Čo s krajajnským zákonom?

Už dlho sa diskutuje o maďarskom krajanskom zákone, proti ktorému majú námietky viaceré okolité krajiny, vrátane Slovenska. Naopak potichu sa prehodnocuje slovenský Zákon o zahraničných Slovákoch. Ten pritom neobsahuje také problematické ustanovenia, ako norma maďarská, ktorá pôsobí v rozpore s medzinárodnými predpismi exteritoriálne. Zjednodušene povedané, predpokladá, že bez súhlasu dotknutej krajiny, napríklad Slovenska, bude mať maďarský zákon dôsledky v zahraničí - hoci vo forme vyplácania príspevkov tým rodičom, ktorí pošlú deti do maďarskej školy.

Zákon o zahraničných Slovákoch podobné ustanovenia neobsahuje, napriek tomu časť slovenskej politickej scény v obave z akýchkoľvek komplikácií uvažuje aj o zrušení tejto normy. Prispeli k tomu aj niektoré nie celkom zasvätené vyjadrenia benátskej komisie. A predovšetkým už tradičný malý záujem o krajanskú problematiku v prostredí slovenskej politiky. Vzťah súčasnej vládnej garnitúry k zahraničným Slovákom bol navyše otrávený niektorými excesmi za čias mečiarizmu.

Takýto pohľad je však veľmi krátkozraký. Význam podpory a propagácie zo strany krajanskej komunity omnoho lepšie než Slováci, ale aj Česi, chápu hoci Maďari alebo Poliaci. Napokon tí naposledy menovaní majú pre svoju diaspóru v zahraničí aj samostatný výraz - Polonia. Dôvody, prečo nerušiť Zákon o zahraničných Slovákoch, sú však aj veľmi pragmatické. Niektorí krajania, napríklad z Rumunska či Ukrajiny, dnes žijú na základe preukazu zahraničného Slováka na území SR, pričom pôvodné domy predali, nemajú už v zahraničí trvalý pobyt. Ak by sa teraz zákon zrušil, dostali by sa do veľmi vážnej ľudskej situácie...

Dopad zákona v Českej republike je veľmi obmedzený. Bol totiž zatienený umožnením dvojitého občianstva väčšine Slovákov žijúcich v ČR. Význam Zákona o zahraničných Slovákov, ak nebude zrušený, však bude v budúcnosti stúpať, ako sa bude zväčšovať komunita občanov ČR slovenského pôvodu, ktorí nebudú mať nárok na dvojité občianstvo. To sa týka napríklad tých občanov SR, ktorí prišli či prídu do ČR až po rozdelení ČSFR.

Zrušiť Zákon o zahraničných Slovákoch je najhoršie možné riešenie. Zmeniť by ho však bolo treba. Čo ďalej s krajanským zákonom má posúdiť novozriadená medzirezortná komisia. Slovensko-český klub deklaruje už roky celý rad pripomienok k zákonu. Problematický je už jeho názov - "o zahraničných Slovákoch". Klub navrhuje formuláciu "o zahraničných Slovákoch a ostatných krajanoch". Ide o zásadný koncepčný posun, ktorý by sa premietol do celej konštrukcie zákona. Nevzťahoval by sa prednostne na zahraničných Slovákov, ale na krajanov, ktorí pochádzajú prípadne niektorý z predkov ktorých do tretieho kolena pochádza z územia Slovenska. To je omnoho ľahšie doložiteľné, ťažšie zneužiteľné a predovšetkým spravodlivejšie. Národnosť by sa využívala ako pomocné kritérium iba tam, kde nie je možné postupovať inak, hoci v prípade Slovákov v Maďarsku, Rumunsku, Juhoslávii. Súčasná verzia zákona totiž hovorí len o slovenskej národnosti, nie o pôvode zo Slovenska, a vylučuje tak zo svojej pôsobnosti príslušníkov národnostných menšín (napríklad Maďarov, Rusínov-Ukrajincov, Židov, pokiaľ vnímajú svoju identitu ako národnostnú, alebo i Čechov), ktorí sa zo Slovenska odsťahovali.

