S Almou Münzovou zomrel kus slovenského intelektuálneho života

Počas normalizácie v sedemdesiatych rokoch patrila medzi tých, ktorých meno muselo zmiznúť z verejného života, nesmela publikovať. Intenzívne sa o ňu zaujímala Štátna bezpečnosť, najmä preto, že ako jedna z mála sa nebála stretávať s ľuďmi, ktorých režim považoval za svojich nepriateľov vrátane zakázaných českých spisovateľov. Alma Münzová nebola len prekladateľka. Málokto mal taký prehľad o literatúre, najmä nemeckej a rakúskej.

Spolupracovali s ňou takmer všetky nezávislé ponovembrové slovenské vydavateľstvá, ktoré mali ambíciu vytvoriť intelektuálne zaujímavú ponuku, na diskusiách v malom, ale nádhernom byte plnom obrazov Imra Weinera-Kráľa sa s jej pomocou tvorili edičné programy.

Hosťovská izba u Almy Münzovej bola po celé desaťročia dôležitou adresou slovenskej kultúry. Jedným z pravidelných hostí býval spisovateľ Albert Marenčin. "V trojici s Jurajom Špitzerom zvyčajne raz týždenne sme viedli také sympóziá a mnohé z našich inšpirujúcich diskusií sa dostali do Špitzerových textov, ktoré možno jedného dňa vyjdú knižne - to, čo sa zatiaľ publikovalo, je iba zlomok z jeho permanentného písania."

Roku 2001 vydala spolu s Dagmar Srnenskou monografiu Imro Weiner-Kráľ. Z mnohých prekladov, ktoré jej v posledných rokoch vyšli, patria k najznámejším Šachová novela Stephana Zweiga. Pred niekoľkými rokmi preložila do slovenčiny Komunikológiu a Písmo Viléma Flussera. Jej možno najznámejšími prekladmi z posledných rokoch sú jej vlastné edičné tipy - knihy Konrada Lorenza Zhovára sa s dobytkom, vtákmi a rybami a Vyšli sme so psom na psí tridsiatok?, ktorá vyšla pred tromi mesiacmi. Z obálky sa díva skeptickým, bystrým pohľadom Almin dlhosrstý jazvečík Bobi. Vo vydavateľstve Kalligram ešte len vyjde jej preklad Muža bez vlastností Roberta Musila, jeden z najnáročnejších prekladov z nemeckej literatúry vôbec.

"Už ani neviem, kto nás zoznámil," hovorí politológ Samuel Abrahám. "Alma Münzová bola žena, pri ktorej vám bolo ľúto, že ju nepoznáte už dávno." Samuel Abrahám k nej na konzultácie vysielal svojich študentov, členov Výberového vzdelávacieho spolku: "Bola vždy srdečná, no človek musel byť tak trochu v strehu, aby nepovedal v jej prítomnosti nejakú hlúposť, bola nesmierne sčítaná a vzdelaná a rada rozum rozdávala, no nechcela strácať čas banálnymi rečami. Tí, ktorých akceptovala, zostali jej priateľmi." K diskusii vždy patrili dokonalé sladkosti, vždy "pripravené narýchlo".

"V jednom období často prispievala do časopisu Kritika & Kontext," hovorí Samuel Abrahám. "Keď som si prišiel po text - písaný na stroji a výdatne poškrtaný ceruzkou - jej prvá veta bola: Prečítajte si to, neviem či sa vám to hodí, ak chcete, vyberte si z toho, idem postaviť na čaj!"