Zlatí chlapci

Svet konečne spoznal nového futbalového šampióna. Stal sa ním taliansky tím. Najcennejšiu trofej malo dvakrát v histórii na dosah aj Mužstvo Československa, v ktorom ani raz nechýbali Slováci.

So zvesenými hlavami a s pocitom nesmiernej krivdy opúšťali československí futbalisti 10. júna 1934 rímsky Stadio del Partito Nazionale Fascista. Deväť minút ich vtedy delilo od titulu svetových šampiónov. Vyrovnávajúci gól Talianov v závere zápasu a víťazný v predĺžení však všetky nádeje pochovali. Celý futbalový svet sa vtedy zhodol, že nebyť švédskeho rozhodcu Eklinda, ktorý domácemu tímu očividne pomáhal, z víťazstva by sa tešil československý tím. Jeho kvalita sa odrazila aj pri vyhlasovaní najlepšej jedenástky MS. Nechýbal v nej brankár Plánička, obranca Ženíšek, najlepší strelec šampionátu Nejedlý a takisto bratislavský rodák Štefan Čambal.

Skvelý organizátor hry a vynikajúci technik bol schopný na ihrisku nechať aj dušu. V drese pražskej Slavie dosiahol vrchol kariéry. Štyrikrát sa stal majstrom republiky a v prvej polovici tridsiatych rokov patril medzi stabilné opory reprezentácie. Bol prvým Slovákom, ktorému sa podarilo v československom mužstve výraznejšie presadiť a vôbec prvým, ktorý hral na majstrovstvách sveta. V striebornom tíme odohral všetky zápasy a výrazne prispel k napísaniu prvej slávnej kapitoly nášho futbalu. Tá druhá pribudla o 28 rokov neskôr.

Načo tam idú?

Na majstrovstvá sveta do Čile odchádzal v roku 1962 československý výber veľmi skromne a potichu. "Noviny dokonca písali, že by sme radšej mali zostať doma, a výsledky našich prípravných zápasov im aj dávali za pravdu," spomína slovenský futbalista storočia Ján Popluhár. V poslednom vystúpení pred šampionátom reprezentácia iba remizovala s treťoligovým an glickým tímom Huddersfield 1:1. "Nepresvedčivé výsledky však asi boli na niečo dobré. Pôsobili na nás ako zdvihnutý prst," dodáva Ján Popluhár.

Skromný bol však nielen odchod výpravy, ale aj jej zloženie. "Povedali nám, že treba šetriť, a tak nás namiesto dvadsaťdva hráčov cestovalo iba osemnásť. Nemohli sme si dokonca zobrať ani maséra. Zaujímavé je, že vo výprave bolo miesto aj peniaze na dvoch tajných, ktorí nás sprevádzali," hovorí útočník Jozef Štibrányi.

V Čile si československá výprava rozložila hlavný stan v Queabrade Verde. Z ubytovania, ktoré na našich hráčov čakalo, im vstávali vlasy dupkom. "Sprostredkoval to jeden chlapec, ktorý študoval v Prahe. Neskôr nám povedal, že mal za úlohu nájsť niečo, čo bude v prvom rade lacné. Vnútri sa nekúrilo, bolo tam vlhko, a keď sme sa ráno zobudili, boli sme doštípaní od ploštíc. Museli sme tam zostať, lebo nič iné v blízkom okolí už k dispozícii nebolo. Sami sme si teda vydezinfikovali izby a pozháňali pár elektrických ohrievačov, ktoré sme si potom požičiavali," krúti ešte aj dnes hlavou Popluhár.

Gól dal Trnava

V bojových podmienkach sa naši museli pripraviť na prvého súpera, ktorým nebol nikto iný ako mimoriadne silný tím Španielska. Pred favoritom mali naši hráči veľký rešpekt. Jozef Adamec v knihe Ako som strieľal góly spomína: "Keď sme pred zápasom vošli do tunelíka a postavili sa proti sebe, prezeral som si tých Španielov ako malý chlapec vianočný stromček - s rozžiarenými očami. Akoby aj nie, veď predo mnou sebavedome stáli takí hráči ako Sedrun, Santamaria, Segarra, del Sol, Martinez, Puskás, Suarez, Gento. Kolená sa mi chveli a iste som nebol sám." Podceňovaní "Čechoslováci" nakoniec spôsobili prvú senzáciu šampionátu. V 80. minúte unikol španielskej obrane Jozef Štibrányi a dal jediný gól zápasu. "Dodnes mám tú situáciu pred očami.

Stál som v polovici ihriska, keď ku mne od našej brány priletela lopta. Kým sa Santamaria a Reija, ktorý ma mal brániť, otočili, bol som už tri metre pred nimi a išiel som sám na brankára Sedruna. Naznačil som, že kopnem, on sa hodil na zem, a to bola jeho chyba. Posunul som si loptu ďalej a preloboval som ho," spomína šťastný strelec na jediný gól, ktorý vôbec v reprezentácii dal. Španieli boli šokovaní. Ich novinári dokonca ani poriadne nepoznali mená niektorých našich hráčov. Tak sa stalo, že napísali: Trnava hizo único gol, teda že jediný gól im dal Trnava... Práve Jozef Štibrányi totiž obliekal jej dres.

