Slováci objavili najhlbší vnútrojaskynný priestor sveta

Bojim bojim. Takto príznačne pomenovali slovenskí jaskyniari gigantickú priepasť, v ktorej by sa pod zemou dali postaviť niekdajšie newyorské dvojičky. Aspoň jedna z nich určite. V novoobjavenej chorvátskej jaskyni Medúza sa totiž nachádza najhlbšia vnútrojaskynná vertikála sveta. Štyristopäťdesiat metrov vysoký priestor sa stal svetovým unikátom. Končí sa v hĺbke sedemstosedem metrov a jeho objav majú na svedomí naši speleoalpinisti.

Velebit: Chorvátske krasové pohorie je pre jaskyniarov ešte stále poľom neoraným. Jeho útroby sú jaskyňami prevŕtané ako ementál. Neuveriteľné, ale objavovať ich začali až Slováci. Do podzemia vtedajšej Juhoslávie sa "prvýkrát zahrýzli ešte počas totality," datuje začiatky výskumov Jozef Ondruška, mladý speleoalpinista z Dubnice. Pred Slovákmi bola vo Velebite doslova doba kamenná. Začínali od nuly. Takmer nedotknuté pohorie nebolo dovtedy podrobnejšie zmapované. Ani domáci nevedeli, aké hĺbky majú priamo pod nosom. Nič nebolo chránené, žiadne zákazy, minimálna turistika. Cez celé pohorie viedol jediný turistický chodník. Aj ten iba po hrebeni. Počas vojny na Balkáne tam hojne operovali vojaci. Oblasť bola pred nepriateľom zamínovaná. Aj v tom pohnutom čase tam slovenskí jaskyniari vytrvalo chodili. Systematicky vliezali do každej diery, aby postupne objavovali hlbočiny.

Hlbšie a hlbšie: Chorváti si svoje bohatstvo začali všímať až po rozdelení krajiny. Naši jaskyniari vtedy už mali na konte prvé úspechy. V roku 1992 našli v severnom Velebite trinástu najhlbšiu jaskyňu sveta a zatiaľ najhlbšiu jaskyňu Chorvátska. Nazvali ju Manuál. Chorváti ju v čase vojny preskúmali až do hĺbky 1392 metrov a premenovali ju na Lukinu jamu. "Bola to veľkolepá výprava. Mali k dispozícii vrtuľníky a veľký podporný tím ľudí. Bolo potrebné oživiť národné sebavedomie," vraví Jozef Ondruška. V roku 1996 sa naši speleoalpinisti opäť dostali pod hranicu tisíctristo metrov. O jeden meter. Nazvali ju príznačne - Slovenská. Dnes je táto devätnásta najhlbšia jaskyňa sveta zapísaná pod meno Slovačka jama. Pekne po chorvátsky. "Pod hrozbou, že nám zakážu chodiť do Velebitu, sme ju museli premenovať," dotvorí atmosféru podzemných objavov ostrieľaný jaskyniar.

Chorvátske úrady dlho po prvých významných objavoch neotáľali. Oblasť vyhlásili za národný park. Zaviedli poplatky, pečiatky a povolenia. Jaskyniari, ktorí už raz navštívili Velebit, sa však zhodujú v tom, že túžba po tunajších podzemných tajomstvách nepozná prekážky. Na Slovákov "tam dole" čakala na objavenie i Medúza. Jaskyňa, ktorá ukrývala nevídané.

