať. Táto kniha spomienok je svedectvom o tom, ako sa nová slovenská elita pokúsila vyrovnať s výzvami zložitých čias po Novembri 1989. Čo som tu pred chvíľou písal o nástrahách politiky sme my všetci, novici zvolení v horúčavách leta 1990, zväčša netušili. Väčšina z nás brala svoje poslanectvo vážne. Poslanie a poslanectvo majú spríbuznenie nielen slovné. Hádam nehovorím len za seba, že sme až priveľmi cítili ťarchu poslania. (Neraz sa nám chcelo zutekať medzi "normálnych" ľudí).

Aké boli výsledky, čo z týchto rokov vzišlo, to nech posúdia čitatelia, vrátane historikov.

Zostalo tu však čosi, čo nikto z histórie nevymaže: Náš štát, samostatná Slovenská republika existuje a má za sebou prvé desaťročie. Napriek rôznym problémom sme vstúpili na javisko Európy a sveta pod vlastným menom a zodpovední iba sami za seba. Mám radosť, že som tiež prispel k tomuto veľkému dielu.

Budovať štát v globalizovanom svete počiatkom nového tisícročia bude poriadna drina. Je to výzva pre mladé pokolenia Slovenska. Každý krok dopredu bude úspechom. Azda aj chuť politiky bude príjemnejšia.

V Bratislave, júl 2004

ANTON HYKISCH

Sami na prahu samostatnosti

Po prijatí Deklarácie zvrchovanosti Slovenskej republiky 17. júla 1992 sa federálny prezident Václav Havel vzdal úradu. (Historická paralela s abdikáciou prezidenta Beneša v októbri 1938 po vyhlásení slovenskej autonómie sa nezdá náhodnou.). Novozvolená Slovenská národná rada už o pár dní (28. júla) začala rozpravu o vládnom návrhu Ústavy Slovenskej republiky. Po vzrušenej diskusii a demonštratívnom odchode poslancov z MKDH a Spolužitia bol vládny návrh Ústavy SR schválený dňa 1. septembra 1992. Celá verejnosť videla, do akej trápnej situácie sa dostali radoví poslanci KDH, keď sa na pokyn vtedajšieho vedenia KDH postavili proti dlho očakávanej ústave samostatného štáu, s dodatočným odôvodnením, že samostatnosť nechcú prijať z Mečiarových rúk. (Fakty knihy dostatočne ilustrujú, že od novembra 1989 do júna 1992 malo KDH dosť času a príležitostí ujať sa tejto kauzy.) Víťazi volieb už nepotrebovali hlasy kresťanských demokratov. Vtedajší najvyšší ústavní činitelia, predseda ANR Ivan Gašparovič a predseda vlády SR Vladimír Mečiar, slávnostne podpísali Ústavu na Bratislavskom hrade dňa 3. septembra 1992. Stali sa tak pred zrakom histórie zakladateľmi nového štátu.

Vtedy som bol už na tzv. predvýjazdovom školení na Federálnom ministerstve zahraničných vecí v Prahe. Na základe vzájomných dohôd mala skupina asi 30 veľvyslancov - Slovákov - prevziať v posledných dňoch federácie posty veľvyslancov vo svete, aby sa po 1. januári 1993 stali veľvyslancami novovzniknutej Slovenskej republiky a zabezpečili prvé kroky slovenskej diplomacie. Posledné týždne pred rozpadom spoločného štátu Slovákov a Čechov sme prežili ako diváci v Prahe.

Nebol som sám, koho prekvapil náhly obrat českej politiky k rýchlemu rozdeleniu spoločného štátu. Kým Klaus a jeho ľudia boli v Česku zárukou, že nový český štát veľmi rýchlo zvládne novú situáciu, nová slovenská elita z júnových volieb nevzbudzovala vo mne veľa optimizmu. Táto garnitúra mala veľmi vulgárne predstavy o fungovaní parlamentnej demokracie. Víťazstvo vo voľbách považovala za mandát na uplatňovanie diktátorskych metód. Navyše sa vyznačovala takmer absolútnou ignoranciou medzinárodných súvislostí. V ošiali vlasteneckého nadšenia vyrastali výroky a činy, ktoré vážne narušovali zahraničnú prestíž vznikajúcej samostatnej Slovenskej republiky. Na druhej strane som videl, ako sa v radoch opozície grupujú "federalisti", právom či neprávom vyplašení rétorikou novej slovenskej vlády. Tento rozkol vo vnútri slovenskej spoločnosti (trvá latentne vlastne dodnes) ma veľmi znepokojuje, pretože znemožňuje sústrediť sa na základné úlohy budovania nového štátu.

