Legionári

"Život na Slovensku nie je jednoduchý, ale dá sa to vydržať," svorne tvrdia zahraniční športovci

Napriek tomu, že nie sme krajinou neobmedzených možností a úroveň domácich športových súťaží často dosahuje len slabý európsky priemer, od roku 1990 sa začali aj u nás objavovať legionári z rôznych kútov sveta, ktorí k nám prišli dokázať svoje kvality a zároveň si aj trochu zarobiť. Ako sa im u nás žije a darí?

Ali z Afriky: "Prvé tri mesiace mi bolo dosť smutno. Býval som sám na futbalovom štadióne v Žiline, nemal som televízor, ani rádio. Neovládal som váš jazyk, takže som s okolím nemohol komunikovať, ale často sa ani nebolo s kým rozprávať," spomína na svoje začiatky futbalista bratislavského Interu Alias Emery Lembakoali, ktorý sa narodil pred tridsiatimi rokmi v Bangui - hlavnom meste Stredoafrickej republiky. Ali, ako ho všetci volajú, má sedem súrodencov a do futbalovej lopty začal kopať ako osemročný v časoch, keď bol jeho otec veľvyslancom vo Francúzsku. Doma v Afrike prešiel rôznymi žiackymi a dorasteneckými mužstvami, až sa dostal do najväčšieho miestneho klubu Olympique Real Bangui, kde sa stal najlepším strelcom ligy. "Vtedy ma oslovil istý český podnikateľ a ponúkol mi možnosť ísť hrať futbal do Európy. Práve som dokončil vysokú školu ako geológ, takže ma doma nič nedržalo." Jeho novým domovom sa v roku 1996 malo stať Slovensko, o ktorom vôbec nič nevedel. Poznal len Prahu a počul, že v Československu bol dlhé roky komunizmus, takže mal aj obavy, ktoré sa však našťastie rýchlo rozplynuli. "Z futbalovej stránky sa mi nedarilo tak, ako som si predstavoval. V roku 1997 som hrával iba za žilinské béčko a neskôr tretiu ligu v Novom Meste nad Váhom. Bol tam však veľmi dobrý kolektív veselých chalanov, ktorí ma naučili po slovensky," dodáva sympatický Ali, ktorý po prestupe do Matadoru Púchov postúpil so svojím tímom do superligy.

Futbal a rodina: Jeho podmienky sa postupne zlepšovali. Hotelovú izbu na púchovskom štadióne čoskoro vymenil za trojizbový byt a stal sa aj reprezentantom svojej krajiny. Na našich ligových trávnikoch sa však stretol aj s prejavmi rasizmu. Najhoršie bolo, keď doňho počas zápasu fanúšikovia Slovana hádzali banány a hanlivo naňho pokrikovali. "Zo začiatku ma to veľmi urážalo, ale neskôr som si to už nevšímal." Púchovských fanúšikov zase trošku pohneval svojím prestupom do Interu Bratislava. "Ponuka majstrovského klubu sa neodmieta," vysvetľuje Alias. "Chcel som hrať futbal na vyššej úrovni, naplniť svoje ambície a v Interi mám na to ideálne možnosti a podmienky," dodáva, ale zároveň priznáva, že zatiaľ ešte nesplnil očakávania bratislavských funkcionárov. Život na Slovensku si však pochvaľuje. S manželkou Annie býva v útulnom trojizbovom byte v širšom centre Bratislavy, vlastní Škodu Octavia a vo voľnom čase rád chodieva za kamarátmi na Považie. Svojich priaznivcov však má už aj v Bratislave. Občas ho na štadióne povzbudzuje aj početná skupina černochov. "To je žena, sestra a zopár známych z Afriky, čo tu žijú. Nedávno tu bol aj môj otec, ktorého Slovensko príjemne prekvapilo," vraví Alias Lembakoali, ktorý si už u nás zvykol aj na sneh a mráz. Onedlho bude Aliho tunajšia rodina ešte početnejšia. Jeho manželke by sa totiž o niekoľko dní mal narodiť prvý potomok. Syn. Možno raz bude aj on futbalista…

Veselá Sanja: "Pochádzam z Belehradu, kde som ako trinásťročná začala koketovať s basketbalom a napokon som to dotiahla až do I. ligy," spomína na svoje začiatky Srbka Sanja Veselová, ktorá je už druhú sezónu oporou nášho najúspešnejšieho športového klubu - SCP Ružomberok. "Pri odchode do zahraničia je najťažšie opustiť rodinu a priateľov. Prvé dni v neznámom a novom prostredí bývajú dosť ťažké, ale treba sa naplno venovať tréningu a povinnostiam a na nostalgiu potom nezostane čas," prezrádza svoj recept tridsaťročná basketbalistka. Slovensko je už treťou krajinou, v ktorej skúša legionársky chlebík. "Rok som hrala v talianskej Alexandrii, ale viac sa mi páčilo v Grécku. Bol tam úžasný život. Slnko, more, zábava. Gréci majú podobný temperament ako Srbi, takže sme si celkom rozumeli. Veľa času som trávila na pláži." Spomienky na Taliansko zhrnula do slov: "Výborné jedlo, nádherné historické pamiatky a perfektné obchody." Sanja sa netají tým, že veľmi rada míňa peniaze pri nákupoch, hoci basketbalistky nikde nezarábajú tak dobre ako ich mužskí kolegovia. Dokonca ani na Slovensku…

