Do Európy na karavanoch?

Olaskí Rómovia zo Slovenska sa vraj chcú vrátiť k tradičnému kočovnému životu

Dlhé kolóny karavanov zapriahnuté do drahých áut na ceste zo Slovenska do Európy. Presne takýto obrázok nedávno načrtli médiá a potvrdili niektorí zástupcovia Rómov. Vyzerá to logicky. Socialistický zákon, ktorý kočovanie trestal, už neplatí a otvorené hranice znamenajú nové možnosti. Navyše, krajiny EÚ vytvárajú špeciálne podmienky pre novodobých nomádov v ktorejkoľvek členskej krajine. Niektoré rodiny údajne už šetria na karavan a nemôžu sa dočkať púte za šťastím, ktorú majú - aspoň podľa legendy - Rómovia v krvi.

Zlato a rodina: Koľko olaských Rómov žije na Slovensku? Ako sme sa dozvedeli od Mgr. Rastislava Pivoňa z nadácie InfoRoma, približne štyridsať- až šesťdesiattisíc. Presnejší odhad sa dá urobiť iba ťažko - komunita olaských Rómov je uzavretá a voči okoliu nedôverčivá. Žijú svojským životom, ktorý sa riadi prísnymi pravidlami. Základnými hodnotami sú rodina a majetok, vyjadrený predovšetkým v zlate. "Prechodom cez hranice strácali peniaze hodnotu," vysvetľuje R. Pivoň, "ale zlato má hodnotu všade rovnakú." Bohaté olaské Rómky sú aj dnes ovešané masívnymi zlatými šperkami. Pravý olaský Róm je zasa rodený obchodník, alebo ak chcete - kšeftár. Komunisti im zakázali kočovať? Žiadny problém. Podplácali lekárov, ba dokonca boli ochotní odfakliť si napríklad pravý ukazovák. Aby nemali ako stláčať spúšť na puške a nemuseli ísť na vojnu a aby sa ako invalidní dôchodcovia mohli venovať kšeftovaniu. Takmer nomádskym spôsobom sa im aj za totality darilo cestovať do zahraničia za obchodom: hi-fi veže, rifle či digitálky v našich domácnostiach, to boli hmatateľné plody ilegálneho podnikania práve olaských Rómov.

To, že sa odmietli prispôsobiť, má však aj svoj rub v podobe nízkeho stupňa vzdelania. Mnohé olaské deti nechodia do školy a medzi dospelými by sa našlo ešte aj dnes veľa negramotných. Olaským Rómom je sotva niečo vzdialenejšie ako vzdelaná Rómka. Aj muži končia so vzdelávaním skoro - ženia sa nezriedka ako pätnásťroční, a to už sa musia obracať, aby uživili rodinu.

Ženám vstup zakázaný: "Olaský Róm je komerčný človek," hovorí Peter Stojka z Hájskeho pri Nitre. Jeho rodina neoplýva zlatom a peniazmi ako zámožné olaské rodiny z Lučenca, Rimavskej Soboty či z Bratislavy. Zaujímavý je tým, že pripravuje knihu o zvykoch a tradíciách svojich ľudí. "Som prvý olaský Róm, ktorý dal niečo na papier," chváli sa a tvrdí, že splnomocnenie na to dostal priamo od nitrianskeho vajdu. Sedíme v hosťovskej izbe, v ktorej nechýba súkromný oltárik so soškami Panny Márie a Ježiša Krista. Olaskí Rómovia sú silne nábožensky založení, ale do kostola radšej nechodia, pripomína im - rovnako ako cintorín - totiž smrť, pred ktorou majú veľký rešpekt.

Keď príde návšteva, ženy zostávajú v kuchyni. K "mužským záležitostiam" nemajú prístup. Nanajvýš prinesú niečo na stôl a hneď odídu. Po ulici kráča olaská žena vždy o krok za svojím mužom. Feministky by boli zhrozené - olaské ženy sa vydávajú ako štrnásť-pätnásťročné panny za mužov, ktorých im dohodli po narodení rodičia. Ich úlohou je rodiť a starať sa o rodinu. Cena ženy sa dá vyjadriť aj konkrétnou sumou, ktorú pri pytačkách zaplatí rodina ženícha. Tie najlepšie majú hodnotu aj milión slovenských korún.

