Paleolit v Malých Karpatoch

Možno si ešte mnohí z vás spomenú, že doba kamenná je najdlhší úsek dejín ľudstva. Charakterizovaný je tzv. koristníckym spôsobom zabezpečovania potravy. Čo to znamená? Iba to, že naši prapredkovia nenavštevovali supermarkety, ale potravu si zabezpečovali lovom, rybolovom a zberom akýchkoľvek plodín, ktoré boli dostatočne stráviteľné, aby zahnali hlad. Keďže ide o obdobie veľmi dlhé, historici sa dohodli, že ho rozdelia na menšie časti. Kľúčom pre delenie sa stali kamenné nástroje. Prvé viac-menej neupravené kamenné nástroje vyrobil človek zručný - homo habilis - v najstaršej dobe kamennej. Staršia doba kamenná s človekom vzpriameným - homo erectus - sa už pýši hrubými pästnými klinmi. Stredný paleolit a jeho najznámejší predstaviteľ homo sapiens neanderthalensis, ktorý sa dostal do "slepej uličky" vývoja ľudstva, je známy nielen pästnými klinmi, ale aj čepeľami. V období mladého paleolitu vyrábal náš predok homo sapiens sapiens, teda človek dnešného typu, rozvinuté nástroje čepeľového typu. Zaznamenávame aj prvý výtvarný prejav a sme na správnom mieste. Doslova, pretože pamiatky na týchto našich predkov, žijúcich niekde medzi rokom 40-tisíc až 9-tisíc pred Kristom, sa našli v jednej zo spomenutých jaskýň v blízkosti Plaveckého Mikuláša.

Slovensko je známe mnohými nálezmi našich vzdialených predkov, alebo aspoň ich fragmentmi, či pamiatkami na nich. Gánovská travertínová kopa Hrádok sa stala priam legendárnou svojím výliatkom mozgovej dutiny neandertálca. Mal by som skôr napísať, že neandertálky, pretože podľa publikovaných poznatkov pána Milana Thurzu by malo ísť o ženu.

Menej známe sú Bojnice so svojimi nálezmi v Prepoštskej jaskynke a takmer nič sa nevie o trochu záhadnom náleze v okrese Galanta neďaleko Šale. V istý septembrový deň roku 1961 po veľkej povodni na štrkovom ostrovčeku riečiska Váhu našiel vtedy vojak základnej služby Jozef Syrový tmavý vypuklý predmet, skamenenú čelovú kosť ďalšieho slovenského neandertálca. Vďaka rýchlej pátracej akcii Archeologického ústavu SAV v Nitre sa podarilo na mieste nálezu objaviť ešte skameneliny nosorožca, jeleňa obrovského a mamuta. Predpokladá sa, že všetky nálezy sa dostali na svetlo božie vďaka intenzívnej ťažbe štrku, ktorý bol vybagrovaný asi zo štvormetrovej hĺbky. Povodeň a šťastná náhoda pomohli ich zviditeľneniu. Zaujímavé je, že medzi obyvateľmi Šale sa v tých mesiacoch hovorilo, že ešte pred nálezom čelovej kosti sa na tom istom mieste (ostrov v rieke Váh) našla celá čierna lebka, ktorú jej nálezcovia zakopali späť do štrku. Ťažko usúdiť, či z dôvodu vlastnej poverčivosti, alebo zo strachu pred orgánmi Verejnej bezpečnosti (pre mladších - vtedajšia polícia), ktorým by mnohé museli vysvetľovať. Iným, ešte záhadnejším a podľa všetkého na veky strateným nálezom je časť lebky z Liskovskej jaskyne pri Ružomberku. Z tej sa zachovali len kresby. Dve. Každá iná! Prvá je prezentovaná v prvom diele Dejín Slovenska (1971, str. 15) a druhá v knihe Pavla Dvořáka Odkryté dejiny - Prví ľudia v Československu (1980, str. 62). Táto záhadná lebka bola známa už v 19. storočí. Vtedy ju previezli do Budapešti a viac-menej sa na ňu zabudlo. Koniec druhej svetovej vojny a znovuoživenie bádania vzbudilo o ňu záujem. Žiaľ, zbytočne. Nikdy viac sa nenašla. Pravdepodobne zhorela pri požiari prírodovedeckého múzea.

