LIPTOVSKÍ MURÁRI V BUDAPEŠTI![]() Výstavba hradu a kráľovského paláca i vtedy potrebovala pracovné ruky z Horniakov. Z rôznych príčin to vtedy bolo ešte celkom samozrejmé. V tomto spolunažívaní Maďarov a Slovákov, ako i ďalších národov a národností 18. storočie má zvláštne postavenie predovšetkým tým, že počas tureckej nadvlády a kuruckých vojen sa obrovské územia vyľudnili hlavne v strednej časti Uhorska, čo sa dalo napraviť len dobre premysleným znovuosídlením patričných oblastí. V tomto procese sa vytvorili slovenské osadlosti po celom území dnešného Maďarska, ako i okolo samotného Pešť-Budína. Napriek tomuto stálemu osídleniu vnútorná migrácia zameriavajúca sa na pracovné a zárobkové možnosti, ďalej žila a prekvitala. Dôkazom toho je obrovský nával murárov z Horniakov na výstavbu kráľovského paláca Márie Terézie. Pokračovanie týchto tradícií môžeme sledovať i v 19. storočí. Krásnu ukážku nám z toho poskytne bohatá výstava Slovenského národného múzea inštalovaná v priestoroch Budapeštianského historického múzea pod názvom: "Liptovskí murári pomáhali stavať Budapešť..." Murárstvo sa stalo výrazným doplnkovým zamestnaním mnohých obyvateľov hornoliptovských obcí. Od začiatku 19. storočia z iniciatívy palatína arcivojvodu Jozefa začal stavebný rozvoj dnešnej Budapešti ako budúcej uhorskej metropoly. Jej výstavbu ovplyvnil najmä rozmáhajúci sa obchod a rozvoj riečnej železničnej dopravy. Práve táto skutočnosť umožnila aj hornoliptovkým murárom uplatniť pri jej výstavbe svoje schopnosti a skúsenosti. Kvalifikovanú prácu murárov z horného Liptova vyhľadávali nároční stavitelia, ktorí si prostredníctvom svojich zástupcov každoročne zabezpečovali kompletné stavebné skupiny priamo v hornoliptovských obciach. V týchto skupinách boli okrem murárov aj ich pomocníci (podavači, ženy-maltárky), ako i fasádnici, tesári a lešenári. Z časového hľadiska pôsobenia liptovských murárov v Budapešti môžeme hovoriť o troch obdobiach ich prác. Pre prvé obdobie - prvá polovica 19 storočia - bola charakteristická sezónna práca. Pomáhali stavať súkromné a verejné budovy - hotely, paláce, Vojenskú akadémiu, Župný dom a ďalšie. Podieľali sa i na výstavbe Národného múzea.
V treťom období - posledné desaťročia 19. storočia - práca hornoliptovských murárov sa z organizačného hľadiska ďalej zdokonaľovala. Iste i preto, lebo na tento čas vyrástli z ich radov takí významní stavební podnikalelia, ako J. N. Bobula, bratia Hlavajovci a M. M. Harminc. V tomto období hornoliptovskí murári s vysokým uznaním pracovali na výstavbe univerzitných budov na Múzeum körúte, na palácoch na Andrássyho ulici, na výstavbe Múzea umeleckého priemyslu, Múzea krásných umení, Krajinského archívu, budapeštianskej podzemnej železnice, Zoologickej záhrady, centrály Poštovej sporiteľne a iných. Avšak pýchou liptovských murárov, lešenárov, a hlavne fasádnikov bola ich účasť na výstavbe skvostu maďarskej architektúry, budovy Parlamentu, ktorú projektoval podľa londýnskeho vzoru I. Steindl. Štátnym stavebným dozorom na tejto stavbe bol poverený liptovský rodák Ján Nepomuk Bobula (1844-1903), ktorý sa na tento čas stal najvýznamnejším slovenským stavebným podnikateľom v Budapešti, majiteľom stavebnej a projekčnej kancelárie, zamestnávateľom a najmä sprostredkovateľom práce pre mnohých hornoliptovských murárov. Vybudoval si i vlastný palác, ktorý je dodnes pýchou stredného úseku Andrássyho ulice. Začiatkom 20. storočia sa výstavba V Budapešti spomalila, a preto aj väčšina liptovských murárov zostávala doma, ale stávali sa vyhľadávanými majstrami stavebného remesla na Slovensku, lebo označenie peštiansky murár bolo znakom kvalitnej práce. (lp), BUDAPEŠTIANSKY SLOVÁK
|
obsah | svět - svet |