Hrajte, čo viete

Československí reprezentanti pokračovali aj ďalej vo svojej spanilej jazde. Uhrali bezgólovú remízu s obhajcami titulu z Brazílie a napriek prehre s Mexikom postúpili do štvrťfinále. Tam vyradili Maďarsko a čakala ich Juhoslávia.

"Maďari nastúpili veľmi sebavedome. V tomto zápase nás veľmi podržal náš brankár Vildo Schrojf. Doslova čaroval. V semi- finále s Juhosláviou sme však oňho takmer prišli. Pri jednom súboji dostal zásah do hlavy a zostal otrasený. Museli ho ošetrovať a vtedy k nemu pribehol tréner Vytlačil, ukázal mu tri prsty a opýtal sa - Koľko prstov vidíš? Vildo na to: Tri, a Vytlačil mu hovorí: Chytáš ďalej, dáme im gól a vyhráme, neboj sa. To bol celý Vytlačil. Nakoniec sme vyhrali 3:1 a postúpili do finále," spomína Titus Buberník, ktorého najviac mrzelo, že mu tréner Rudolf Vytlačil nedal v Čile ani jednu príležitosť a všetky zápasy musel sledovať iba z lavičky ako náhradník. O trénerovi však napriek tomu hovorí s uznaním. "Z futbalu nerobil žiadnu vedu. Vždy nám opakoval: Hrajte tak, ako viete. Nikdy neurčoval žiadnu špeciálnu taktiku. Dokonca ani pred finálovým zápasom. Vtedy len ukázal na prsia a zdôraznil nám: Tu máte toho levíčka. Keď ste si to jablko nahryzli, tak ho už pekne dojedzte," dodáva Buberník. S úsmevom spomína nielen na trénera, ale aj na to, ako si naši futbalisti v Čile krátili voľné chvíle. Možnosti relaxu v Queabrade Verde boli mizerné a tak sa zabávali tým, že z kopca zhadzovali do mora veľké skaly.

Lacní vicemajstri sveta

Vo finále proti Brazílii podalo československé mužstvo svoj najlepší výkon na šampionáte. Na triumf to však nestačilo, prehrali sme 1:3, hoci sme viedli. "Dodnes cítim sklamanie, že sme sa nestali majstrami sveta, ale zároveň veľkú radosť z druhého miesta," hovorí Ján Popluhár. S výčitkou hodnotí výkon sovietskeho rozhodcu Latyševa, ktorý neodpískal penaltu v náš prospech napriek tomu, že Djalma Santos zahral rukou tak, že to videl každý. Ešte aj dnes krúti hlavou nad tým, ako mohlo vedenie našej výpravy dovoliť, aby Schrojfovi pred zápasom odovzdávali cenu pre najlepšieho brankára. "On mal svoj spôsob relaxu a prípravy na zápas a týmto mu ho úplne narušili," hovorí. Napriek prehre vraj po zápase žiadne výčitky nepadali. "Každý si bol vedomý, že sme sa stali vicemajstrami sveta," dodáva Popluhár.

Privítanie doma bolo veľkolepé. Po prílete hráčov z Čile bola na nohách celá Praha a cestu z letiska do centra mesta, kadiaľ autobus s futbalistami prechádzal, lemovali desaťtisíce ľudí. A potom prišli individuálne privítania v ďalších mestách. "Svokor vychystal u nás v Bernolákove takú hostinu, že ani finančná prémia, ktorú som za Čile dostal, na ňu nestačila," tvrdí Ján Popluhár.

A koľko vtedy hráči dostali za to, že boli druhí na svete? Podľa zásluh. Tí, čo boli iba na lavičke, 2 500 korún, kto odohral aj nejaký zápas, dostal 4 000 korún a tí, čo nastúpili vo všetkých stretnutiach, zinkasovali rovných 5 000. Len na ilustráciu, v tom čase išlo zhruba o dvojnásobok priemernej mzdy...

"Ja som tie peniaze ani nevidel. Keď prišli domov, bol som práve s partiou kamarátov na vandre. Po návrate mi otec oznámil, že som za Čile dostal 4 000 korún, tak za to kúpil parkety do obývačky. Na druhej strane mám ten čilský úspech stále na dosah. Denne po ňom chodím," smeje sa Jozef Štibrányi, ktorý nemôže zabudnúť ani na pozornosť, ktorú po návrate domov ako vicemajster sveta dostal.

"Prišli sme s Jožom Adamcom do Trnavy a tam na nás čakala veľká sláva. Každý z nás dostal od družstevníkov aj malé prasiatko s mašľou. Fotky z tohto privítania sa objavili v novinách, kde ich uvidel vysoký komunistický funkcionár Karol Bacílek. Vynadal tým družstevníkom, že ako si to predstavujú rozdávať prasatá, keď sa neplní plán. Asi po týždni k nám prišli policajti a hovoria - pán Štibrányi, nehnevajte sa, ale musíte vrátiť to prasa. No, aj taká bola čilská sláva," hovorí Jozef Štibrányi, jeden z partie, ktorú podobne ako tú z roku 1934 označovali fanúšikovia v Československu za "zlatých chlapcov". Že ich medaily mali "iba" strieborný lesk, nikomu neprekážalo.

ANDREJ ŠIMONČIČ, ŽIVOT

obsah | publicistika