Nový román

NEŽNÁ VOLAVKA - ANTON BALÁŽ

Súčasná doba - napokon, ako každá iná - má prinajmenšom dve tváre: viditeľnú a následne aj tematizovanú a reflektovanú (vo vede, umení, vo verejnom diskurze) - a neviditeľnú, takmer netematizovanú, nereflektovanú, pričom hraničná čiara medzi nimi je veľmi krehká, pohyblivá, závislá od mnohých spoločenských faktorov. Patrí k výsadám literatúry (umenia), že dokáže zaostriť pohľad a preniknúť ním aj pod onú hraničnú čiaru živšie, sugestívnejšie ako veda. Špecifickosť jej spôsobu "zviditeľňovania" spočíva aj v tom, že o všeobecnom vypovedá cez jedinečné, konkrétne postavy a príbehy.

Popredný slovenský prozaik Anton Baláž si z času na čas overuje schopnosť siahnuť svojimi textami do "suterénu" sveta (veľmi zreteľne tak urobil v románe Tábor padlých žien, ako aj v najnovšej knižke), aby priniesol správy o tom, ako v podposchodiach ľudskosti prežívajú svoje životy tí, na ktorých sa usmialo primálo šťastia a svoj životný boj zvádzajú v spoločenskom prepadlisku - či už vlastnou alebo cudzou vinou.

V románe Nežná volavka oprel autor svoje správy-svedectvá o snoch, nádejách, traumách, zúfalstvách a nových nádejách takýchto ľudí o dobre vystavaný, priam strhujúci príbeh. Na jeho pozadí konfrontuje odlišné životné situácie a postoje troch hrdinov, presnejšie, dvoch hrdiniek a jedného hrdinu, pretože Baláž sa aj v tejto próze sústreďuje najmä na ženské postavy. Konfrontáciou autor nezachytáva iba vonkajšiu rozdielnosť troch príbehových línií, ale stavia proti sebe predovšetkým tri vnútorné svety, aby na tomto kontraste čo najpresvedčivejšie uchopil "jadro" každého z nich, aby skúmal, či sú medzi nimi možné akékoľvek dotykové plochy, či môže dôjsť k ich vzájomnému prelínaniu alebo aspoň priblíženiu.

Čitateľsky príťažlivé celkom iste nie je len to, že román tematizuje v našej literatúre dosiaľ takmer tabuizované problémy, ako organizovaná prostitúcia a obchod s drogami - tu, u nás, v našej krajine, v našom hlavnom meste. Román je totiž vystavaný ako veľmi dynamický celok a číta sa jedným dychom, striedanie scén zasadených do odlišných prostredí pripomína filmovú techniku a posilňuje v čitateľoch spontánnu vizualizáciu textu. Pred očami sa nám odvíjajú príbehy troch osamelých, a predsa v istom zmysle vzájomne prepojených postáv: peknej, prirodzene inteligentnej prostitútky Dolly, mladého talentovaného muzikanta Spidiho, ktorý prepadol drogovej závislosti a vidieckej, hlboko veriacej, vo svojej dobromyseľnosti, ušľachtilosti a obetavosti až naivnej Márie, ktorá sa odhodlala vstúpiť do kláštora a na ceste do hlavného mesta vstúpi do nepredvídaných situácií. Autor zachytáva tri príbehy v čase, keď sa protagonisti stretávajú a keď sa - aj nedobrovoľne - vzájomne zaplietajú do osudov tých druhých. Sčasti pritom poodhalí kľúčové udalosti z ich predchádzajúceho života, čo umožňuje lepšie chápať ich terajšie myslenie a konanie. Román možno vnímať - odhliadnuc od konkrétnych príbehov trojice - ako všeobecnejšiu výpoveď o jednej podobe možnej koexistencie dobra so zlom v súčasnom svete, o možnosti zasahovať proti zlu, proti rôznym ohrozeniam, ale aj o možnosti kráčať životom priamo, čestne v spoločenskom prostredí, v ktorom prevažujú iné hodnoty. Zdá sa, že dobru chýbajú sily na popretie zla, že Mária - takmer absolutizovaná vo svojich cnostiach - je napokon voči životných situáciám a vykriveným osudom iných bezmocná. Príbehy troch postáv sa rozchádzajú v dramatickom bode, pre každú z nich sa končí (doslovne alebo symbolicky) predchádzajúci život, respektíve pohľad naň: mnohé nádeje sa rozplývajú, mnohé obete sú zbytočné. Silná kontrastnosť románu je prítomná nielen v podmienkach prežívania, v príbehoch protagonistov (či ďalších "okrajových" postavičiek - pouličných žobrákov, bezdomovcov, feťákov alebo na druhej strane drogových dílerov a novodobých mafiánov rôzneho rangu), ale aj v obrazoch prostredia, v ktorých sa príbehy odohrávajú (najmä pre Bratislavčanov sú ľahko čitateľné kontrasty - aby som uviedla pars pro toto - Krížnej či Vajnorskej ulice a legendárneho albrechtovského domu v blízkosti Dómu svätého Martina).

Anton Baláž ponúka v tomto románe jeden z možných pohľadov na Bratislavu (všeobecnejšie aj na celú našu krajinu s novými možnosťami slobody, ale aj chudoby, zločinu a existenčných zápasov), rozkrýva časť najkrajnejších životných polôh. Je to pohľad silne znepokojujúci, chvíľami až šokujúci a deprimujúci, no nazdávam sa, že práve preto aj veľmi potrebný.

ETELA FARKAŠOVÁ