Muži rokov šesťdesiatych: Moyzes, Daxner a Francisci

Slovenská politická elita sa po porážke v rokoch 1848-1849 ocitla v depresii a v pasivite, ktorá vyústila do rezignácie a spoliehania sa na pomoc zvonku. Túto črtu môžeme odvtedy považovať za charakteristickú pre veľkú časť slovenských intelektuálov až dodnes. V päťdesiatych rokoch devätnásteho storočia sa to prejavilo panslavizmom. Spoliehaním sa na to, že nám náš veľký slovanský brat pomôže a naše pomery sa zmenia k lepšiemu. Táto politická stratégia bola veľmi pohodlná. Nebolo treba nič robiť, iba čakať na vytúženú pomoc Rusov. Panslavizmus bola naivná, nereálna a škodlivá politická koncepcia časti slovenskej elity, ktorej sa tvrdošijne pridržiavala od päťdesiatych rokov devätnásteho storočia až do roku 1918. Našťastie boli na Slovensku aj politici činu, ktorí pasivitu odmietli.

Mladý cisár František Jozef I. v roku 1850 vymenoval troch nových slovenských biskupov a medzi nimi ako prvého Štefana Moyzesa. Muža, ktorý mal autoritu nielen medzi vzdelancami, ale aj medzi prostým ľudom. Biskup Moyzes bol osobnosťou, ktorej sa podarilo na pôde banskobystrického gymnázia šíriť slovenskú vzdelanosť a kultúru aj počas Bachovho absolutizmu. Po uvoľnení politických pomerov v roku 1859 sa aktivizovala skupina mladoštúrovcov vedená Štefanom Markom Daxnerom a Jánom Franciscim. Ich politická aktivita vyvrcholila slovenským národným zhromaždením 6. a 7. júna 1861 v Martine. Vyše dvesto zástupcov slovenskej politickej elity prijalo po diskusii Memorandum národa slovenského, ktorého osnovu vypracoval Daxner. Memorandum na základe prirodzeného práva požadovalo vyčleniť v Uhorsku "Hornouhorské slovenské Okolie", čiže de facto územnú autonómiu. Memorandum národa slovenského s ováciami schválilo 7.6. 1861 päťtísícové nadšené zhromaždenie, ktoré zvolilo 23-členný stály národný výbor na čele s J. Franciscim. Po smrti Ľudovíta Štúra mala teda slovenská politika nového rešpektovaného lídra.

V decembri 1861 navštívila cisára Františka Jozefa slovenská deputácia vedená biskupom Moyzesom. Predložila mu tzv. Viedenské memorandum slovenské, ktoré tvoril okrem upraveného Memoranda národa slovenského aj Návrh na privilegiálnu listinu na zriadenie a organizáciu slovenského Okolia. Jeho hlavným mestom mala byť Banská Bystrica, najvyšším orgánom krajinský snem, výkonnú moc mal zabezpečovať stály výbor. Ján Francisci bol teda vlastne kandidátom na predsedu slovenskej autonómnej vlády. Patrónmi Okolia mali byť sv. Cyril a Metod, jeho znakom dvojhlavý orol s bielym krížom na modrom trojvrší. Slovenské požiadavky boli prvýkrát predložené v takej legislatívnej podobe, že stačil iba jeden cisárov podpis a naše dejiny sa mohli uberať úplne iným smerom. Ale František Jozef nepodpísal. Posunul návrh miestodržiteľskej rade, kde bol na nátlak Maďarov zamietnutý. Nemôžeme to mať cisárovi za zlé. Maďari boli jednoducho silnejší ako my, a preto si ich nechcel pohnevať. František Jozef sa nás však snažil v najbližších rokoch odškodniť.

