V New Yorku neboli role ako na Kysuciach!

Slovenské povaly ešte nepovedali svoje posledné slovo! Len si skúste pomyslieť, čo všetko máte sami nad hlavou a tá hlava sa vám z toho musí zakrútiť. A teraz si predstavte, že ten pôjd má vyše dvesto rokov! Ako staručká drevenica Márie Komadovej z Makova. Zrejme na tej povale v pokoji odpočíva viac spomienok na Spojené štáty americké zo začiatku minulého storočia než je obrazov New Yorku v jej hlave.

Namiesto angličtiny - facky

"Teta, však ste sa tam narodili a prežili ste v New Yorku desať rokov. Nejaké spomienky museli zostať. Čo takto - Socha slobody?" Zarazene pozrie a vraví: "Tá? Nepamätám sa na ňu. A stála už vôbec?" Keď má človek deväťdesiattri rokov, môže vás všeličím prekvapiť. Pravda je, že Socha slobody bola vtedy vlastne ešte len - novinkou...

"Bila som sa tam s chlapčiskami. Mnohých som prepleskla, keď mi išli na nervy. Rozprávali všakovakými jazykmi, nič som im nerozumela, tak som im aspoň jednu vylepila. Na to sa pamätám. Ale ako vyzeral ten dom, kde sme žili, na to už nie. Po osemdesiatich rokoch zabudnete na všetko. Len tie chlapčiská ma mátajú, možno by som si ešte dokázala spomenúť aj na nejaké tváre. Sama som bola za chlapčiska, najstaršia z troch sestier, po anglicky som nevedela, ale keď som ktorémusi z nich hodila pohár do hlavy, hneď pochopil... Bože, veď som vtedy mala iba desať rokov."

Jej otec sa narodil vo Vysokej nad Kysucou a ešte ako mládenec sa vysťahoval za prácou do USA. Pracoval tam ako baník. Aj matka pochádzala z Vysokej nad Kysucou a takisto sa do Spojených štátov vysťahovala ešte za slobodna. Až v New Yorku sa zoznámila s nastávajúcim manželom, lebo "v dedine bývali na opačnom konci, takže sa poznať nemohli," vraví pani Mária. Keď sa brali, jej otec bol vdovec. Mal za sebou už jedno manželstvo, tiež so Slovenkou z Vysokej nad Kysucou, ale tá mu umrela. Keď si bral jej mamu, on mal päťdesiat a ona devätnásť rokov. V roku 1908 sa im narodila dcéra Mária. "Tam ma kúpili, tam ma predali," konštatuje. A dodá, že bývali v byte. "Nuž, ako v meste, nie?"

Keď mala desať rokov, naložili ju na loď a vydala sa na nekonečnú cestu do krajiny svojich predkov, ktorú vôbec nepoznala. "Tak na ten 'šíf' sa pamätám veľmi dobre. Nič som nevidela, lebo som celý čas sedela v kajute a bála sa, že keď vyjdem na palubu, padnem do mora a utopím sa. Takže, ani o tom mori vám toho veľa nepoviem. Otec poslal mamu a nás, tri dcéry, domov, aby sme dali majetok vo Vysokej do poriadku. Mali sme ho prenajať, aby boli nejaké peniažky a vrátiť sa do Ameriky. Lenže bola vojna, tá, čo sa skončila v osemnástom roku, a už sa nedalo len tak chodiť hore-dole. A kým sme my boli na Slovensku, otec v New Yorku umrel a my sme sa už vlastne nemali kam vrátiť. Mamka aj tak chcela späť, ibaže majetok bol veľký, robiť bolo treba, tak to odkladala, až kým sme nakoniec aj s tými americkými pasmi nezostali žiť vo Vysokej nad Kysucou. Nuž tak vám poviem, v USA som si veľa neužila, a tu bola taká bieda, že som síce zakúsila dosť, ale nič dobré. Veď áno, ani v Amerike vtedy nebolo veľmi dobre, ale lepšie ako tu. Keď nič iné, v tom New Yorku aspoň neboli role!" rozpráva.

