Vírus je zatiaľ rýchlejší ako človek

Narodil sa v Prešove štyri roky pred vojnou. Ako osemročný umieral v nacistickom koncentračnom tábore. Prežil však, aby neskôr v Bazileji vybudoval špičkový imunologický ústav. Rozhovor s profesorom Ivanom Lefkovitsom sme začali otázkou týchto dní.

Je vtáčia chrípka vážna vec, alebo ide o masovú hystériu?

Pýtate sa, prečo má vírus H5N1 taký obrovský mediálny ohlas. Odpovedám: ešte v roku 1997, čiže pred deviatimi rokmi, zomrel na chrípkovú komplikáciu v hongkonskej nemocnici trojročný chlapček. U tohto dieťaťa izolovali subtyp vírusu H5N1. Vtáčia chrípka však nie je ľudské ochorenie a len vo výnimočných prípadoch sa nakazili ľudia. A čo je najdôležitejšie, tí čo ochoreli, nenakazili ďalších ľudí. Ľudský organizmus sa vo väčšine prípadov vie s chrípkovým ochorením vyrovnať. Veľmi dlho bolo ohrozenie vždy len lokálne, ale dvadsiate storočie prinieslo štyri obrovské vlny chrípkových pandémií. Z nich pandémia z roku 1918 zanechala po sebe 20 miliónov obetí. Myslím si, že aj pripomenutie tejto ,,španielskej chrípky" mohlo zvýšiť mediálne účinky vírusu H5N1.

Nakoľko je oprávnené takéto pripomenutie?

Španielska chrípka pred necelým storočím skutočne priniesla nesmierne obete. Nesmieme však zabúdať, že prepukla v roku skončenia prvej svetovej vojny, v situácii veľmi zlého zdravotného stavu tých, čo vojnu prežili. Nehovoriac už o tom, že odvtedy významne pokročila lekárska veda i systémy starostlivosti o zdravie na štátnej i celosvetovej úrovni.

Hovorí sa, že v pozadí hystérie okolo vtáčej chrípky sú veľké farmaceutické firmy a ich obchodné záujmy. Čo si myslíte o Tamiflu a podobných antivírusových liekoch?

Tamiflu, ako iste viete, vyrába firma Hoffmann-La Roche v Bazileji. Je to jedna z najväčších farmaceutických firiem na svete, ktorá 30 rokov financovala výskum v Bazilejskom imunologickom ústave. Musím to povedať, lebo som bol zakladajúcim členom spomínaného ústavu a na pokyn nositeľa Nobelovej ceny Nielsa Jerna som ho vlastne od roku 1969 budoval. Tamiflu zastaví rozširovanie vírusov, ak pacient začne brať liek do dvoch dní po objavení chrípkových príznakov. Zatiaľ je to najúčinnejší liek tohto druhu a príjem z výroby Tamiflu bezpochyby zlepšuje beztak skvelé finančné výsledky firmy. Roche si však uvedomuje, že rýchle rozšírenie lieku je možné len vytvorením siete partnerských firiem. Už pätnásť z nich sa v deviatich štátoch pustilo do výroby Tamiflu. Samotná bazilejská firma vyrobí tento rok 400 miliónov balení lieku po 10 tabletiek. Licenciu na jeho výrobu získala vlani Afrika aj Čína.

Práve okolo predaja licencií vzniklo množstvo dohadov a obvinení.

Už menej často sa spomína, že Čína a Afrika ich dostali za minimálnu cenu. A, mimochodom, licencia je nevyhnutná najmä pre zaručenie žiaducej kvality výrobku. Aby som však neopísal Roche v príliš ružovom svetle, musím dodať, že táto firma nemôže a ani nechce monopolizovať výrobu aj z iného dôvodu. Môže sa totiž stať, že príde účinnejší liek a celé syntézne linky by sa museli zastaviť. Už aj preto sú licencie a sublicencie rozumným riešením.

Môžu sa však objaviť aj zatiaľ neznáme a ešte nebezpečnejšie vírusy. Aké šance má proti nim moderná veda a výskum, v ktorom pôsobíte?

Nedávne rozlúštenie ľudského genómu, čiže súboru všetkých génov jedinca umiestnených v jadre, je prelomom zásadného významu do možností základného a klinického výskumu. Rovnako hodnotím aj rozlúštenie génomu ďalších 140 vyšších i nižších organizmov. Vedný odbor týkajúci sa génomu, genetického polymorfizmu a mutácií sa nazýva genomika. Odbor, ktorý sa venuje regulačným mechanizmom na úrovni bielkovín je proteomika, tomu sa v súčasnosti venujem. Jedna z vetví tohto výskumu sa nazýva rekombinomika a vracia nás k vtáčej chrípke, lebo s pomocou rekombinomiky sa dajú vytvárať počítačové modely nových ešte neexistujúcich vírusov. Na počítači sa dá predpovedať aj ich možná nákazlivosť. Jedného dňa budeme azda schopní vytvárať očkovacie látky proti vírusovým ochoreniam ešte skôr, ako tie vírusy v prírode vzniknú.