Expedície do podzemia: V mnohom sú podobné dobývaniu vrcholov horských masívov. V podzemí sa útočí na dno. "Posledná expedícia do severného Velebitu bola v poradí už dvanásta. Organizoval ju skúsený speleoalpinista Braňo Šmída. Jej cieľom bolo preskúmať ďalšie časti tohto bohatého krasového pohoria," objasňuje Jozef. Pozbieralo sa sedemnásťčlenné družstvo skúsených jaskyniarov z kade-tade. "Jaskyne sa nedajú objavovať alpským štýlom. Messner dobyl sám Everest. Tisícku do hĺbky by sám asi nezliezol. Na výpravy do nepoznaných útrob podzemných priestorov je potrebný tím skúsených ľudí. Preto sa zbierame takmer z celého Slovenska," vraví Jozef na margo ľudí, ktorí u nás pôsobia aj ako záchranný jaskyniarsky tím alebo ak chcete - podzemná horská služba. Zažili už všeličo.

Expedícia má klasickú schému. Základný tábor, vynášky materiálu do výšky takmer tisícšesťsto metrov, prieskumný tím i hĺbkové - útočné družstvo. Ide predovšetkým o hĺbku. Prieskum je systematický. "Každá jama, každá diera je zaujímavá. Na každej výprave sa objaví aj množstvo malých jaskýň, ktoré sa pomenujú a zakreslia," rozpráva Peter Masarovič, jeden z členov poslednej expedície. Prievan: Ten rozhoduje o tom, či sa jaskyniari pustia do práce. Dáva totiž na známosť, že dole pod nimi sa môžu nachádzať neuveriteľné hĺbky. Platí: Čím je jaskyňa väčšia, tým má väčší prievan pri vstupe. Prepracovať sa do útrob však zďaleka nie je ako med lízať. Až neskôr, po pár dňoch prieskumov, sa určí, ktorá z jaskýň môže "púšťať" ďalej. Do nej sa potom "zahryznú" naplno. Tak sa svet dozvedel i o Medúze.

"Cesta dole, kdesi do neznáma, nebola ľahká. Úvodný zostup sme nazvali Galeje. Úzke chodbičky sme si museli prácne presekať. Občas sme použili aj patróny a cestu si prestrieľali. V niektorých úsekoch sme sa dokonca museli vyzliecť a odstrojiť, aby sme prešli," opisuje Jozef prvých sto metrov. Na prácach sa striedali partie dvoch- -troch chlapov. Ďalšie úseky boli pomenované veľavravne - Žralok, Domčeky, Presýpacie hodiny, Minotaurus či studňa Lenka. Až prišla priepasť, ktorá nemala konca. Prekrásna ozvena hĺbku iba matne naznačovala. "Hádzali sme dole kamene. Svišťali chvíľu priestorom pod nami, ale dopadnúť sme ich nepočuli," vraví Jozef Ondruška, ktorý bol spolu s Petrom Masarovičom poverený ísť čo najhlbšie. Opatrnosť a rešpekt pred hlbinou narastali. "Aj malá chyba by mohla ohroziť naše životy. Polkilový kameň padajúci z výšky 20 metrov nezastaví ani prilba. Aj vyvrtnutý členok by v týchto hĺbkach znamenal koniec. So zlomenou nohou by nás z týchto končín nevyslobodilo ani celé naše sedemnásťčlenné družstvo," načrtnú chalani riziká zostupu. Aj to len tie, ktoré majú poruke sediac pohodlne v obývačke. Dole je všetko inak.