New York, okres USA

"A tak som sa tu aj vydala. Ako moja mamka, aj ja som vtedy mala devätnásť rokov. Za Slováka z Makova. Ten nikdy nebol v USA, ale v New Yorku mal otca. I jemu tam umrel. Žili sme, ako sa dalo. Robota od rána do večera a od večera do rána. Aj on mal totiž statok. Čo budem rozprávať - taký, že dva dni trvalo, kým dva páry koní polia poorali, aby sme mohli posadiť zemiaky. A potom ich bolo treba okopávať a ešte dobytok... Nezvládla by som to sama, tak som sa neraz s babami podohovárala, že im dám, čo chcú, len nech mi, preboha, pomôžu. Ale aj tak som sa naučila robiť tak, akoby som sa v Amerike za celý život nebola naučila, to som si istá! Môj muž sa pred druhou vojnou pobral do Nemecka za robotou. Stolárčiť. A potom prišla vojna a on sa pol druha roka nemohol vrátiť. Čo zarobil, to skončilo v pražskej banke a peniaze posielal po troche, každý mesiac. A to sa mi ešte všetci posmievali. Vraj - Američanka! Bola som mladá, bola som pekná, aj pekné šaty som mala, aj som bola trochu papuľnatá. Čo na srdci, to na jazyku. Ešte aj notár sa mi vysmieval, a sám bol starý, škaredý a fúzatý. Pyšná som bola, nosila som sa ako princezná v tom čase, ale už ma to prešlo. Verte!" hovorí pani Mária. V deväťdesiatke už človek nebýva pyšný. Už niet na čo."

A potom tá druhá svetová vojna! Jej manžel sa dal k partizánom. "Vodieval ich domov, dakedy aj piatich, šiestich a ja som im varila, kŕmila ich. Prídu, sadnú si a ty - var! A stále z tých zemiakov! Ako som ja vtedy tie zemiaky nenávidela, to si málokto dokáže predstaviť! A potom všetkým oprať, čo bolo treba... Však som im aj povedala, čo ma ťažilo na duši a oni ma na tri dni zatvorili do pivnice. Čo som sa len vtedy nakričala, aby ma odtiaľ pustili! Po vojne som dostala dvestopäťdesiatpäťku, zato, že som pomáhala partizánom, ale vtedy sa zasa začalo to nekonečné vypočúvanie. Američanka! Predvolávali si ma policajti, chceli vedieť, ako to v tej Amerike vyzerá, koľko mám peňazí, akých tam mám príbuzných... Ale akáže som ja už bola Američanka? Aj tým som povedala, čo som si myslela, bola som ja tvrdá povaha, len rozum som mala lepší ako teraz. Asi aby sa mi lepšie vybavovali tie papiere. Nuž, to tiež bolo strašné...," spomína. Aké papiere to však boli, na to sa nepamätá. Celkom určite však museli súvisieť so zmenou štátneho občianstva. Z týchto rokov totiž pochádza jej rodný list i občiansky preukaz, ktorý jej vydali v Brne. Dočítate sa v ňom, že Mária Komadová sa narodila 2. februára 1908 v New Yorku, okres USA. Najnovšia pečiatka v jej občianskom preukaze je z roku 1993, keď ju pasovali za občianku Slovenskej republiky.

Sedemdesiatročné fotografie

"Keď prejdeme ten pôjd, určite niečo nájdeme," hovorí jej dcéra Mária. "Z tých starých papierov zrejme niečo zostať muselo, a ak zostalo, potom je to na pôjde." Priniesla aj zopár starých fotografií, ktoré v rodine zostali. Vtedy sa pamäť pani Komadovej preberie a ukazuje na svoju matku a sestry rad-radom a ku každej z nich dodá nejakú spomienku. "Toto je moja sestra Anna. Vydala sa za chlapa z Vysokej nad Kysucou, a spolu odišli do Francúzska. Umrela ako 25-ročná v Paríži, zostali po nej tri deti, ktoré potom vychovala moja mama. A toto je sestra Emília. Naučili ju piť a fajčiť, až ju z toho nakoniec porazilo, keď mala 76 rokov." Pozrie sa na ďalšiu fotografiu, je na nej jej manžel a nevdojak povie: "Tak nerada sama sedím v tejto chalupe! Kým žil, bolo to lepšie. Aj keď som neraz behala bosá po poli, až ma dnes kĺby bolia." Vezme si fotografiu bližšie k tvári, aby naňho lepšie videla, a potom dodá: "Bol to tuhý fajčiar, veru. Radšej som mu tabak sama na poli pestovala. Fajčil stále, aj v noci. Vidíte, a predsa sa dožil deväťdesiatky. Umrel pred siedmimi rokmi. A odvtedy som sama."

Do Ameriky sa už nikdy viac nedostala. Svoje jediné životné dobrodružstvo prežila počas prvých desať rokov svojho detstva. "A odvtedy ma prenasleduje už len robota," povie nakoniec.