NEVYSPYTATEĽNÁ ŽENA PARÍŽ

KRAJANSKÉ SPOLKY

Slováci vo Francúzsku - to je rôznorodá zmes ľudí, ktorí sa do tejto krajiny dostali rôznymi cestami, ktoré sa však dajú viac-menej zhrnúť do niekoľkých migračných vĺn. Prvou bola "hladová emigrácia" pred prvou a potom pred druhou svetovou vojnou. Druhou vlnou boli politickí emigranti okolo roku 1948. Tretia prišla po roku 1968. Štvrtá prebieha aj dnes - do Francúzska sa predovšetkými vydávajú slovenské dievčatá, ktoré prídu do tejto krajiny študovať, a občas sa tam oženia i mladí muži. Slovenská ambasáda registruje asi tristo takýchto mladých zmiešaných párov. Celkový počet francúzskych Slovákov odhadujú pracovníci veľvyslanectva na 7-10 tisíc, v medzivojnovom období ich však bolo až zhruba 40 tisíc.

"Názorové hladiny krajanov sú veľmi rôzne," zhŕňa veľvyslanec SR vo Francúzsku Vladimír Valach: "Hlavne tí, ktorí prišli dávnejšie, sú orientovaní skôr česko-slovensky, emigranti po roku 1968 prišli už väčšinou s väčším dôrazom na svoju slovenskosť." Vo Francúzsku existuje asi 25 spolkov, z toho takmer dvadsiatka pôsobí priamo v Paríži. Dva najvýznamnejšie však kopírujú to rozčlenenie, ktoré vyjadril Vladimír Valach. Ide o Spolok rodákov z českých krajín a Slovenska (Association des Pays Tcheques et Slovaque - A.O.T.S) a Spolok francúzsko-slovenského priateľstva (Association Amitié Franco-Slovaque). Hoci A.O.T.S - najmä ústami svojho predsedu Michela G. André - prezentuje veľmi sympatické a zaujímavé názory, deje sa tak väčšinou iba vo francúzštine. Prejavuje sa tak fakt, že ide o Slovákov či Čechov prinajmenšom druhogeneračných. Tento spolok vydáva i rovnomenný časopis, A.O.T.S, písaný tiež výhradne po francúzsky. Spolok francúzsko-slovenského priateľstva vydáva časopis Spravodaj, v ktorom sa striedajú články po slovensky a po francúzsky. Predseda tohto spolku František Manák si veľmi pochvaľuje spoluprácu so Slovenskou katolíckou misiou, teda vlastne s farárom Adalbertom Zemanom. A tak sa Slováci z oboch spomínaných spolkov, ale aj ďalší, stretávajú raz mesačne na slovenskej bohosužbe v malom parížskom nemocničnom kostolíku. My sme na nej zastihli asi sedemdesiatku ľudí a treba povedať, že aj mladých. Väčšina z nich sa potom presunula na spoločný obed, organizovaný otcom Zemanom. Na Slovensku a v Česku pomerne často vystupuje aj Folklórny súbor Naděje-Nádej pod vedením Daniela Compagnona, súčasne člena vedenia A.O.T.S. Spolky organizujú celý rad zaujímavých akcií - stretnutí, besied, vystúpení, výstav... Aj počas našej návštevy sa výstava miestnych slovenských výtvarníkov konala v jednom byte v prestížnej parížskej štvrti La Défence, známej vysokými hypermodernými stavbami.

ÚSKALIA

Dôvody, prečo do Francúzska smerovalo po roku 1968 pomerne málo emigrantov, vysvetľuje František Manák. On sám vyhral zájazd do Francúzska, jeho manželka tam zas mala tetu a navyše sa obával normalizácie, pretože sa v roku 1968 dosť angažoval. Výslednica je jasná. Aj on však narazil okamžite na hneď dva problémy. Prvý spočíva v tom, že Francúzsko neuznáva diplomy, vydané školami v zahraničí. A tak tento inžinier pracoval až do dôchodku ako robotník. Druhým problémom bolo, že vývoj v Československu a vo Francúzsku bol na konci šesťdesiatych rokov úplne odlišný. V Paríži prebiehala ľavicová "študentská revolúcia", ku ktorej sa pridali i robotníci. Emigranti z Československa boli pre nich často "pravicovými zradcami robotníckej triedy"...

Ďalším úskalím akýchkoľvek slovenských snažení vo Francúzsku je fakt, že táto krajina neposkytuje - na rozdiel od ostatných európskych štátov - podporu na kultúru, či školstvo národnostných menšín. Je to postoj ťažko zlučiteľný aj s politikou Európskej únie, ktorej je Francúzsko členom. Vychádza však z dvoch skutočností. Jednak, jednotný francúzsky národ vznikol procesom často násilnej asimilácie Provensálcov, Gaskoncov, Bretoncov a ďalších kedysi samostatných národov. Tento proces nebol nepodobný tej u nás toľkokrát preklínanej, ale napokon neúspešnej maďarizácii. Niektoré z týchto skupín majú navyše i dnes aktivistov, ktorí sa s asimiláciou nezmierili. Po druhé, vo Francúzsku žije nesmierne množstvo rôznych etnických skupín, najmä z bývalých afrických a ázijských kolónií a ich podpora by bola nepochybne drahá. A tak sa musia aj slovenské spolky uskromniť. Ich predstavitelia sa vyjadrujú na túto tému veľmi opatrne, avšak zrejme dúfajú, že moc európskej administratívy sa raz zvýši natoľko, aby mohla aj Francúzsku vnútiť svoje štandardy.