V lufte: Kým hore ostatní vliezajú do spacích vakov, v útrobách hory sa ešte pracuje v snahe zaútočiť na dno priepasti. Partia na povrchu vymyslela pre jaskyňu názov Medúza. Vraj sa tak vetví, akoby mala dole nejaké ramená. Priepasť je nekonečná. "Všade navôkol bola absolútna tma. Steny sa nám pomaly strácali pred očami. Otvoril sa nám priestor úžasných rozmerov. Viseli sme v lufte, vo vzdušnej vertikále. Laná sme nemali kde fixovať. Diera pod nami sa neustále rozširovala. Netušili sme, kde sa táto gigantická šachta končí. Na jej zdolanie sme si niesli tristo metrov lán. Iba! Dno sme však na prvýkrát nedosiahli. Museli sme sa vrátiť," opisuje Jozef strastiplnú cestu trvajúcu takmer dvadsaťštyri hodín. Vo vzduchu už bolo cítiť eufóriu a očakávanie, čo vydá priestor, ktorý sa ani po tristo metroch nekončil. Priepasť dostala meno Bojim bojim. Jozef vysvetľuje prečo: "Môj trojročný syn tak vravieva v neistých situáciách. Nejako podobne sme sa tam dole cítili občas aj my." Na dobytie dna bol potrebný bivak v podzemnom tábore. Cieľ útoku v hlbinách Medúzy bol jasný. Nájsť dno priepasti Bojim bojim. Dno: Na rad prišla ďalšia útočná formácia. Na panenskom dne priepasti sa ocitla v hĺbke sedemstosedem metrov. Nikto tu predtým nebol. Sieň nad nimi sa otvorila do neuveriteľných dimenzií. Štyristopäťdesiat metrov do výšky, päťdesiat metrov do dĺžky a pätnásť do šírky. Pocit z priestoru, ktorý vypĺňala hustá tma, mal nádych osamelosti a rešpektu. Prišla však aj radosť a chuť osláviť okamih prvého dobytia. Až po rôznych meraniach a nákresoch nadišiel čas na spánok.

Ako sa v takej hĺbke spí? "Dobre. Je tam stále tma, čiže hrozí, že môžete prespať aj dva dni. Prehľad o čase nás automaticky opúšťa. Dole sú dva stupne. V chladničke je šesť. Je to ako ísť na štyri dni do chladničky. Nehovoriac o tom, že cestou dole sa poriadne spotíte. Je to romantika, ale je tam zima. Potrebujete dobrý spací vak," tvrdí Jozef, ktorý si na dne pripomenul aj pocity, keď ako chalan liezol do svojej prvej vážnej "diery". Mala pätnásť metrov a dobýval ju so sviečkou v ruke. "Otec bol jaskyniar. Často ma nechcel brávať so sebou. Pripadalo mu to nebezpečné," priznáva mladý Dubničan, ktorého na jaskyniach fascinujú najmä hĺbky a pocit objaviteľa. Svetový unikát: Nový deň sa opäť začína tmou. Takzvané "karbidky", ktorými sa v jaskyniach svieti, musia byť prvé poruke. Na pláne zostáva prieskum možnosti pokračovať ešte nižšie. Kamenný zával na dne priepasti však odoláva kopaniu, vŕtačkám i pyropatrónom. Jediná cesta späť vedie nahor. "Návrat je na celom bádaní najťažší. Z hĺbok sa vynáša všetok materiál. Laná, bivak, náradie. Na rad prichádza balenie a ťahanie vecí na povrch. Kým vyprázdnime jaskyňu, urobí sa ešte niekoľko prieskumov okien v stenách priepasti. Hľadá sa jej pokračovanie a ďalšie chodby a šachty."

O hodnote Medúzy, a najmä Bojim bojim sa expedícia dozvedá až na záver. Úplne po všetkom. Miestny jaskyniar Igor Jelinič vyslovuje "podozrenie" na svetový unikát. Domnienka sa čoskoro potvrdzuje. Slovenskí speleoalpinisti objavili v severnom Velebite najhlbší jaskynný priestor na Zemi. Bol čas oslavovať a vykričať to do sveta. "Pod zemou sa nikdy neobjaví všetko. Sú toho mraky. Aj u nás sú veľké potenciály. Našou najhlbšou jaskyňou je Starý hrad v Nízkych Tatrách. Má štyristotridsaťdva metrov. Na hlbšiu sme šťastie nemali," prezrádza Jozef Ondruška a veľavravne dodáva: "Zatiaľ." Očakávania totiž môžu realitu nielen naplniť, ale dokonca predstihnúť. A v tom je speleológia krásna.

JURAJ SEDLÁK, PLUS 7 DNÍ

obsah | svět - svet