Slovák zabudnutý v Strednej Ázii

Mal dva roky, keď ho rodičia z rodnej Handlovej priviezli do ďalekej Strednej Ázie. Dnes má 80 a v tesnom studenom byte na okraji Biškeku stále sníva o návrate. Vladimír Golian, jeden z 24 držiteľov preukazu zahraničného Slováka v Kirgizsku, je zabudnutým dieťaťom Interhelpa, družstva československých robotníkov, ktorí od polovice 20. rokov minulého storočia prichádzali zveľaďovať jednu z najzaostalejších sovietskych republík. Na pustatine, kde si predtým kočovníci stavali jurty, vybudovali pílu, textilku aj továreň na nábytok. Postavili prvú kirgizskú elektráreň. Miestnych kolchozníkov naučili pestovať cukrovú repu, pomáhali pri výstavbe mesta. Koncom 30. rokov už väčšina osadníkov považovala svoju úlohu za splnenú.

"Keď niekto odchádzal domov, išlo mi srdce puknúť," spomína Vladimír Golian na dávne rozlúčky. Smutno mu bolo najmä za Alexandrom Dubčekom, kamarátom z detstva, ktorého otec Štefan bol jedným z organizátorov Interhelpa.

Z vyše tisícky družstevníkov, z ktorých bola takmer polovica Slovákov, sa v Kirgizsku natrvalo usadilo niekoľko desiatok. Keď vypukla vojna, sovietske úrady družstvo rozpustili. Vladimír Golian, vtedy už vyučený tesár, zostal. "Otec bol chorý, nedalo sa odísť," spomína. Ako podozrivý cudzinec sa na čas dostal do sovietskeho internačného tábora. Po dozorcoch prepašoval von list adresovaný do Kremľa. Pustili ho a traja bratia Golianovci vstúpili do formujúcej sa československej armády. Jeden z nich v bojoch padol. Vladimír a starší Jozef prešli z Buzuluku až do Prahy. Po vojne sa obaja chceli usadiť na Slovensku. Mama im však napísala, že s bezvládnym otcom si sama neporadí. "Niekto z nás musel ísť späť. Nedohodli sme sa. Napokon sme sa vrátili obaja." Jozef začiatkom 50. rokov zomrel a Vladimírove plány na presídlenie do starej vlasti sa opäť rozplynuli.

Jeho sestre, ako jedinej z rodiny, sa podarilo Slovensko aspoň navštíviť. Rozprávkovú knihu a zažltnuté noviny, ktoré vtedy priniesla, jej brat dodnes opatruje ako vzácnu relikviu. "Všetky rozprávky a články som po toľkom čítaní už poznal naspamäť. Bez toho by som už dnes nehovoril po slovensky." So ženou a dvoma synmi sa zhovára po rusky. "Po slovensky takmer všetko rozumiem, len slová mi nejdú na jazyk," hovorí Vladimírov syn Sergej. Svojou túžbou po Slovensku nás všetkých pobláznil," dodáva o otcovi.

Z rodinného rozpočtu Golianovci nemajú nádej ani na krátku návštevu starej vlasti. Dôchodok Vladimíra je v prepočte 1200 korún, jeho manželka dostáva sotva 500. A synovia sa tiež len horko-ťažko pretĺkajú. Letenka na päťtisíc kilometrov dlhý let do strednej Európy pritom vyjde na viac ako 400 dolárov.

Zdravie mu už veľmi neslúži. Chodí o paličke. Na dlhú cestu sa však stále cíti dosť silný. "Keby mi povedali, že na druhý deň po príchode na Slovensku umriem, aj tak by som cestoval," dodáva Vladimír Golian.