Aktuálne postrehy spisovateľa

VŠELIČO JE INAK

Práve som skončil vyhodnocovanie nezvyčajnej literárnej súťaže. Študenti zo stredných odborných škôl a gymnázií z celého Slovenska poslali svoje básne, eseje, úvahy, poviedky na základnú tému: Ako zachovať pre budúcnosť našu Zem, konkrétne Európu zdravú a čistú? Spoznali sme nielen literárne schopnosti mladých. Zistili sme, čo si myslia o ekologických problémoch.

Súťaž v umeleckom stvárnení environmentálnych problémov je mimoriadne záslužná. Ministerstvo životného prostredia a jeho agentúry, štáby obetavých pracovníčok si zaslúžia jednotku. Čo sme vlastne zo súťaže zistili?

Ani jeden z mladých ľudí nespochybňuje úsilie o zlepšenie životného prostredia. Všetci sú ZA a píšu o tom veľmi zanietene.

Medzi autormi prevládajú dievčatá. Svedčí to nielen o väčšej láske k čítaniu a následnému sebavyjadreniu v literárnej forme. Ženská polovička ľudstva nepristupuje k problémom iba scientisticky a technologicky ako chlapi. Ženy viac dôverujú intuícii, uprednostňujú emocionálny prístup, osobné zaujatie pre vec. Dievčatá a chlapci vo väčšine dospeli k záveru, že riešenie ekologických problémov si vyžaduje zásadnú ZMENU POSTOJOV ĽUDÍ v každodennom živote. Ekologické názory mladej generácie sú teda pozitívne. Environmentálna výchova na stredných školách zrejme prináša svoje dobré ovocie. Potlesk osnovám, aj obetavým pedagógom.

Ibaže, všetko je trocha inak.

Ako všetko na svete, aj environmentálna výchova sa dá pobabrať, prekrútiť. Ako v iných oblastiach na Slovensku, aj tu sa ukázal netvor formalizmu.

Eko sa stalo témou číslo jeden, stalo sa hitom, módou. Teda aj vhodným objektom zjednodušovania. Všetko je čierne alebo biele. Vraví sa o nás, že sme flexibilní. Nie tak v hľadaní vhodnej práce, ako skôr v názoroch. Vieme sa prispôsobiť.

Takže sme sa prispôsobili. Darilo sa nám to kedysi s jedine správnym marxizmom-leninizmom. Stačilo pochopiť pár základných téz. Ostatné si už trocha schopnejší človek rozvinul, ako sa vraví "aplikoval" na všemožné životné a pracovné situácie. Školy sa to naučili a naučili to aj svojich žiakov, študentov, absolventov. Zistili sme, že všetko sa dá zjednodušiť, aby sme mali v hlave jasno. Všetko sa dá zvládnuť. Formalizovať.

Pri čítaní literárnych prác o ochrane životného prostredia som si s hrôzou uvedomil, že netvor formalizmu je tu nanovo. Zachvátil školy, študentov, napáda myslenie. Pred pätnástimi rokmi stačilo zaklínať sa formulkami večných právd dialektického a historického materializmu, víťazného marxizmu-leninizmu.

Dnes stačí zaklínať sa formulkami demokracie, parlamentarizmu, slobody, ľudských práv, trhovej ekonomiky. To vo všeobecnosti. Vo sfére ľudských aktivít, občianskeho uvedomenia je nutné osvojiť si formulky tvorby a ochrany životného prostredia: Sme iba správcami krajiny, máme ju odovzdať vo výbornom stave potomkom. Príroda je pokladom ľudstva. Zákonitosti prírody nemožno beztrestne porušovať. Atď. atď.

Mašina čarovných formuliek, tentoraz iných ako predtým, valcuje naše školy, noviny, rozhlas, televíziu. Stala sa predmetom školení, kurzov, seminárov. Zdrojom zárobku rýchlo preorientovaných prednášateľov, lektorov, kvázi špecialistov. A výsledok? Prečítal som si ho na stovkách stránok literárneho stvárnenia environmentálnych problémov sveta, Európy, Slovenska.