Navrhovaná zmena znamená radikálne preformulovanie niektorých veľmi problematických ustanovení. Zákon dnes napríklad hovorí: "Postavenie zahraničného Slováka možno priznať (...) osobe, ktorá nie je štátnym občanom Slovenskej republiky, ak má slovenskú národnosť alebo slovenský etnický pôvod a slovenské kultúrno-jazykové povedomie." Slovenským etnickým pôvodom sa pritom rozumie, že niekto z predkov žiadateľa o priznanie štatútu zahraničného Slováka "v priamom rade do tretieho pokolenia bol slovenskej národnosti". Žiadateľ musí tento svoj pôvod dokázať dokladom (rodným listom, krstným listom, výpisom z matriky a podobne), prípadne - a to je možno trochu kuriózne - "písomným svedectvom krajanskej organizácie pôsobiacej v mieste jeho pobytu, alebo ak taká nie je, svedectvom aspoň dvoch zahraničných Slovákov, ktorí s ním žijú v tom istom štáte". Podobným spôsobom sa dokazuje i - vari zbytočne požadované a ťažko špecifikovateľné - "slovenské kultúrno-jazykové povedomie". Problémom môže byť i to, kto a ako rozhodne o tom, že nejaká organizácia je "krajanská", prípadne že iná nie je.

Ďalším problémom je ustanovenie, podľa ktorého musí žiadateľ doložiť, "že v štáte, v ktorom žije, sa nedopustil konania, ktoré je podľa zákonov Slovenskej republiky úmyselným trestným činom, za ktorý bol aj právoplatne odsúdený, ako aj to, že netrpí nákazlivou chorobou, ktorej šírenie je trestné podľa zákona". Druhá časť tejto podmienky prakticky znamená, že žiadateľ musí doložiť, že netrpí AIDS. Pretože tieto potvrdenia sa obvykle vystavujú za poplatok (a nielen preto) sa toto ustanovenie stretlo so značnou nevôľou. A napokon, nie je nemorálne, že človek, trpiaci AIDS, stráca právo stať sa "zahraničným Slovákom"? Pritom toto ustanovenie aj tak nechráni obyvateľov SR, pretože takýto človek môže na Slovensko i bez potvrdenia kedykoľvek pricestovať. Preto by bolo logické časť ustanovenia, týkajúcu sa nákazlivých chorôb, vypustiť.

Úplne vypustiť by sa malo ustanovenie, podľa ktorého sa preukaz nevydá osobe, "ktorá vykonáva činnosť poškodzujúcu záujmy Slovenskej republiky a ktorej konanie vykazuje znaky skutkových podstát trestných činov uvedených v Trestnom zákone". Je to nadbytočné ustanovenie, duplicitné s iným, podľa ktorého sa preukaz nevydá osobe "ktorá sa dopustila úmyselného trestného činu". O tom, že nejaké konanie "vykazuje znaky skutkových podstát trestných činov" totiž môže rozhodnúť iba súd a v takom prípade by takéto konanie automaticky znamenalo dopustenie sa trestného cinu. Nemožno sa ubrániť dojmu, že zákonodarca mal v roku 1997 pri formulovaní sporného ustananovenia na mysli napokon našťastie neschválenú škandálnu novelu Trestného zákona, známu pod názvom Zákon na ochranu republiky. To je veľká škvrna na zákone.

Objektívna potreba preformulovať niektoré ustanovenia vznikla po vytvorení postu splnomocnenca vlády pre zahraničných Slovákov a Generálneho sekretariátu pre zahraničných Slovákov. Bolo by tiež treba jasne upraviť, že "zahraniční Slováci" či "krajania" v zmysle tohto zákona môžu nadobúdať v SR nehnuteľnosti za rovnakých podmienok ako občania SR. Predmetom pozornosti by mal byť aj systém zliav v hromadnej doprave, predovšetkým čo sa týka Železníc Slovenskej republiky.

Dúfajme, že úvahy sa skutočne povedú smerom k zlepšeniu zákona, nie k jeho zrušeniu. To by bol myslím krok korunujúci bohužiaľ dlhodobo tápajúcu slovenskú krajanskú politiku.

(Autor bol za Svetové združenie Slovákov v zahraničí nominovaný do medzirezortnej komisie pre novelizáciu Zákona o zahraničných Slovákoch.)

VLADIMÍR SKALSKÝ

obsah | publicistika