Týždeň pred odchodom na diplomatický post do Kanady som uverejnil v denníku Národná obroda (30. 11. 1992) rozsiahlu úvahu, kde som sa zveroval so svojimi nádejami aj obavami v súvislosti so zánikom federácie a vznikom dvoch samostatných štátov. Bola to moja dočasná rozlúčka so Slovenskom. Keď si dnes, po dvanástich rokoch, čítam tento text, (odhliadnuc od dobových poznámok o Bratislave), vnímam ho ako druh politickej závete. Azda bude užitočné odcitovať ho aj dnes.

Sami

Ešte nás čaká Silvester, ten sa akosi prežije vďaka dávkam alkoholu a stupidít, ktoré na nás budú chrliť nezničiteľní humoristi a satirici z oboch televíznych kanálov. Už si to predstavujem: hysterické výbuchy a slzy na jednej strane - na druhej otrepané frázy o novej fáze našich dejín a splnení tisícročného sna. Jedni budú potiť od žiaľu, druhí od radosti. Bude to však naozaj žiaľ, naozaj radosť? nebude za týmito emóciami niečo spoločné - strach, obava z budúcnosti?

Samozrejme, že bude. U väčšiny našich ľudí. Kto za to môže, koho máme za to viniť? Obávam sa, že vinníkov je toľko, že ich ani nezistíme, ani nepochytáme. Základným faktom ostáva: O pár týždňov, po onej silvestrovskej noci ostaneme sami.

Sami v noci.

Tu nepomôžu náreky, ani strach pred strachom. jednoducho, taký je zákon života. Dorástli sme, dospeli sme, zmaturovali sme a dostávame maturitné vysvedčenie. Tým sa končí rodičovská, bratská či sesterská, či strýcovská opatera, futrovanie, dobré rady, útulok v ťažkostiach, malé či väčšie výpomoci, pôžičky, ktoré sa nemusia vrátiť, stačil iba prejav vďačnosti a povinná úcta.

Od 1. januára 1993 sa nič takéto nekoná. Sme sami.

Samota, jej nepoznaná moc, obrovský zásobník depresie a bezradnosti, ktorý samota privádza k jednotlivým a po sebe nasledujúcim výstrelom, to náhle strhávanie sa v noci na každý šramot, praskanie nábytku - je existenciálnym stavom jednotlivca, ale aj národa či krajiny. Na vzťahu k tejto samote, na úspešnosti prekonania tohto stavu, sa ukáže reálna sila človeka - či národa v tejto existenciálnej situácii.

Tak ako dejiny jednotlivcov (literatúra a umenie sú toho nepretržitým svedectvom) sú dejinami osamostatňovanie, prekonávanie samoty, hľadania nových spojení, lásky, priateľstiev, hľadania miesta vo svete - tak aj dejiny národov sú tým istým, ibaže podstatne mohutnejším a bolestivejším tokom politických činov, ktoré hľadajú miesto národa, štátu vo vyššom európskom či svetovom poriadku. Sú ľudia - tragickí ľudia - ktorí celý svoj život strávili neustálym a neúspešným hľadaním svojho miesta vo svete, svojho poslania, zamestnania, láskavej bytosti, užitočnosti. A nenašli ju. Končia symbolicky či reálne pod mostami ako bezprizorní tuláci a stroskotanci.

Boli a sú aj také národy a štáty.

Od zvládnutia problému samoty závisí teda náš osud.

Skúška, bobrík strachu ako nevyhnutnosť

Prekonať svoj strach najmä v noci, ktorá strach umocňuje, je základným predpokladom dospelosti, pevnosti a charakteru dospelého, nezávislého človeka, práve tak ako národa.