Z prác väčšiny mladých ľudí môžeme vyčítať veľa naivity a formalizmu. Namiesto reálneho pochopenia zápasu človeka, namiesto reálne postavenej sústavy hodnôt preráža do hlavičiek našich dievčat a chlapcov prečudesná zmes názorov a mýtov. Literárna forma (esej), báseň, ešte zvyšuje pokušenie vnímať environmentálnu problematiku v čiernobielych farbách, emocionálne a zanietene. Bez vzťahu k historickej a ekonomickej realite.

V desiatkach literárnych textov vzorne napísaných na počítačoch, poväčšine aj s internetovými adresami, sa človek dozvie, že do mladých duší sa vkráda akési nové náboženstvo, s ktorým sú pedagógovia nadmieru spokojní. Deväť desatín prác z obchodnej akadémie na severe Slovenska nás vo veršoch ubezpečuje, že človek je zlý egoistický netvor, ktorý denne ubližuje nevinnej Panne Prírode, či vševládnej Matke Zemi, ktorá v kútiku vylieva slzy nad svojim utrpením. (Zdôrazňujem, sú to texty z odbornej školy ekonomického zamerania). Nájdeme tu takmer dojímavé litánie s prosbami o odpustenie, skôr hodné Matky Božej podľa katolíckej tradície, než krajiny zohyzdenej nejestvujúcimi čističkami vôd, alebo plastovými fľašami od coca coly, ktoré bezstarostne odhadzujú po uliciach a parkoch nie tak roztrasení penzisti, ale skôr eko-zanietení stredoškoláci. Desiatky dojemných opisov slovenskej prírody, zákutí s kvetinkami, cukrkandlové opisy neporušenej Matky Prírody v lone našich hôr. Bzučia včeličky, ryjú si krtkovia a skáču veveričky, srdcervúce scény pocitov stromu, ktorý padol za obeť motorovej píle nesvedomitého Netvora (čiže človeka). A hneď za tým umná esej pesimisticky líči obraz skazeného sveta civilizácie, kladie za vzor indiánske osady či stredovekú nenáročnosť, dopravu koňmo či peši, prípadne na bicykloch. Poviedka o bolestiach stoličky, ktorú deva obrusuje, aby ju na otcov príkaz znova natrela farbou. Slovom, úvahy bez akejkoľvek úvahy. Plač bez skúmania reálnych príčin. Zostrený zrak na neduhy okolo seba, zároveň nevidiaci azda brvno vo vlastnom oku. Nikto z autorov neuvažuje, odkiaľ by sme zobrali počítače, na ktorých túto esej píšeme, odkiaľ sú plasty a kremíkové čipy, čo si vyžaduje pracovný stôl a úbohá stolička, na ktorej momentálne sedíme.

Pravdaže, hľadajú sa vinníci. Človek je egoistický. (A ja nie? Nie je náhodou egoizmus matkou pokroku?). Človek a príroda sú dva odlišné svety. Človek je ten zlý. Príroda je tá dobrá. Prírode sa ubližuje, príroda má právo prežiť. Fajn. A čo človek? Ako prežije? Málokto sa nad tým zamýšľa.

Ochrana životného prostredia je oveľa viacej ako nejaký predmet, vymedzený úzkymi hranicami. Ochrana životného prostredia nie je iba návodom pre investorov, manažérov, aké podmienky treba splniť pre výstavbu novej výrobnej haly alebo shopping centra. Hoci práve tieto legislatívne a ekonomické znalosti zrejme chýbajú vo výuke našej najmladšej generácie. Namiesto toho konštruujeme pre naivné a nadšené hlavičky našej mládeže sentimentálne bájky o stratenom raji, ktorý existoval na svete pred nástupom parného stroja.

