Radikálny prerod slovenskej armády

Očakávame pozvánku do NATO, výzbroj slovenskej armády prejde radikálnymi rezmi. Prezbrojenie má podľa odhadov vyjsť na 80 miliárd korún.

Útočné rakety SS-23 Spider odišli na smetisko dejín. Tieto nosiče zbraní hromadného ničenia dosahovali dolet do 400 kilometrov a ich náklad mohol z nášho územia zasiahnuť Budapešť, Prahu, Viedeň. Slovenská republika ich pred dvomi rokmi zlikvidovala ako posledná z krajín východného bloku. SS-23 však z povrchu zemského nezmizli úplne. Vo Vojenskom opravárenskom podniku v Novákoch sa komponenty z pohonného systému SS-23 odosielali na výrobu zábavnej pyrotechniky.

Súčasný stav našej výzbroje a techniky mapujú alarmujúce čísla: V roku 2010 viac ako osemdesiatdva percent vybavenia leteckých síl a sedemdesiatsedem percent pozemných síl bude na konci svojho životného cyklu! Prezbrojenie má podľa odhadov vyjsť na 80 miliárd korún. Z toho do inkriminovaného roku môže armáda minúť na novú výzbroj len 41,5 miliardy. Preto sa prezbrojenie posúva na dlhšie časové obdobie. A to už žiadna zábava nebude.

Boj o oblohu: Najväčší balík peňazí sa točí nad našimi hlavami. Aj najvyšší vojenskí predstavitelia priznávajú kritickú bojaschopnosť leteckej techniky. Štátny tajomník ministerstva obrany Jozef Pivarči svojho času dokonca vyhlásil, že schopných vzletu je len približne dvadsať percent lietadiel. Tender na vypísanie dodávok nových lietadiel sa niekoľkokrát posudzoval a už bol takmer hotový. Intenzívne spory sa viedli okolo toho, či na oblohe potrebujeme podzvukové alebo nadzvukové stíhačky. Medzi horúcich kandidátov sa zaradili British Air Space Hawk 100 s cenou viac než pol miliardy korún za jeden stroj či české L 159. Minulý rok minister obrany Jozef Stank navrhoval nákup 54 podzvukových lietadiel. Premiér Mikuláš Dzurinda ich označil za "vzdušné zámky".

Schválenie novej koncepcie Ozbrojené sily Slovenskej republiky - Model 2010 sa stalo radikálnym rezom, ktorého následkom je silné znižovanie stavov ozbrojených síl, techniky a materiálu. Ekonomika nepustí... Dokument je dokladom vyváženia požiadaviek a potrieb armády. Do roku 2010 si republika bude môcť dovoliť nákup len obmedzeného počtu lietadiel. Aspoňže sa experti zhodli v jednom: Na obranu sú nutné nadzvukové stíhačky, ktoré by sa mali doplniť podzvukovými strojmi. Verdikt zostáva už na pleciach nového kabinetu a na rokovanie vlády je pripravený dôverný materiál. "Zabezpečenie výzbroje pre vzdušné sily predstavuje desiatky a stovky miliónov korún," konštatoval pre Plus 7 dní plk. Milan Berec, zástupca riaditeľa odboru výskumu, vývoja a modernizácie sekcie modernizácie a infraštruktúry ministerstva obrany. "K prípadnému nákupu lietadiel treba pripočítať výcvik pilotov, dodávky náhradných dielov, trenažéry, radary, pozemné zabezpečenie a tak ďalej. A celý tento "chvost" musíme zabezpečiť technicky aj finančne."

Orientačná cena za nadzvukovú stíhačku bez výzbroje sa dnes pohybuje medzi 30 až 35 miliónmi dolárov. Slovenskí piloti zatiaľ lietajú na stíhačkách MIG-29 a MIG-21 a cvičných lietadlách. Tie by mali byť postupne vyraďované a nahradzované novými, no na šrotovisku by pravdepodobne nemali skončiť. "Pokiaľ lietadlo lieta vo vzduchu, nemôže byť predsa v dezolátnom stave. Bez požadovaného technického stavu a zaručenia bezpečnosti prevádzky nie je možné používať výzbroj na výcvik," vysvetľuje M. Berec.