Všimnime si však, ako prijímajú tento nevyhnutný fenomém strachu v budúcnosti desiatky, stovky, ba tisíce ľudí u nás. Či nie sme už vlastne vyše dvoch rokov svedkami nepretržitého, novými a novými argumentmi podopieraného úsilia vyhnúť sa tejto skúške? Či sa nám nedokazuje znova a znova, s tvrdohlavosťou hodnej perspektívnejšej veci, že dospievanie, samostatnosť, nezávislosť je niečím neprirodzeným, nenormálnym, nebezpečným, nevďačným, neeurópskym, jednoducho - načisto nemysliteľným, katastrofálnym, ba zločineckým?

Obrat, prekvapujúci obrat pre Slovákov nastal až v posledných mesiacoch, a to z českej strany. S počudovaním sledujeme, priam nevychádzame z údivu, ako vládnuca česká koalícia takmer nebojácne, bez obáv sa podujala podstúpiť skúšku odvahy. Staručký vynálezca lovu bobríkov, sympatický český spisovateľ Jaroslav Foglar, môže byť spokojný. Český národ, česká verejnosť sa odhodlala uloviť bobríka odvahy, zbaviť sa strachu zo samoty. Trávim teraz dlhé týždne v Prahe, spolu s inými adeptmi rýchlookurzu zahraničnej služby v Černínskom paláci. každodenne na dlhej ceste zo sídliska Chodov cez štyri presadania pozorujem Prahu, Pražanov, čítam české noviny všetkých odtieňov, nevdojak načúvam rozhovorom. Musím vám povedať, že hľadím na väčšinu Čechov a Pražanov s úctou. Praha sa za tie posledné roky zmenila, nielen v tempe ako naše mestá, ale v tempe rýchlejšom, razantnejšom. Z podzemia českej spoločnosti sa derie v Prahe na povrch láva akéhosi zdravého vzdoru, dynamičnosť, podnikavosť, akási skvelá trucovitosť, ktorá má svoje skryté, nikde neplagátované heslo: DOKÁŽEME TO! VYBUDUJEME SVOJ ČESKÝ ŠTÁT NAVZDORY VŠETKÉMU A VŠETKÝM. NEBOJÍME SA.

A tak máme na sídlisku, kde bývame, supermarket SYP (španielska firma), ktorého kultúra, vybavenie, sortiment je stopercentne porovnateľný s hociktorou halou v shopping centre Süd pri Viedni. V každom kúte Prahy sú telefónne automaty, ktoré fungujú a nedajú sa pokaziť, lebú sú už na elektronické telefónne karty. Celá Praha je zaplavená cudzincami, ktorých českí podnikatelia podľa našich meradiel zdierajú naozaj parádne. Doplatí na to aj obyčajný človek. V bufete sa nedá najesť pod 50-60 Kčs, pohár sódy je 8 Kčs, turistické menu, akože lacné, je v hoteli za 350 Kčs! Ale Američania, Nemci, Japonci, Taliani platia ako diví, lebo za tieto peniaze je čistota, štandard, úctivosť, nie hulvátstvo, náznak Západu, z ktorého prišli. Kým my na Slovensku tárame o turistickom raji a druhom možnom Švajčiarsku, štatistika za rok 1991 je neúprosná. Do Českej republiky prišlo vyše 25 miliónov turistov (nárast oproti minulému roku až o 40%!) Koľko ich prišlo na Slovensko? Hádajte! Niečo vyše 5 miliónov - vlani ich bolo 6!! Nuž vidíte, dve hlúpe čísla a hneď sa ukáže, kto to "umí" a kto iba tliape, tára a nadrapuje sa. Kto nás tu okráda? Okrádame sa sami.