Problém tvorby a ochrany životného prostredia je niečo zásadne iné. Je to veľmi zložitý problém postoja človeka k prírodnému prostrediu. Je to typický interdisciplinárny problém. Vyžaduje si znalosti mnohých vedných odborov. Neznesie zjednodušovanie, vulgarizáciu.

A čo je najhlavnejšie, stretáva ho každý človek. Musí sa k nemu postaviť a rozhodovať sa o ňom denne.

Človek ako homo sapiens od prvej chvíle svojho jestvovania kdesi v jaskynnom prostredí pri vykresaní prvého ohňa si nevedomky musel klásť základnú otázku environmentálneho charakteru. Človek od prvej chvíle svojej existencie bojuje s prostredím. Získať potravu, odstrašiť nepriateľskú zver, ochrániť sa pred dažďom, zimou, nepohodou, vybudovať si prístrešok, domov, zabezpečiť prežitie svojho rodu - to všetko je sledom krokov, ktoré sa vyrovnávajú s okolitou prírodou. História ľudstva nie je idylickou rozprávkou o harmonickom súžití človeka s prírodou. Naopak, je to história nepretržitého zápasu s okolitým prostredím, zápasu mnohých desiatok tisícok rokov.

Ako vníma naša mladá generácia tieto historické poznatky? Čo sa učia naše dievčatá a chlapci o týchto zložitých vzťahoch medzi človekom a prírodou? Iba to, že človek každou svojou aktivitou, úsilím o pokrok ubližuje prírode, je nepriateľom kvetiniek, včielok, krtkov, prastarých stromov?

Nechcem a nemám právo ironizovať názory mladých ľudí. Naši študenti väčšinu tejto čudnej mixáže nemajú z vlastnej hlavy a z vlastného srdca. Ten žblnkot potôčikov, hlávky konvaliniek, včeličky a motýliky, ohrozované zlými čarodejníkmi (ľuďmi), až priveľmi pripomínajú slovník dobrých dávnych pani učiteliek, zahľadených do sládkovičovských čias ubolených Marín, sviečok a kahancov, klepkajúcich konských kopýt a hrkotu parádnych kočiarov. Tvrdá a zložitá problematika ľudského zápasu a limitov prežitia, globalizovanej planéty, sa tu zrazu zmenila na sladkastý sirup naivných predstáv, otázok bez odpovedí. Ak sa aj odpovedá, tak iba zjednodušene a za pomoci vonkajších síl. Úbohú Zem azda zachráni budúca Európa, čistá a zdravá. Prípadne apely na samého seba: Neodhadzuj papiere vo výťahu, nevytlač si túto stránku na printeri, ušetríš krásne slovenské lesy! Táto ružová poleva, ktorou sa polievajú srdiečka a mozgy našich diev a mládencov v rámci akejsi environmentálnej výchovy na školách, si zasluhuje zvýšenú pozornosť. Ba čo viac, vyžaduje si opatrnosť. Okrem formalizmu cez cukrkandlové výlevy sa tu vkráda do vedomia školákov to najhoršie zo smerov a názorov prorokov ekofilozofie.

Musíme si dávať základné otázky. Pre koho je vlastne životné prostredie? V záujme koho si nemáme zhumpľovať planétu? Sú to otázky o hodnotách.

Pravdaže, Zem je pre všetkých a je ohrozená. Sme súčasťou tejto širšej prírody a od nej závisí naše prežitie ako ľudského rodu. Ani v osnovách o ochrane životného prostredia sa nemôžeme hrať na slepú babu. Názory ekofilozofie treba pozorne selektovať, aby sme si nepodpílili konár pod sebou ako ľudskými tvormi. Mali by sme sa vyvarovať extrémov. Našu mládež by sme mali ušetriť od neantropocen-trických teórií hodnôt. Človek začal ničiť svoje životné prostredie. Človek si však aj sám uvedomil škodlivosť svojho konania a usiluje sa veci napraviť. Či sa to hlásateľom biofílných teórií páči alebo nie, mierou environmentalistiky je človek. Človek ju bude realizovať a koniec koncov jemu má slúžiť. Sme viac ako hmyz a trávy. Nemôžeme našim deťom naočkovať akúsi biocentrickú rovnosť, ktorá človeka degraduje na úbohú súčasť živého sveta, ktorá nemá žiadne väčšie práva než larva, steblo trávy či vírus.

