Kaštieľ ako kalendár

Ak sa vám zdá, že nás najslávnejšie európske dejiny obišli, múzeum vo Svätom Antone vás presvedčí o opaku.

"Keď v kaštieli vo Svätom Antone žil koncom tridsiatych rokov minulého storočia už len starý pán Coburg, chodievala ho navštevovať zväčša iba rodina. Predsa len, mal svoje roky, občas si zašiel do Viedne či do Bratislavy do opery, na poľovačku na Pusté pole, ale inak mal rád pokoj. Lenže tej rodiny bolo veľa. Ostatne, patril k európskej šľachte, a tí sú vlastne všetci jedna veľká rodina. Veď aj nedávno, keď navštívil Slovensko švédsky kráľovský pár, stretla som sa s kráľom Gustafom a jeho manželkou Silviou, aby som im odovzdala zopár starých rodinných fotografií. Dobre som sa totiž poznala s Gustafovou matkou Sibylou, princeznou Coburskou," rozpráva dnes osemdesiatdvaročná Alžbeta Pernická. Žije na bratislavskom sídlisku a jej panelákový byt trocha pripomína kaštieľske múzeum. Aj tu visia portréty Coburgovcov a hoci možno nemajú veľkú umeleckú hodnotu, pani Alžbete pripomínajú mladosť. Jej otec, Juraj Brezák, slúžil u zámockého panstva ako kastelán. Vo Svätom Antone prežila detstvo.

Okná s výhľadom do parku: "Môj otec sa k cárovi dostal náhodou. Hovorím k cárovi, lebo Ferdinand Coburg naozaj bol bulharským panovníkom, kým sa sám nevzdal trónu a neprišiel žiť na Slovensko. Keď raz vystupoval z vlaku, vybehol mu z neho pes a stratil sa. Tomu, kto ho nájde, sľúbil odmenu. Nuž a môj otec toho jazvečíka našiel. Bol sirota a Coburg mu dal šancu, vzal ho do svojich služieb. Prešiel s ním Sofiu, nemecký Coburg, kde som sa narodila, Svätý Anton. A ja som napokon stála pri smrteľnej posteli Ferdinanda Coburga... Život sa občas s človekom pohrá. Ale na tie časy vo Svätom Antone spomínam veľmi rada. Pán býval na prvom poschodí s oknami do parku, my v kastelánskom byte," spomína Alžbeta Pernická.

"Kaštieľ sa nachádza na mieste, kde pôvodne stál menší opevnený hrad, ktorý sa spomína už v 15. storočí. Najskôr tu vybudovali dvojkrídlový kaštieľ, v polovici 18. storočia dostavali ďalšie dve krídla, čím vznikol jeho známy štvorcový pôdorys. Je v ňom ukrytý celý kalendár. Mal 365 okien, 52 izieb, 12 komínov, 7 arkád a 4 vchody. Jeho prvými majiteľmi sa stali Koháryovci, získali ho od rakúsko-uhorského cisára za to, že sa preslávili ako vynikajúci protitureckí bojovníci. V krátkom čase sa muži tohto rodu vypracovali od podkapitána až na knieža," rozpráva Mária Ďurianová, odborná pracovníčka z Múzea vo Svätom Antone. To už máme za sebou vstupné schodisko zdobené maľbami s výjavmi z gréckej mytológie a pokročili sme do koháryovskej rodovej galérie a pozeráme sa do tváre Štefana Koháryho I., ktorý zahynul v boji proti Turkom pri Leviciach. Zasiahlo ho sedem guliek. Visel nohou v strmeni a kôň ho ťahal až po Hronské Kosihy. Odpočíva v rodinnej hrobke v Hronskom Beňadiku. Štefan Koháry II. V boji mu poranili ruku, už ňou nikdy nemohol hýbať, tak namiesto podpisovania listiny pečiatkoval. Posledný mužský potomok, František Jozef Koháry, sa vypracoval na uhorského vicepalatína a predsedu uhorskej kráľovskej komory. Ním sa mužské dejiny rodu končia.

Nevdojak sa pozriete von oknom a uvažujete, či sa týmto oknom pozeral aj bulharský cár. Príliš lákavá predstava, než aby sa jej človek vzdal...

Jedna veľká rodina: Mária Antónia Gabriela bola jedinou dcérou Františka Jozefa Koháryho. Druhého januára 1816 vo viedenskom Dóme sv. Štefana sa vydala za Ferdinanda Juraja Coburga. Keď o desať rokov neskôr umrel jej otec, všetky koháryovské majetky zdedili Coburgovci. A tých bolo požehnane aj na Slovensku. Mária Antónia mala s Ferdinandom Jurajom štyri deti. Jeden z jej synov sa volal August a neskôr sa oženil s dcérou posledného francúzskeho kráľa Ľudovíta Filipa Clementínou Orelánskou, ktorá bola aj pravnučkou Márie Terézie. Nuž a z tohto manželstva sa v roku 1861 narodil ako piate dieťa vo Viedni aj Ferdinand Maximilián Karol Leopold Mária Coburg. Jednoduchšie, Ferdinand Bulharský... Dobrý chlapec zo slušnej rodiny. Coburgovci, nemecký šľachtický rod, už sedeli na belgickom, portugalskom a britskom tróne, dievčatá boli povydávané aj za ruské veľkokniežatá...