Keď sa v piatok večer vraciam autobusom z Prahy do Bratislavy, do hlavného mesta budúceho samostatného štátu, ide ma uchytiť. Štyridsať rokov sme nadávali na architektov a pseudoarchitektov, ktorí zmrzačili Bratislavu a jej stred. No čím je Bratislava po troch rokoch slobody, pod vládou superdemokratických a ekologických starostov a primátora? Na okraji tohto kvázihlavného mesta nesvietia rady svietidiel na privádzacích diaľniciach, zásadne nie je osvetlená ani jedna križovatka, smerové tabule pootĺkané, vodorovné značenie storočné a v daždi načisto neviditeľné, dopravné značky nesveteľné. Previezol sa niekedy pán primátor vôbec cez slávny most Hrdinov Dukly a pokúsil sa odbočiť večer na sídlisko Háje popri honosnej novostavbe Ekonomickej univerzity? Všade je tma, čierňava, môžete jazdiť poslepiačky po monštruóznom moste. A tadiaľ chodia - či skôr nechodia turisti, tranzit, zabíjajú sa, tŕpnu im zuby, či nenarazia na železné zvodidlá. Kašľať aj na takú službu turistom, nevraviac už o našoch občanoch, ktorými sa oháňame v "občianskych" stranách! Bože, odpusť mŕtvemu Martinákovi! za jeho bačovania bol stred Bratislavy normálny a priechodný. Za vlády demokracie sa pokúste s priateľom či cudzincom prejsť historickým jadrom! Niet ulice, niet uličky ani námestia, kde by nebolo lešenie, jamy, blato, rozkopávka. To, že sa mňa a mnohých z vás cudzinec opýta pri hoteli Kyjev, že "prosím vás, kde je stred mesta?", je už pomaly vtipom - ale došľaka, tieto vtipy by už mohli prestať na prahu roku 1993. Majú byť toky demokracie u nás rokmi balkanizácie? Nebyť nadľudského úsilia desiatok súkromníkov, ktorí zútulňujú kúty hlavného mesta, od Podhradia cez Župné námestie - Bratislava by za vlády demokratických magistrátov mohla súťažiť o vlajku lajdáctva, vhodnú pre provinčné ázijské mesto, ale nie pre hlavné mesto nového štátu, na dohodenie kameňov od Viedne.

Tento exkurz o dvoch hlavných mestách chce iba ukázať, že syndróm strachu z budúcnosti sa v dnešných Čechách pokúšajú prekonávať pozitívnym úsilím, kým u nás na Slovensku sa vybíjame v sentimentálnych nárekoch nad zánikom spoločného štátu (veľmi časté v intelektuálskych kruhoch Bratislavy a Košíc) alebo v siláckych výrokoch falošného vedomia, že Slovensko je pupkom sveta a od 1. januára sa všetko čarovne zmení.

Nič sa nezmení, ak sa nezmeníme my, tu, na Slovensku.

Sami vytvárame vlastné dielo

Tento sebauvedomovací proces, zmena vo vnútri každého z nás, je nevyhnutným predpokladom, aby sme sa dostali dopredu. Žiaľ, väčšina z tých, čo formujú myslenie a názory státisícok jednoduchých ľudí, nerobia v tomto smere vôbec nič, resp. vytvárajú atmosféru strachu, defetizmu a vytrvalo propagujú únik pred realitou a novou situáciou.

Myslím tu na dve zložky národného vedomia: novinárov a publicistov na prvom mieste ako bezprostredných ovplyvňovateľov verejnej mienky. Na druhom mieste myslím na inteligenciu vôbec, humanistickú (spisovatelia, umelci) aj technickú. Táto vrstva spoločnosti má vytyčovať novému štátu ciele, perspektívy, ukazovať na dlhšie časové úseky dopredu, spôsoby a metódy vzostupu.

Netreba dlho dokazovať a presviedčať sa, že ani novinári v prvej línii, ani intelektuáli v mozgových centrách, nevyvíjajú také úsilie, ktoré by pomohlo vyrovnať sa Slovensku s problémami samostatnosti - i samoty ako východiskového stavu. Potom celá ťarcha zostáva iba na praktickej politike, na politických stranách, ktoré všetko vyriešiť nemôžu. Príčiny sú známe a netreba ich rozvádzať.

Príčinou sterility v postojoch k nezávislému slovenskéhu pohybu dopredu je predovšetkým názorová rozpoltenosť v základnej otázke existencie štátu.