Treba sa rozhodne postaviť proti nereálnej a lživej idealizácii prírody. Ak chceme naše deti učiť pravdivo a objektívne o rôznych ekofilozofických názoroch, neškodilo by v školách mladým prečítať aj úryvky napríklad z názorov Američianky Annie Dillardovej (viď čítanku textov svetovej ekofilozofie vydanej Ministerstvom životného prostredia Českej republiky v roku 1996.) Mladí by uvideli opačný obraz: Hrôzu procesov plodenia v živej prírode. Ospevovaný ružový svet živej prírody je podľa Dillardovej vrcholne neľudský, krutý. Je to monštrum, matka Zem je príšera, nikomu na ničom nezáleží. Mechanizmus smrti a plodenia je spojený s krutosťou a bezohľadnosťou. Koniec koncov starý pán Darwin nás na to upozornil už veľmi dávno.

Environmentálna výchova nemôže smerovať proti človeku, proti jeho zápasu o prežitie. A že sa kdesi už stala chyba, signalizujú práve citované názory študentov. Nemôžeme vytvárať v mladých ľuďoch dojem, že environmentálne problémy sú iba výsledkom hrabivosti a egoizmu ľudí. Na názoroch mladých ľudí zo škôl ma zaráža neschopnosť hľadať reálne ekonomické vzťahy pri analýze ekologických škôd. Myslím si, že pedagógovia na školách by mali zdôrazňovať ekonomické a právne nástroje, ktoré ľudia majú pri riešení ekologických otázok. Nemôžeme démonizovať ekologické hrozby, vyvolávať dojem bezbrannosti a bezmocnosti. Nemôžeme demobilizovať budúce pokolenia.

Našťastie, nie všetci mladí autori premýšľajú tak, ako väčšina písomných prác. Zdravý rozum ešte nevymrel. Mladý autor zo stredného odborného učilišťa zo stredného Slovenska nevystrúhal literárne brilantnú esej. Vyslovil banálne jednoduchý názor. Na riešenie alebo čiastočné ošetrenie väčšiny problémov so životným prostredím na Slovensku "netreba nijaké mimoriadne opatrenia - stačí, ak sa bude rešpektovať zákon." (....) "Inak povedané - zákony a predpisy v Slovenskej republike vo vzťahu k životnému prostrediu nie sú zlé, ani nedokonalé, len sa nedostatočne a nedôsledne dodržujú. Keby sa dodržovali a "ctili" zákony a predpisy, ako sa vo vyspelej spoločnosti žiada a "patrí", na Slovensku by sa žilo zdravšie a mali by sme veľmi pekné vyhliadky do budúcnosti."

Maturantka zo Združenej strednej školy z mestečka na južnom Slovensku nevolila básnickú formu. Iba si zauvažovala nad zeleným letáčikom v ruke. Mediálne kampane s "falošným" záujmom o životné prostredie, zamiešané medzi inzeráty na farby na vlasy či na plienky alebo spreje proti poteniu nôh, sú kontraproduktívne. Autorka navrhuje zákaz environmentálnych letáčikov. "Týmto zákazom by sa dosiahlo, že by sa nevyrúbal ani jediný strom na potreby letáčikov, ktoré nám majú oznámiť, že svet je chudobný na kyslík, lebo ľudia nezmyselne rúbu lesy."

Provokujúce, však? V porote som zahlasoval aj v prospech tejto dievčiny Problém životného prostredia je problémom existencie človeka. S človekom je však všeličo inak, než sa na prvý pohľad zdá..

ANTON HYKISCH