Ružomberské žabky: "Ponuka SCP ma príjemne prekvapila. Ružomberok som poznala z euroligy a bola to pre mňa veľká česť, že si ma vybrali," hovorí Sanja Veselová o svojom súčasnom pôsobisku. "Mám veľký, trojizbový byt na kraji mesta, blízko bývajú aj moje spoluhráčky, takže sa občas navštevujeme." Život v malom mestečku na Liptove jej vyhovuje: "To, na čo by som v Belehrade či inde potrebovala hodiny, tu vybavím za pár minút. Aj s cestou!" smeje sa rodáčka z Juhoslávie, ktorá si v ružomberskom celku najlepšie rozumie s krajankami Larou Mandičovou, Gordanou Bogojevičovou a Brazílčankou Alessandrou Santos de Oliveiraovou. Za mimoriadnymi úspechmi ružomberských žabiek vidí predovšetkým trénerku Natáliu Hejkovú, ktorá podľa nej skvele ovláda basketbalovú psychológiu. "Verím, že sa mi pod jej vedením podarí v Ružomberku to, čo mojim predchodkyniam - vyhrať Final Four." Čo bude Sanja Veselová robiť, keď sa jej angažmán na Slovensku skončí? "Vrátim sa k priateľovi do Belehradu. Sme spolu už desať rokov. Vlastne jedenásť, alebo dokonca dvanásť? Skrátka, dlho," uzatvára matematickú dilemu absolventka vyššej fyzioterapeutickej školy. "Potom si otvorím relaxačné centrum a budem podnikať," dodáva veselo.

Dlháň z Rijeky: Početnú legionársku enklávu zamestnáva aj niekoľkonásobný majster SR v basketbale mužov - Slovakofarma Pezinok. Jedným z nich je Aramis Naglič. Málokto vie, že v roku 1992 na olympiáde v Barcelone bol kapitánom Chorvátska, ktoré vo finále turnaja potrápilo Dream Team, čiže reprezentáciu USA, zloženú z najväčších hviezd NBA, akými určite boli Michael Jordan, Scottie Pippen, Magic Earwin Johnson či Charles Barkley. "S nimi sa nedalo hrať vyrovnanú partiu dlhšie ako dvadsať minút, potom na palubovke začali dominovať čierni Američania, ktorí majú neuveriteľné fyzické dispozície." Barcelonskú olympiádu a zisk striebornej medaily pokladá Aramis Naglič za neprekonateľný zážitok a vrchol svojej kariéry. Ako sa vlastne dostal tento 203 cm vysoký basketbalista na Slovensko? "Po dlhoročnom pôsobení v chorvátskych kluboch som odišiel do Benátok, a potom prišla ponuka Pezinka. Trochu som váhal, pretože Slovensko nemalo vo svete patričný basketbalový rating, ale napokon som sa rozhodol, že to na rok skúsim. Zavážilo to, že Slovakofarma mala vysoké ambície a autom mi sem z Chorvátska trvá cesta len šesť hodín."

V Pezinku je dobre: Aramisovi sa u nás pozdáva štýl života, srdečnosť ľudí, podobnosť jazykov, takže niekedy ani nemá pocit, že je v cudzine. Navyše v Slovakofarme Pezinok okrem neho pôsobí ešte niekoľko ďalších cudzincov, ktorí spolu s domácimi basketbalistami vytvorili na naše pomery skutočne špičkový tím. "Myslím, že náš klub dobre reprezentuje Slovensko v Saportovom pohári a získal si meno, ktoré sa v Európe rešpektuje. Úroveň mužského basketbalu na Slovensku je však priamo úmerná jeho popularite, takže zaostáva za hokejom či futbalom," nazdáva sa Naglič. "Hral som v silnej a kvalitnej talianskej lige, kde som mal luxusný byt a nadštandardné zabezpečenie a mohol som ísť do Nemecka, kde by som určite viacej zarobil ako tu, ale zároveň mal aj vyššie životné náklady. Vlastne mi na Slovensku nie je až tak zle…" konštatuje Aramis Naglič, ktorý býva v Pezinku, v peknom, útulne zariadenom byte a má k dispozícii aj klubovú Mazdu. Svoje auto nechal doma, neďaleko Rijeky má vlastný dom, kde môže žiť po skončení svojej kariéry. Uvažoval niekedy tridsaťšesťročný Chorvát nad tým? "Určite. Každý vrcholový šport zanechá stopy na zdraví, takže až sa začnú ozývať kríže, kolená či kĺby, tak s basketbalom skončím. Napokon, dal mi veľa - precestoval som svet, spoznal veľa zaujímavých ľudí, mám kopu zážitkov a oplatilo sa to aj finančne."

ROMAN SLUŠNÝ, PLUS 7 DNÍ

obsah | Slovenská republika