Do tretice sa zmienim ešte o jednom stratenom náleze zo Slovenska. Miesto - Grünapfelov kameňolom v Spišskom Dreveníku (dnes Spišské Podhradie). Roky - 1940/1941. Pánovi Grünapfelovi, židovskému majiteľovi kameňolomu, ešte pred jeho deportáciou do koncentračného tábora odovzdal jeden z robotníkov nález - lebku. Mohla to byť všedná skamenelina, keby nebola objavená s ďalšími kosťami v geologických vrstvách z rozhrania treťohôr a štvrtohôr. To znamená, že mohlo ísť o najstarší známy hominidný pozostatok z celej Európy! Pán Grünapfel lebku uložil do trezoru radnice v Spišskej Novej Vsi, po šťastnom návrate z koncentračného tábora si ju vyzdvihol a emigroval do Palestíny. Aký bol ďalší osud nálezu, nie je známe. Teraz sa už však naozaj vráťme do Malých Karpát. Deravá skala a Tmavá skala sú dve takmer protiľahlé jaskyne. Obe sa nachádzajú v Mokrej doline, ktorou prechádza náučný chodník z neďalekého Plaveckého Mikuláša. Dzeravá skala, ako ju volajú domáci, bola archeologickej verejnosti známa už veľmi dávno ako bohaté nálezisko. Samozrejme, že nielen im, pretože ju pravidelne navštevovali turisti, skauti, amatérski historici a kdekto, kto si chcel odniesť nejaké tie staré kosti, či nejaký ten prastarý nástroj, ak mal pri hľadaní trošku šťastia. Za čias Uhorska miesto preskúmal J. Hillebrandt a v roku 1950 sem prišiel František Prošek. Jeho výskum potvrdil, že Dzeravá skala bola už v časoch mladého paleolitu miestom pobytu pravekých lovcov. Tmavá skala zasa úkrytom pre medveďa jaskynného (Ursus spelaeus).

Medveď jaskynný, na rozdiel od medveďa hnedého, ktorého s trochou (ne)šťastia môžete i dnes v našich horách stretnúť (prečítajte si aj dva články Tomáša Čejku na túto tému - prvý a druhý), mal veľkú hlavu, silno klenuté čelo a krátke silné nohy. Podľa zubov sa usudzuje, že bol vegetarián a neholdoval dlhým a náročným prechodom hôr. Obmedzenosť migračných pohybov viedla k vytváraniu geograficky odlišných rás tohto druhu. Zaujímavé je, že napríklad v nemeckom pohorí Harz sa tento druh vyskytoval až vo výškach okolo 2400 m n. m. a vyvinula sa z neho trpasličia rasa. Nebol až takou obľúbenou lovnou zverou našich predkov, ako sme sa o tom svojho času učili. Väčšina kostrových nálezov ukazuje skôr na prirodzenú smrť v dôsledku veku, chorôb, alebo nedostatočnej letnej prípravy na zimný spánok.

Prístup k jaskyniam je veľmi jednoduchý. Priamo v Plaveckom Mikuláši sa začína zelená turistická značka, ktorej súčasťou sa v hornom konci obce stáva náučný chodník pokračujúci Mokrou dolinou. Na obe jaskyne upozorňujú informačné tabule. V prípade Tmavej skaly treba dodržať aspoň elementárnu disciplínu. Do jaskyne nechoďte, nesvieťte do nej, nerobte zbytočný hluk. Je totiž domovom netopierov a hoci sa to nezdá, tí už začínajú byť ohrozeným živočíšnym druhom.