Ide o problém vo svetovom meradle takmer ojedinelý. Málokde vo svete sa vyskytuje stav myslenia, že vlastná štátnosť sa javí intelektuálnej špičke ako nežiaduca, nebezpečná. takéto myslenie prevládalo po desaťročia v inteligencii kolonizovaných národov (India, Egypt, Alžírsko), kde objektívne podmienky zaostalosti vlastného národa viedli intelektuálnu špičku k názorom, že "civilizačná" nadvláda vzdelanejšieho a vyspelejšieho národa je menším zlom než náhle oslobodenie a následné krvavé spory a zmätky. Sedem desaťročí česko-slovenského spolužitia pod vedením akiste vzdelanejšieho českého národa, myšlienková plodnosť vedúcich predstaviteľov (T. G. Masaryk) viedla v našich podmienkach k dnešnému stavu, keď časť slovenskej inteligencie pociťuje osamostatnenie sa ako nebezpečný jav a organizuje všetkými silami oddialenie osudového "odtrhnutia".

Popri týchto racionálno-emocionálnych dôvodoch tu aktívne pracuje široká vrstva politických síl, predovšetkým vo viacerých politických stranách, ktoré kladú odpor novému stavu z čisto politických, pragmatických príčin. Nový ústavný stav totiž momentálne znamená pre nich stratu mocenských pozícií sa namotnom Slovensku. A navyše zánik federácie pre nich znamená i ďalšiu citeľnú stratu - nebudú mať nad hlavou "pražský dáždnik". Tento dáždnik umožňoval prežiť dočasné porážky a za pomoci mimoslovenského centra sa znovu pokúšať o reštauráciu predošlého stavu. Nový stav znamená, že o politickom osude Slovenska sa bude rozhodovať výlučne na Slovensku, na slovenskom politickom ihrisku. Ak by sa táto skupina pokúšala zvrátiť štátnu integritu Slovenska nejakými mimoslovenskými silami, tak svoj politický program internacionalizuje, čo jej podstatne sťaží manévrovanie. Z nedávnych dejín možno poukázať na pokusy Dr. Tuku za prvej ČSR o riešenie slovenskej otázky za podpory Maďarska.

Pred odporcami nového faktu vzniku českého a slovenského štátu stojí preto závažná otázka, ako sa vyrovnajú s novou skutočnosťou a či nepodľahnú nebezpečnému pokušeniu internacionalizovať svoje pokusy o reštauráciu spoločného štátu, čo by ich vmanévrovalo do polohy zasahovačov zvonka. Vďaka európskej integrácii sa táto internacionalizácia môže i dariť. Prípad Gabčíkovo-Nagymaros je školským príkladom riešenia istých úloh maďarskej vnútornej i zahraničnej politiky pomocou vnútenej "internacionalizácie" či "europeizácie" problému. S týmito možnosťami zásahov či tlakov zvonka musia obe nástupnícke republiky dennodenne rátať vo svojej politike.

Ak novinár či intelektuál žijúci na Slovensku, slúžiaci záujmom svojej vlasti v najširšej miere (tak ako je pre Francúza Francúzsko vlasťou bez ohľadu na to, či je kresťanom, liberálom, socialistom či komunistom), nevyvodí dôsledky z nového stavu vecí, zo silvestrovskej noci - to je na zamyslenie predovšetkým pre neho samého o ďalšom zmysle svojej práce.

Pre novinára by mohlo byť ctižiadosťou pomáhať vzniku a rozvoju novej slovenskej demokratickej spoločnosti, a to so všetkých arzenálom, aký má slobodný novinár k dispozícii. To, že niekto uzná status quo, že budeme žiť v nezávislom štáte, nie je podľa mňa v nijakom rozpore s etikou nezávislého novinára a jeho poslaním. Skôr naopak. Novinár a publicista, ktorý sa stotožní so Slovenskou republikou ako všeobecne uznanou skutočnosťou a vníma ju ako svoju vlasť, môže a musí sa s vehemenciou a odvahou spolupodieľať na vytváraní tohto nového štátu, brániť jeho demokratickú štruktúru, ústavu, zákonnosť, brániť jeho občanov pred výstrelkami politických strán a hnutí, vládnucich či opozičných.