"Patril k európskej šľachte a tí sú vlastne všetci jedna veľká rodina," spomenieme si na slová Alžbety Pernickej. Prechádzame sa po kaštieli a už sa nečudujeme, že sa na nás z obrazu pozerá raz Mária Terézia, o chvíľu jej manžel František Lotrinský, potom zas ich prvorodený syn Jozef II., hneď nato dcéra Márie Terézie Mária Antoinetta, ktorá skončila pod gilotínou, a potom Ľudovít XV., francúzsky kráľ, predok Márie Lujzy Bourbonsko-Parmskej, manželky Ferdinanda Bulharského. Ak sa niekomu zdá, že nás tie najslávnejšie európske dejiny obišli, Múzeum vo Svätom Antone každého presvedčí o opaku. Vždy sme boli súčasťou Európy a nikto nám nemôže navravieť opak. A kus tohto Starého kontinentu bude na každého dýchať celý čas, čo sa bude prechádzať dnes už len výstavnými sieňami.

Zamurované srdce: Južné krídlo, prvé poschodie, okná obrátené do parku. Tam prežíval svoju starobu Ferdinand Coburg. Všetko ostatné, čo nahonobili jeho predkovia, nevyužíval. "On vlastne nepoužíval nič z toho, čo na zámku bolo. Keď prichádzal z Nemecka alebo z Rakúska do Svätého Antona, priniesol si vždy vlastné veci. Vlastnú posteľnú bielizeň, vlastné riady, rodičovské veci pokladal za pamiatky," spomína Alžbeta Pernická. A podľa všetkého aj vlastné obrazy. V poľovníckej jedálni nájdete obraz bulharského mesta Plovdiv. Pred pecou aj dnes stojí cárovo obľúbené kreslo, ktoré mu museli zhotoviť na mieru, aby sa doň pomestil. Vedľajšia miestnosť je fajčiarsky salón. Niežeby si dakto dovolil poslednému obyvateľovi zámku dakde vycapiť ceduľu - FAJČIŤ ZAKÁZANÉ, ale jednoducho patrilo sa mať fajčiareň. A čo sa k nej hodí lepšie než tmavý bulharský nábytok? Vedľa fajčiarne je spálňa Ferdinanda Coburga. Dalo by sa povedať, že obyčajná, keby vedľa postele nestál pozoruhodný kus nábytku. Akýsi stolík podobný lafete. Na vysvetlenie - servírovací, s upraviteľnou výškou podľa potreby, pre podávanie raňajok do postele. Ferdinandova pracovňa. Miloval rastlinky a hmyz, ovládal osemnásť jazykov. "Keď práve nikto z rodiny nebol na návšteve, starý pán veľa čítal. Denne chodievali na zámok noviny v nemčine, vo francúzštine, ale aj v slovenčine. Alebo počúval rádio. Vatikánske vysielanie," hovorí pani Alžbeta.

"Rekonštrukciu zámockej kaplnky sme dokončili len vlani," vraví Mária Ďurianová. Spomenie pritom, že starobylé fresky čistili chlebovou striedkou, ale aj to, že v stene našli škatuľu so srdcom. Nevedno, či s ľudským, alebo so zvieracím, ale určite starším než dvestopäťdesiat rokov, pretože kaplnku naposledy maľovali v polovici 18. storočia a stena bola neporušená. Radi by ste vedeli, čo je to za srdce? Nedozviete sa to, lebo ho vrátili tam, kde ho našli. Rešpektovali zámer toho, kto tam tú škatuľu dal, asi vedel, prečo to robí. A potom ukáže na malú krytú miestnosť na chóre a povie, že iba tam sa kúrilo. Odtiaľto totiž zvykol sledovať omšu Ferdinand Bulharský. Darmo, panstvo sa o seba vždy vedelo postarať. Na druhej strane, zanechali nám niečo výnimočné.

Prototyp splachovacieho záchoda: Lujzin salón v západnom krídle zámku. Lujza, belgická princezná, dcéra Leopolda II., belgického kráľa, a sestra Štefánie, manželky Rudolfa Habsburského, rakúskeho korunného princa, ktorý v Maierlingu spáchal spoločnú samovraždu so svojou milenkou Mary Vetserovou. Lujza, žena Filipa Coburga.