Práve vďaka cisárovi boli šesťdesiate roky naším "zlatým vekom" v devätnástom storočí. V roku 1862 bolo otvorené prvé slovenské gymnázium v Revúcej (neskôr vznikli aj gymnáziá v Martine a v Kláštore pod Znievom). V auguste František Jozef schválil stanovy Matice slovenskej a prispel na jej zriadenie sumou 1000 zlatých. Vo februári 1863 panovník nariadil, aby memorandové požiadavky boli zohľadnené pri vypracúvaní národnostného zákona. V auguste bola slávnostne otvorená Matica slovenská. Jej predsedom sa stal Štefan Moyzes, ktorého cisár vymenoval aj za svojho tajného radcu. V novembri 1864 bol za liptovského župana vymenovaný J. Francisci. 87 liptovských obcí zaslalo panovníkovi ďakovné listy.

Zmena medzinárodnej situácie a najmä porážka v rakúsko-pruskej vojne v roku 1866 však cisára donútila pristúpiť na požiadavky Maďarov. V roku 1867 prišlo k rakúsko-uhorskému vyrovnaniu. Centralistická monarchia sa zmenila na dvojfederáciu. Panovník stratil na riešenie národnostnej otázky v Uhorsku vplyv. Maďari situáciu v Uhorsku "normalizovali" takmer rovnako rýchlo ako Rusi v Československu o sto rokov neskôr. Maďarizácia začala prebiehať ešte intenzívnejšie ako do roku 1850. "Zlatý vek" sa definitívne skončil zatvorením slovenských gymnázií v roku 1874 a zrušením Matice slovenskej v roku 1875.

Na prvý pohľad by sa zdalo, že slovenskí politici rokov šesťdesiatych utrpeli rovnakú porážku ako Štúr v rokoch meruôsmych. Bol tu však jeden podstatný rozdiel. Národný pohyb v šesťdesiatych rokoch devätnásteho storočia bol podporovaný širokými vrstvami obyvateľstva. Spomenúť možno úspešnú zbierku na Maticu slovenskú, na ktorú prispelo viac ako desaťtisíc ľudí. Najlepšou ilustráciou je však príchod biskupa Moyzesa zo Žiaru nad Hronom do Martina na zakladajúce zhromaždenie Matice slovenskej. V dedinách, cez ktoré prechádzal, stavali Slováci biskupovi Moyzesovi slavobrány. Aký to rozdiel oproti dobrovoľníckym jazdám po Slovensku, kde sa štúrovci museli do mnohých slovenských miest vlamovať!

Čitateľ si možno teraz povie: Čo sa nám to snaží autor nahovoriť, akýže to bol úspech, veď ten jeho "zlatý vek" trval iba 13 rokov! Na pochopenie, aký obrovský význam malo toto krátke obdobie pre prežitie slovenského národa, ponúkam iba jeden argument. Od novembra 1989 ubehlo takisto približne 13 rokov. Za 13 rokov slobody od roku 1989 stihla na Slovensku vyrásť nová konkurencieschopná generácia šikovných ľudí. Keby nás zajtra obsadili Číňania a zaviedli by opäť socializmus, naša generácia by už do smrti nezabudla na trinásťročnú chuť slobody. Nosili by sme ju v sebe ďalej. A presne to sa stalo po roku 1875. Do roku 1918 niesla národnú myšlienku na Slovensku práve generácia vyrastená v šesťdesiatych rokoch. Jej reprezentantom bol aj P. O. Hviezdoslav. Práve vďaka tejto generácii sme si uchovali národnú identitu.

Význam biskupa Moyzesa v našich národných dejinách spočíva v tom, že bol prvou politickou osobnosťou, ktorá bola rešpektovaná celým národom bez ohľadu na vzdelanie, pôvod, či konfesiu. Daxner a Francisci sú zase príkladom nezlomnosti a odhodlania. Po neúspechu v rokoch 1848-49 neupadli do pasivity a pri prvej príležitosti začali konať. Boli jednými z prvých politikov, ktorí boli pre "slovenskú vec" ochotní nasadiť aj svoj život. V meruôsmych rokoch velili Daxner aj Francisci dobrovoľníckym stotinám. Dnes už naši politici za Slovensko život nasadzovať nemusia. Keby ale vznikla taká situácia, koľkí by toho boli schopní?

MILAN KRAJNIAK, INZINE

obsah | Slovenská republika