Podobnú úlohu berie na seba slovenský inžinier, podnikateľ, diplomat, obchodník, spisovateľ, hudobný skladateľ, kňaz, biskup.

A takú istú úlohu hrá v novom štáte každý Maďar, Ukrajinec, Rusín, Róm, Nemec. Pre všetkých je a musí byť Slovensko vlasťou, jediným možným ihriskom, kde sa hrá o životné osudy každého z nás.

City sú krásne, hľaďme s nimi dopredu

Bola by hanba, aby práve v tomto období na Slovensku, najmä v jeho viditeľnej vrstve novín a duchovného života, viedli prim nálady porazenectva, uhýbania, strkania hlavy do piesku. Pripomínam znovu ono takmer zázračné české znovuzrodenie, tú zdravú zaťatosť ísť po svojom, nebáť sa dočasne prijať bremeno samoty.

V geografickom strede Európy nemožno byť natrvalo osamotený, tým menej v izolácii. Musíme vojsť do nového života sebavedomí, nie ufňukaní, neistí, rozháraní. Nie, nevyzývam na nejakú nebezpečnú jednotu. Zo strany dnešnej slovenskej politickej reprezentácie by sa málokto rozumný odvážil hlásať akési heslo KTO NIE JE S NAMI, JE PROTI NÁM. Skôr musíme budovať novú slovenskú štátnosť s opačným: KTO NIE JE PROTI NÁM, JE S NAMI.

A to PROTI NÁM by som interpretoval, kto nie je proti vlastnému štátu ako prirodzenému domovu každého vyspelého národa Európy a sveta. Ostatné PROTI sú vecou slobodnej pluralitnej spoločnosti.

Slovensko samostatný štát je a musí ostať demokratickým, pluralitným štátom. To je jeho jediná záruka, že sa etabluje, svet ho prijme, uzná a sám sa rozvinie a stane samozrejmosťou pre SVOJICH OBČANOV i pre OSTATNÝ SVET. Na slovenskej scéne, nie mimo Slovenska sa musí rozhodovať o tvári Slovenska. My všetci, vláda i opozícia, zakríknutí i pasívni sme jedinou možnou zárukou budúcej tváre Slovenska. Ak tu bude demokracia, sloboda slova a prejavu, právny štát, tolerancia ku všetkým občanom, bez ohľadu na ich rasu, náboženstvo, jazyk, pôvod, tak budú naše veci vnútornou záležitosťou. Suverenita štátu je suverenita jeho občanov. To je nerozlučný spletenec. Kto sa chce vymaniť z tohto spojenia, zahynie a pokúša sa aj o život nového štátu.

Som nepriateľom fňukania, katastrofických scenárov. Nič totiž neriešia. Nemožno sa donekonečna obzerať dozadu, lebo padneme na nos. Slovensko existuje a bude existovať ako samostatný faktor politiky. Berme to na vedomie, zariaďme sa podľa toho. Premôžme svoj strach, lebo susedia už tak činia.

V našich rukách nie je, pravdaže, absolútne všetko. Ale je toho dosť, čo bude závisieť len a len od nás.

Z recenzií:

- Autor krok za krokom sleduje úsilie o definovanie a vyhlásenie suverenity Slovenska a rozdielne postoje aktérov...

- Ide teda o mimoriadnu výpoveď o našich nedávnych dejinách...

- osobité čaro majú autorove záblesky osobného života a každodennosti vtedajších čias. Nezaprel sa v nich kultivovaný prozaik.

ĽUBOŠ JURÍK

- Rovnako silnie aj autorova dezilúzia z politikov a hnutia, ktoré v parlamente zastupuje. Kniha je členená do krátkych kapitoliek, prestúpených autorovými osobnými postrehmi a zážitkami...

- Na celkovom vyznení knihy sa prejavuje autorova prozaická skúsenosť, schopnosť niekoľkými vetami načrtnúť atmosféru, portréty osobností tej doby (V. Havla, J. Čarnogurského, F. Mikloška, A. Dubčeka, ale aj kardinála Tomku či Otta Habsburga). Prináša svieži, obohacujúci, ale zároveň aj faktograficky presný pohľad na jedno kľúčové obdobie našich novovekých dejín.

ANTON BALÁŽ