To je však hudba budúcnosti. Sú podľa vás oprávnené obavy z ďalšej premeny vtáčieho vírusu do podoby, ktorá umožní jeho prenos medzi ľuďmi navzájom?

Vírusy sú schopné rýchlych mutácií a rekombinácií, čo je pri chrípkových ochoreniach skutočne najväčší problém. A obava, že by mohla prepuknúť pandémia, vyplýva práve z možnosti vzniku vírusového typu, prenosného z človeka na človeka.

Čo hovoríte na posledné správy zo Spojených štátov, že tamojším výskumníkom sa už podarilo zistiť, prečo sa vírus vtáčej chrípky ešte nestal pôvodcom nákazy medzi ľuďmi?

Zatiaľ je to predstava, podľa ktorej vírus H5N1 napadá bunky hlboko v dýchacom trakte, čo znemožňuje kvapôčkový prenos z jedného hostiteľa na druhého. Aj v tejto súvislosti treba upozorniť, že vírusy nemajú na rozdiel od baktérií vlastnú vyzbroj na rozmnožovanie. Musia najprv vniknúť do hostiteľskej bunky, využijú pritom celú jej ,,infraštruktúru" na tri ciele: namnožiť veľký počet nových vírusov, zničiť bunku a, napokon, rozšíriť novovzniknuté vírusy do krvného obehu.

Podľa jedných odborníkov má ľudský organizmus dostatočný obranný systém, aby úspešne čelil novej hrozbe, ďalší o tom pochybujú. Váš názor?

Ľudský organizmus vie vytvárať protilátky proti všetkému, čo imunitný systém rozpozná ako cudzorodé. Okrem toho náš organizmus má vo svojej obrannej výbave rozrušujúce, takzvané cytotoxické bunky, schopné zisťovať a odstraňovať bunky napadnuté vírusom, a to ešte predtým, ako vírus ovládne ,,infraštruktúru" nakazenej bunky. Z hľadiska jednotlivca má však imunitný systém jednu veľkú nevýhodu. Jeho prvotná reakcia vždy zaostáva za každou novou - dosiaľ neznámou - nákazou.

Čo je na tom pravdy, že Európania, na rozdiel od Ázijcov, majú zatiaľ menej protilátok na vírus H5N1, a preto prípadné pandémie môžu mať na našom kontinente horšie dôsledky?

Prítomnosť vyššej hladiny protilátok v určitom etniku môže mať, ale aj nemusí, geneticky podklad. Záleží na počiatočnej schopnosti vyvolať protilátky, na hygiene a ďalších okolnostiach.

Prísne opatrenia na zvýšenie hygieny nasledujú po každom novom zistení výskytu H5N1. Sú však schopné zabrániť šíreniu epidémie ?

Vhodné hygienické podmienky na chov hydiny by mohli byť dokonca najúčinnejším nástrojom na obmedzenie epidémie. Ale každému, kto videl trhy s hydinou v Ázii a tamojšie podmienky chovu, musí byť zrejmé, že je to nereálna cesta.

Nemá mať človek v tejto situácii väčšie obavy o vtáctvo, najmä voľne žijúce, ako o seba?

Vtáčí organizmus sa v chode evolúcie vyvinul tak, že s väčšinou bakteriálnych i vírusových nákaz sa vie úspešne vyrovnať. Ani do budúcnosti nemusíme mať o divé vtáctvo a hydinu obavy. Evolučný tlak - často sa hovorí o strategickej hre medzi hostiteľom a parazitom - tento problém vyrieši. Na čo sa však nesmieme spoliehať, je to, že príroda sa postará o našu vlastnú ochranu.

Preto ste zástancom očkovania?

Proti niektorým infekčným ochoreniam niet zatiaľ očkovacích látok. Napríklad veľké úsilie o vyvinutie očkovacích látok proti malárii nebolo dodnes korunované úspechom. Vakcíny proti chrípke však jestvujú a sú veľmi účinné. Samozrejme, taká očkovacia látka je kokteilom niekoľkých chrípkových kmeňov. Tímy vedcov dodávajú Svetovej zdravotníckej organizácii údaje o výskyte chrípky s potrebnými vzorkami. A niekoľko mesiacov pred očakávaním sezónnej chrípky sa tieto látky začínajú vyrábať. Vedci sa síce nie vždy zhodnú na jej optimálnom zložení, ale zdá sa, že rok čo rok je predpoveď chrípkových kmeňov presnejšia. Očkovanie je skrátka výborná vec a môžem ho len odporúčať.

V Prešove, kde ste sa narodili, pôsobil kedysi lekár Reiman , ktorý prvý na európskej pevnine vyskúšal a zaviedol očkovanie. Ako si spomínate na mesto a krajinu svojho detstva?