Lujza, ktorá neskôr ušla s chorvátskym šľachticom do Talianska a po rozvode umrela v chudobe. Lujzin salón však zostal. Aj pracovňa Filipa Coburga. Aj dámska prezliekareň medzi pracovňou a spálňou. Ktovie prečo, nikdy v nej nebola pec. Zato po stenách sú namiesto tapiet stránky z francúzskych satirických časopisov. Kreslené vtipy. Legenda vraví, že dáma sa tu mala zahriať smiechom. Dnes sa zasa návštevníci múzea neubránia smiechu, keď sa pozerajú na patent Johanna Mayera z Viedne, prototyp splachovacieho záchoda. Debna, rúčka na stiahnutie vody a pod bohato zdobenou mušľou vedro. Keby ste mali záujem, skúste na Landstrasse No 490. Adresa výrobcu na patente zostala. A už je tu denný salón. Kreslo na "šmajchľovanie", cestovná dámska písacia skrinka vyhotovená v Bruseli, akýsi notebook 19. storočia, len väčší, ťažší a nemotornejší. Poľovnícka jedáleň, sekretár s vyrytými slovami - "Jedz, čo je pripravené, pi, čo je čisté, hovor, čo je pravdivé, a miluj, čo je vzácne!" Napríklad herňu s biliardovým stolom, kartárskymi stolíkmi a špeciálnymi stolmi pre dobovú francúzsku hru Le Tric Trac. Odtiaľ je to na skok do izby rímskych cisárov. Nebyť narušenej statiky a trhlín v múroch, nemuseli by hádam reštaurovať celú jednu časť vzácnych maľovaných pláten, ktoré nápadne pripomínajú gobelíny. Strecha však drží, vymenili ju pred desiatimi rokmi za novú, šindľovú. Na rekonštrukciu statiky severného krídla sa zatiaľ nenašli peniaze.

Krásna cigánka: Kým tu býval Ferdinand Bulharský, aj severné krídlo ležalo ladom. Nepotrpel si ani na zrkadlový salón. Možno mu nebola príjemná spomienka na mladú cigánku, čo si práve tu držal jeden z koháryovských pánov. Bola mladá, krásna, kto neverí, nech sa pozrie na obraz nad verajami, a predsa mu ušla s kočujúcimi cigánmi. Voľnosť a pocit slobody jej nedokázal dať ani jediný otvorený kozub v celom kaštieli! Keby ju bol hádam presťahoval do barokového salónu, vydržala by. Tam je totiž aj najvzácnejší exponát, marketéria od majstra Manna z Augsburgu z roku 1719. Stôl vykladaný perleťou, korytnačím pancierom, slonovou kosťou, malachitom a inými drahými kameňmi. Bol taký drahý, že ho nepoužívalo ani panstvo. Slúžil len očiam pre radosť.

Hlavnú sálu kaštieľa zariadili empírovým nábytkom. Pozoruhodnejšia je však tapeta. Na papier naniesli lep, na lep fúkali cez šablónu zamatový prášok a nakoniec to celé ozdobili zlatými linajami. Ten prášok sa návštevníkom najviac lepí na prsty, každý sa ho chce dotknúť, takže si ho nakoniec zrniečko po zrniečku odnesú asi všetok. Čínsky salón aj s porcelánovými "termoformi", akýmisi súdkami, do ktorých vkladali nádoby s horúcou vodou. Stačilo si sadnúť a ohriať zadoček. Spálňa z 19. storočia a zlatý salón. Svadobný dar Márie Terézie svojej dcére Márii Antoinette, ktorej sestrina vnučka Clementina bola matkou Ferdinanda Bulharského. Nie, nezdedil ho. Kúpil ho v Paríži na dražbe v dvadsiatych rokoch a dnes je vo Svätom Antone... Toľko prepychu a nikde žiadna kúpeľňa? "Ale samozrejme, že Ferdinand mal aj kúpeľňu! Vaňu cez pol izby so schodíkmi z jednej aj z druhej strany, aby sa mu do nej ľahšie vchádzalo! Ale po vojne ju zrušili. Veľa vecí sa poničilo, ale keď prídem do Svätého Antona, vždy si poviem, že tie barbarské roky prežil ešte veľmi dobre! Chystám sa tam aj tento rok, chcem si opäť zaspomínať," vraví pani Alžbeta.

Tikajúce hodiny: Čas letí. Jedni spomínajú, druhí sa čudujú. "Za rok k nám príde asi šesťdesiattisíc ľudí. Starší o Coburgovcoch ešte čosi vedia, pubertiaci sa nezaujímajú o nič a malým deťúrencom rozprávame, že tu bola princezná. Keby len jedna!" hovorí Mária Ďurianová. Každý si však zapamätá Múzeum vo Svätom Antone. Tak ako ten nápis na hodinách na nádvorí kaštieľa: "Hodiny idú a pôjdu, hoci nemajú nohy ani krok. Jedna však raz príde a povie ti - odíď!" Zámocké panstvo odišlo, ale nechalo nám tu kus našej vlastnej histórie.

PETER KUBINYI, PLUS 7 DNÍ

obsah | Slovenská republika