Do šrotu až nakoniec: Po realizácii Modelu 2010 nám zostane prebytočná výzbroj a technika v účtovnej hodnote 41,4 miliardy korún. Pri predaji by vojaci chceli získať aspoň desať percent z účtovnej hodnoty zbraní. Zatiaľ si však nedajte zájsť chuť na to, že skočíte do second handu a k vyradenej stíhačke si dáte pribaliť nejaké tie obrnené transportéry. Aj ministerstvo obrany musí striktne dodržiavať zákon o správe majetku štátu. K slovu sa teda ako prvý dostane súdny znalec, ktorý techniku ocení. Ak niekto z rezortu prejaví záujem, vyžiada si ju. Litera zákona definuje, či sa tak môže stať odplatnou alebo bezodplatnou formou. Potom nastupuje medzirezortné kolo. Ak ani na tomto stupni výzbroj nezmení majiteľa, nastupuje osobitné ponukové konanie. V ňom sa ponúkne fyzickým a právnickým osobám a vlastne sa uplatní systém dražby - kto dá viac. Až po neúspešnom finále nastúpi šrotová komisia.

Zelená pre vrtuľníky: Ďalším z pilierov obrany vzdušného teritória sú ruské vrtuľníky Mi-24 spoločne s Mi-17. Ich budúcnosť je na rozdiel od migov ružovejšia. Zelenú im dala nielen Slovenská republika, ale na spoločnom zámere sa dohodli všetky krajiny Vyšehradskej štvorky. Útočné vrtuľníky sa modernizujú na štandardy NATO. Je však verejným tajomstvom, že naša armáda je vo veľkej miere závislá od dodávok náhradných dielov - nielen vrtuľníkov - práve z Ruska. Z krajiny, ktorá pre nás nie je vhodným strategickým partnerom. Kompetentným sa táto skutočnosť javí v inom svetle. "Dodávateľské vzťahy s Ruskom nenabúrajú naše ambície smerovania do NATO. My sa k tomu nestaviame tak, že Mi-24 je ruský vrtuľník. Kompatibilita s NATO neznamená, že nakúpime západnú techniku. Nemáme na to, zásadné prezbrojovanie takýchto systémov neplánujeme," oponuje plukovník Berec.

Cena najnovších amerických vrtuľníkov, akými sú napríklad Tigre či Komanče, sa šplhá až do výšky sedemsto miliónov korún. Pod pojmom kompatibility si netreba predstavovať, že americký pilot si so slovenským kolegom dokáže vymeniť svoje stroje. "Vôbec nejde o presadnutie do iného lietadla. Cieľom je, aby slovenský i americký vrtuľník počas misie napríklad v Kosove mali spoločné palubné vybavenie, dokázali medzi sebou komunikovať a viesť bojovú operáciu," dodáva M. Berec.

Aligátor pre Černáka: Umieračik zvoní aj niekdajšej pýche martinských zbrojárskych podnikov. Tanky ako ťažká technika ustupujú zo scény nielen u nás, ale podobný trend sa prejavuje aj všade vo svete. Do popredia sa derú ľahké a rýchle obrnené vozy. Bezpečnostná, obranná a vojenská stratégia štátu hlása ideu malej a plne profesionálnej armády určenej na likvidáciu lokálnych konfliktov. Už nebude programovaná na vojnu globálnu. Tankov typu TT-72 máme vo výzbroji 272 kusov. Prebytočné tanky čaká postupné vyraďovanie. Podobný osud postihne aj bojové vozidlá pechoty.

Na svojom vrchole v roku 1988 zbrojná výroba na Slovensku tvorila asi štyridsať percent podielu z celkovej priemyselnej výroby.