Na Slovensko mám dobré i zlé spomienky. K Prešovu sa viaže celá moja minulosť, ktorú nechcem zaprieť. Zlo vzniklo a na našu rodinu tvrdo dopadlo v podobe holokaustu. Arizácia, Hlinková garda, trosky nášho života - to všetko ma poznamenalo. Z otcovej rodiny neprežil holokaust nikto, z matkinej len jej sestry, moje tety. Ako dieťa som prežil tábory Ravensbrück a Bergen-Belsen.

Vašej mame Elisabeth Sommer-Lefkovitsovej vyšli kedysi knižne spomienky na zlovestné roky 1944 - 1945. V knižke opisuje ustavičné schovávanie sa pred gardistami a gestapákmi i transport z Prešova do Ravensbrücku v ľadových dobytčích vagónoch. Po príchode do tábora ste stratili jediného brata, sám ste tam takmer zomreli a na konci vojny ste s mamou podstúpili ešte pochod smrti do iného tábora. Dá sa na to zabudnúť, dá sa to odpustiť?

Po emigrácii som prišiel na krátku návštevu do Prešova a zistil som, že tam mám priateľov. Ale nikdy by som sa nebol vrátil, keby sa v čase emigrácie neodohrala nasledujúca udalosť. V roku 1987 sa mi dostal do rúk list slovenských intelektuálov, ktorý mám dodnes odložený a z ktorého odcitujem aspoň kúsok: ,,Nielen jednotlivci, ale aj národy majú svoje vedomie a jeho historickú kontinuitu. Majú sebavedomie, v ktorom môžu konať dobre i zlé činy. Toto máme pred očami, keď myslíme na udalosti, ktoré sa stali uprostred druhej svetovej vojny s našimi spoluobčanmi a bratmi židovského pôvodu. My príslušníci mladších generácii sme nemali osobne podiel na zločinoch, ktoré sa v týchto časoch stali s našimi židovskými spoluobčanmi. Udalosti, o ktorých hovoríme, napriek tomu prežívame ako ťarchu a neľudskosť, ktoré nielen odsudzujeme, ale nad ktorými chceme vyjadriť i hlbokú ľútosť a za ktoré chceme odprosiť všetkých živých príslušníkov týchto obetí neľudskosti. Protižidovské opatrenia, a najmä vyvezenie židovských obyvateľov zo Slovenska, popreli všetky princípy, ktoré by sme chceli vidieť ako nosné pri tvorení slovenskej budúcnosti." Tento list, ktorý podpísali Dominik Tatarka, Hana Ponická, biskup Korec, Ján Langoš a ďalší, ma doslova zelektrizoval a zmenil môj budúci vzťah k Slovensku, hoci som vtedy ešte nevidel ani záblesk možnosti jedného dňa Slovensko navštíviť.

Vášmu srdcu je však zrejme bližšia Praha. Tam ste vyštudovali, začali vedeckú kariéru a aj po skončení vyše 20-ročnej emigrácie vaša prvá cesta viedla do stovežatej.

Áno, lebo Praha sa mi ozvala okamžite po revolúcii 1989 a musím sa priznať, že mi to polichotilo. Zrazu som zistil, že to, čo som chcel vyškrtnúť z môjho mozgu, sa mi nepodarilo vyhodiť zo srdca. Akadémia vied ma veľmi srdečne prijala, zvolili ma do rôznych grémií, všade mi dávali najavo, že som vítaným ,,navrátilcom". Doma sa však cítim naďalej vo Švajčiarsku, kde žijem s manželkou a kde máme vnuka i vnučku. Ale nezabúdal som ani na Slovensko. Postavenie v Bazileji mi umožnilo usporiadať niekoľko zaujímavých akcií, predovšetkým letné imunologické školy v Piešťanoch a Košiciach. Nielen žiaci, ale aj učitelia - členovia bazilejského ústavu neustále reklamovali: ,,Kedy bude ďalšia letná škola?" Len tak mimochodom - väčšinu nášho rozhovoru sme venovali chrípke. Rád by som aspoň na záver pripomenul, že na Slovensku sa už desaťročia robí špičkový výskum chrípkových vírusov.

Prof. Ivan Lefkovits (69) prednáša imunológiu na univerzite v Marburgu a výskumne pôsobí v Bazilejskom imunologickom ústave. Po skončení Vysokej školy chemicko-technologickej v Prahe pracoval v rokoch 1962 - 1965 v Ústave mikrobiológie ČSAV a dva roky v Medzinárodnom laboratóriu genetiky a biofyziky v Neapole. Po odchode do emigrácie v roku 1967 pôsobil najprv vo Franfurkte nad Mohanom. Od roku 1969 začal v Bazileji po boku dánskeho vedca Nielsa Jerneho budovať nový ústav imunológie a tri desaťročia bol v jeho vedení. Vedecky sa venuje predovšetkým metódam imunológie. Je nositeľom viacerých vedeckých ocenení.

PRAVDA, VLADIMÍR JANCURA

obsah | Slovenská republika