Karavan je drahý špás: Kočovanie nepatrí medzi zákony, ktoré charakterizujú život olaských Rómov. Peter Stojka vo svojej knihe čerpá aj zo spomienok na starého otca. Ten kočovanie zažil na vlastnej koži. Koňa mu vzali až v roku 1973. Kočoval v nitrianskom chotári - zbieral liečivé byliny a predával ich na trhoch. Rozprávanie o starom otcovi zahaľuje romantický opar, ale chýry o tom, že by sa jeho komunita chystala na veľký exodus do bohatej Európy, neberie Peter Stojka vážne. Cena karavanov sa pohybuje od dvestotisíc do milióna korún. Ak sa k tomu priráta zdatné auto a benzín, je jasné, že tento špás by si väčšina olaských rodín nemohla dovoliť. A ten zvyšok? "Prečo by sa bohatí mali sťahovať do Európy, keď sa im darí doma?" krúti hlavou Peter Stojka. Napriek tomu, že si jeho starý otec iba ťažko zvykal na usadlý spôsob života, je mu jasné, že kočovnícky život by mu neodporúčal. "Zažil veľmi ťažké obdobia. Určite by nechcel, aby to, čo prežil on, prežila aj jeho rodina."

No pri otázke, či by sa išiel pozrieť do Európy, neváha Peter Stojka ani na okamih. Ale skôr ako turista. Pri komunikácii s európskymi kočovnými Rómami, takzvanými Kalderašmi, by problém nemal - olaská rómčina je všade rovnaká. O ďalších aspektoch života Kalderašov už tak dobre informovaný nie je. Predstava, že žijú v zime v domoch, v lete sa rozpŕchnu po svete a pri ohníku piknikujú do bieleho rána, je skôr výplod fantázie ako skutočnosť.

Europokrytci: V dohľadnom čase budeme nútení legislatívu o kočujúcich skupinách upraviť. V demokratickej Európe, kam smerujeme, kočovanie na rozdiel od socialistického Československa nezakázali. Kto videl film Pod(fuck) s Bradom Pittom ako britským Kalderašom, môže si urobiť predstavu, ako tam kočovníci žijú. Na kočovanie majú vyhradené špeciálne miesta, čosi ako naše kempy. Tie musia byť vybavené elektrinou a pitnou vodou. Každá minca má však dve strany: kočovní Kalderaši pendlujú z jedného kempu do druhého, pretože nemajú na výber. Vydať povolenie usadiť sa mimo vyhradených kempov či prechádzať územím v karaváne má právo miestna samospráva. A buďme realisti: predsudky o Rómoch nemajú iba ľudia na východ od Prahy. Je nimi nasiaknutá celá Európa. Útoky na kempujúcich Rómov sú realitou aj v Taliansku či Grécku. Z Francúzska je známy prípad, keď miestna polícia prenasledovala kočovnú karavánu a nedovolila jej usadiť sa. V roku 1994 podpísala britská kráľovná zákon, ktorý výrazne zhoršil postavenie kočujúcich. Nielenže zrušil mnoho miest na táborenie, ale ak sa na ceste zastaví viac ako jedna rodina, dopúšťa sa zločinu. Po príklady pokryteckej "politiky" EÚ, ktorá tak často kritizuje naše správanie k Rómom, netreba chodiť ďaleko. Stačí si otvoriť internet. Aj na oficiálnych stránkach sa to len tak hemží označením Gypsies, čo v preklade znamená u nás neprípustné - Cigáni. Pritom slovo Rom poznajú všade na svete. Predstava, že našich olaských Rómov, ktorí by chceli kočovať, privítajú v Európe s otvorenou náručou, je teda totálna ilúzia.

Za lepším životom: "Myslieť si, že olaský Róm patrí na voz, považujem za mysticizmus," hovorí R. Pivoň, ktorý je presvedčený, že aj keby sa kočovanie za socializmu nezakázalo, po čase by sa Olasi aj tak usadili. Časy potulných kotlárov či medvediarov sú nenávratne preč. Slovenskí olaskí Rómovia sa usadili a domy, ktoré by im kočovníci v západnej Európe mohli závidieť, rozhodne nemienia opustiť. Napokon, rokmi stratili aj schopnosti a znalosti potrebné na prežitie kočovníckeho spôsobu života, ktoré mali ich starí rodičia. "Rozhodne nepredpokladám, že budú tiahnuť celé rodiny ako kedysi," hovorí R. Pivoň. Ak majú olaskí Rómovia okrem hemoglobínu v krvi ešte čosi iné, je to skôr schopnosť obchodovať, ako túžba kočovať. Veď za obchodmi cestujú aj dnes. Napríklad za lacnými odevmi do Turecka. A keď sa otvoria hranice, pôjdu za "biznisom" tam, kde sa im bude dariť.

RICHARD PUPALA

obsah | Slovenská republika