Zbrojári síce môžu roniť slzy za T-72, no skvelým príkladom konkurencieschopnosti zostáva samohybná húfnica Zuzana. Zbraň je schopná ničiť taktické jadrové prostriedky, ako i obranné objekty a tanky nepriateľa. Popri obrovskej ponuke na svetových trhoch sa Zuzane podarilo preraziť do zahraničia. Rovný tucet ich pre svoje potreby kúpil členský štát NATO Grécko. Zabodoval aj odmínovací komplet Božena, hoci sa dosiaľ v inom štáte nepredal. Armáda vlastní štyri kusy a všetky asistujú v zahraničných misiách našich špeciálnych jednotiek.

Šťukou v zbrojárskom rybníku by sa mohlo stať obrnené vozidlo Aligátor. Tento obojživelník dokáže dosiahnuť až 120-kilometrovú rýchlosť a svoje miesto môže nájsť nielen v armáde, ale takisto v polícii, civilnej ochrane, bankovom sektore. Výrobcovia zbrojných systémov sa držia pravidla číslo jeden: ak si ich techniku neobjedná domovská armáda, majú nulové vyhliadky na umiestnenie na zahraničnom trhu. Je však nárek na mieste, ak si armáda objedná osem kusov Aligátora, zaplatí zálohu 88 miliónov korún a čaká márne? V minulom roku licenčný výrobca, firma Mobiltec priznala, že nie je schopná dodržať podmienky zmluvy. Dodávku prisľúbila zabezpečiť v prvom turnuse tohto roku. Doteraz sú však k dispozícii len dva prototypy. Jeden je v rukách ministerstva obrany, druhý ministerstva vnútra. Širšej verejnosti sa Aligátor predstavil, keď asistoval pri procese s Mikulášom Černákom.

Počty určujú obyvatelia: Až do roku 2005 budú vojaci dostávať 1,89 percenta hrubého domáceho produktu. Neskôr by sa mal podiel zvýšiť na dve percentá. V zmluve o konvenčných ozbrojených silách v Európe sa signatárske krajiny dohodli na maximálnych počtoch v piatich hlavných zbraňových systémoch. Určujúcim kritériom bol počet obyvateľov. Podľa tohto dohovoru môže byť na našom území najviac 478 tankov, 383 delostreleckých systémov a 100 bojových lietadiel. Náčelník generálneho štábu Milan Cerovský k zmluve poznamenal, že to ešte neznamená, že by sme viac výzbroje nepotrebovali. Horné limity tak či tak nedosahujeme. Milan Berec sa k nim vyjadril: "Je to otázka obrany. Vstupom do NATO bude Slovensko začlenené do kolektívnej obrany. Štát nie je odkázaný len sám na seba."

Inú alternatívu než s NATO na ministerstve nevyhodnocujú. Ak by však motyka predsa len vystrelila a my by sme pozvánku do klubu nedostali, na programe dňa by bolo pokračovanie v projekte Partnerstvo za mier.

Rovnako rešpektujeme aj zmluvu o zákaze jadrových skúšok. Podľa našich informácií Slovensko má teoretický potenciál na výrobu jadrovej zbrane, pretože vlastní potrebné technické zariadenia v jadrových elektrárňach. No Milan Berec odmietavo krúti hlavou: "Nemáme silu, ktorá by vyrobila atómovú bombu. Nikdy sme o tom ani len nerozmýšľali. Po americkom jedenástom septembri naopak musíme urobiť všetko pre to, aby sme zásadné objekty - atómové elektrárne, a nielen tie - ustrážili proti možným teroristickým útokom. Nám je atómová bomba nanič. Nad takým niečím ani neuvažujte." Takže ak vám k šťastiu už naozaj nič iné nechýba než atómová puma, nemáte šancu si ju obstarať. Aspoň v krajine pod Tatrami určite nie.

JÁN KARÁSEK, PLUS 7 DNÍ

obsah | Slovenská republika