Paleolit v Malých Karpatoch
Malé Karpaty ponúkajú okrem pekných túr aj návrat do histórie veľmi starej, do doby kamennej. Nájdeme tu miesta, ktoré slúžili ako bydlisko našim prapredkom. Sú to jaskyne Deravá skala a Tmavá Skala.
Slovensko je známe mnohými nálezmi našich vzdialených predkov, alebo aspoň ich fragmentmi, či pamiatkami na nich. Gánovská travertínová kopa Hrádok sa stala priam legendárnou svojím výliatkom mozgovej dutiny neandertálca. Mal by som skôr napísať, že neandertálky, pretože podľa publikovaných poznatkov pána Milana Thurzu by malo ísť o ženu. Menej známe sú Bojnice so svojimi nálezmi v Prepoštskej jaskynke a takmer nič sa nevie o trochu záhadnom náleze v okrese Galanta neďaleko Šale. V istý septembrový deň roku 1961 po veľkej povodni na štrkovom ostrovčeku riečiska Váhu našiel vtedy vojak základnej služby Jozef Syrový tmavý vypuklý predmet, skamenenú čelovú kosť ďalšieho slovenského neandertálca. Vďaka rýchlej pátracej akcii Archeologického ústavu SAV v Nitre sa podarilo na mieste nálezu objaviť ešte skameneliny nosorožca, jeleňa obrovského a mamuta. Predpokladá sa, že všetky nálezy sa dostali na svetlo božie vďaka intenzívnej ťažbe štrku, ktorý bol vybagrovaný asi zo štvormetrovej hĺbky. Povodeň a šťastná náhoda pomohli ich zviditeľneniu. Zaujímavé je, že medzi obyvateľmi Šale sa v tých mesiacoch hovorilo, že ešte pred nálezom čelovej kosti sa na tom istom mieste (ostrov v rieke Váh) našla celá čierna lebka, ktorú jej nálezcovia zakopali späť do štrku. Ťažko usúdiť, či z dôvodu vlastnej poverčivosti, alebo zo strachu pred orgánmi Verejnej bezpečnosti (pre mladších - vtedajšia polícia), ktorým by mnohé museli vysvetľovať. Iným, ešte záhadnejším a podľa všetkého na veky strateným nálezom je časť lebky z Liskovskej jaskyne pri Ružomberku. Z tej sa zachovali len kresby. Dve. Každá iná! Prvá je prezentovaná v prvom diele Dejín Slovenska (1971, str. 15) a druhá v knihe Pavla Dvořáka Odkryté dejiny - Prví ľudia v Československu (1980, str. 62). Táto záhadná lebka bola známa už v 19. storočí. Vtedy ju previezli do Budapešti a viac-menej sa na ňu zabudlo. Koniec druhej svetovej vojny a znovuoživenie bádania vzbudilo o ňu záujem. Žiaľ, zbytočne. Nikdy viac sa nenašla. Pravdepodobne zhorela pri požiari prírodovedeckého múzea.
Medveď jaskynný, na rozdiel od medveďa hnedého, ktorého s trochou (ne)šťastia môžete i dnes v našich horách stretnúť (prečítajte si aj dva články Tomáša Čejku na túto tému - prvý a druhý), mal veľkú hlavu, silno klenuté čelo a krátke silné nohy. Podľa zubov sa usudzuje, že bol vegetarián a neholdoval dlhým a náročným prechodom hôr. Obmedzenosť migračných pohybov viedla k vytváraniu geograficky odlišných rás tohto druhu. Zaujímavé je, že napríklad v nemeckom pohorí Harz sa tento druh vyskytoval až vo výškach okolo 2400 m n. m. a vyvinula sa z neho trpasličia rasa. Nebol až takou obľúbenou lovnou zverou našich predkov, ako sme sa o tom svojho času učili. Väčšina kostrových nálezov ukazuje skôr na prirodzenú smrť v dôsledku veku, chorôb, alebo nedostatočnej letnej prípravy na zimný spánok. Prístup k jaskyniam je veľmi jednoduchý. Priamo v Plaveckom Mikuláši sa začína zelená turistická značka, ktorej súčasťou sa v hornom konci obce stáva náučný chodník pokračujúci Mokrou dolinou. Na obe jaskyne upozorňujú informačné tabule. V prípade Tmavej skaly treba dodržať aspoň elementárnu disciplínu. Do jaskyne nechoďte, nesvieťte do nej, nerobte zbytočný hluk. Je totiž domovom netopierov a hoci sa to nezdá, tí už začínajú byť ohrozeným živočíšnym druhom.
ĽUBOŠ VODIČKA
|
obsah | Slovenská republika |