Boli prvými väzenkyňami tábora v Osvienčime

Zapálením sviečok pri pamätníku holokaustu si včera Bratislavčania pripomenuli výročie prvého transportu židovských dievčat zo Slovenska.

Dvadsiateho piateho marca 1942 ich z Popradu do koncentračného tábora v Osvienčime deportovali presne tisíc. Stali sa prvými väzňami jeho ženskej časti.

"Fabriku na smrť" prežilo iba dvadsať účastníčok transportu, sedem z nich ešte žije. Medzi nimi aj Hilda Hrabovecká. Do Osvienčimu sa dostala ako sedemnásťročná, ďalšie transporty tam doviezli celú jej rozvetvenú rodinu. Otec, matka, súrodenci, švagrovia aj jej štvorročný synovec - všetci išli do plynu.

Hrabovecká o prežitom pekle mlčala viac ako päťdesiat rokov. Pred piatimi rokmi nakoniec nabrala silu a vydala knihu spomienok. "Povedala som si, že Osvienčim nesmie byť nikdy zabudnutý, aby sa holokaust raz nezopakoval, či už v takej, alebo inej podobe," vysvetľuje svoje rozhodnutie.

Podľa Hraboveckej v koncentráku nebolo najhoršie fyzické utrpenie, ale "ponižovanie a ubíjanie duše, pretvorenie človeka na číslom označené zviera, nútené spolupra-covať so svojím katom na vlastnej likvidácii". Je však presvedčená, že aj v tieni smrti si mnohé našli zmysel života. Spočíval v zapojení sa do vnútrotáborového hnutia odporu a v pomoci spoluväzenkyniam. Vďaka tomu niektoré mohli prežiť.

Ďalší holokaust môže podľa Hraboveckej vzísť opäť z vojny. "Neexistuje spravodlivá ani humánna vojna a za každou treba vidieť nejaký zbrojársky kšeft," hovorí. Preto sa domnieva, že aj ostrie súčasných protivojnových demonštrácií na celom svete by bolo treba obrátiť týmto smerom.