ZVIDITEĽŇOVANIE CEZ OSOBNOSTI

S cieľom stmeľovať rôzne, niekedy rozhádané skupiny, usporiadalo veľvyslanectvo v Paríži krajanský deň. "Spoločnou platformou by mohla byť prosperita Slovenska," hovorí veľvyslanec Vladimír Valach, ktorý sa ich snaží zapájať do vytvárania imidžu Slovenska. Ten podľa neho zúfalo chýba, a to aj napriek tomu, že vo Francúzsku môžu na tento účel využiť také slovenské osobnosti, ktoré tu kedysi pôsobili, ako sú Milan Rastislav Štefánik, či diplomat Štefan Osuský. Určité úspechy v tomto smere však už diplomati a krajania zaznamenali. Veľmi úspešná bola napríklad medaila Paríž a jeho mosty - Bratislava a jej mosty, ktorú navrhol významný francúzsky medailér, pochádzajúci zo Slovenska, Wiliam Schiffer. Tie s veľmi dobrou odozvou venovali prezidentovi, premiérovi a ďalším predstaviteľom Francúzska. Asi vôbec najvýznamnejšou akciou v tomto smere bolo odhalenie sochy M. R. Štefánika v Meudone pri Paríži. To sa uskutočnilo v rámci pamätného roka tohto vedca, generála a štátnika. "Vo Francúzsku o Štefánikovi predtým takmer nikto nič nevedel. Veď oni majú viac generálov, než mi vojakov," rozpráva Vladimír Valach: "Počas návštevy premiéra Mikuláša Dzurindu v Paríži však premiér Lionel Jospin hovoril o Štefánikovi sedem minút! Vtedy sme si uvedomili, že tá práca nebola márna a priniesla svoje ovocie..."

OSUDY A PRÍBEHY

Tak, ako všade na svete, ani vo Francúzsku nie je väčšina Slovákov organizovaná v spolkoch. Ich spektrum je, samozrejme, ešte omnoho pestrejšie, než aké vytvárajú rôzne krajanské štruktúry. Niektorí žijú vo Francúzsku trvalo, iní iba dočasne. Do druhej kategórie patrí mladý teoretický fyzik, bratislavský rodák Pavol Ševera. Už počas riadneho a postgraduálneho štúdia na Matematicko-fyzikálnej fakulte UK v Prahe si získal meno vo vedeckom svete a dostal i ocenenia, napríklad prestížnu Hlávkovu cenu. Napokon, už ako gymnazista reprezentoval Česko-Slovensko na Medzinárodnej matematickej olympiáde v Číne. A tak ani neprekvapí, že po získaní doktorátu vyhral konkurz Európskej únie na pracovný pobyt vo vedeckých inštitúciách na jej území. A tak tento talentovaný mladý vedec strávil rok v Ústave vyšších vedeckých štúdií v Bures sur Yvette pri Paríži. Odtiaľ sa presťahoval - cez medzizastávku na vedeckej konferencii v Číne - na pol roka do Oxfordu. Ďalšieho pol roka potom strvil v Ženeva. Napriek atraktívnosti tohto programu, priznáva, že preňho nie je ľahké žiť tak dlho sám v cudzom prostredí. Už preto, že francúzštinu sa učil iba krátko pred odchodom na akomsi rýchlokurze a dorozumievať sa preto musel prevažne po anglicky a s niektorými kolegami z Ruska i po rusky. Napriek tomu saas Parížom lúčil ťažko...

Úplne iný je osud manželov Jaroslava a Lýdie Petržľanovcov, ktorí dnes žijú v stredne veľkom meste Beauvais. Obaja pochádzajú zo slovenskej komunity v Juhoslávii, z Báčskeho Petrovca. Jaroslav prišiel do Francúzska už ako dieťa v roku 1967. Samozrejme s rodičmi, ktorí sem odišli za prácou. Vyštudoval elektrotechniku a až v roku 1990, počas pobytu v Juhoslávii, sa rozvinul jeho vzťah s Lýdiou, vtedy študentkou histórie v Novom Sade. Lýdia potom pricestovala na nejaký čas za ním do Francúzska. No a napokon sa vzali. "Vlastne sme dovtedy neboli spolu - či už vo Francúzsku, alebo Juhoslávii - dohromady viac, než nejaké tri týždne. Akurát sme si telefonovali, dopisovali...", hovorí Lýdia Petržľanová. Dnes je Jaroslav vedúcim výpočtového oddelenia v hutníckom podniku, ktorý je vraj najmodernejší v Európe. Lýdia je doma - stará sa o dve deti a postupne zdokonaľuje vo francúzštine. Napriek slušnému štandardu, práve Jaroslav Petržľan, ktorý žije vo Francúzskom prostredí dlhšie, by vraj uvažoval o návrate do Juhoslávie, len keby tam nebola politická a eknomická situácia tak zlá. "Francúzi nás nikdy nebudú brať ako seberovných, veľmi zle znášajú aj to, keď je im Nefrancúz nadriadený," zhŕňa svoj pocit. "Možno naše deti už tento problém mať nebudú," dodáva Lýdia Petržľanová.