Trochu predvolebná úvaha Slováka v ČR

Patrím k tým slovenským krajanom žijúcim v Čechách, ktorí sa viac-menej nedobrovoľne stali cudzincami vo svojej vlasti. Ako sa dá vycítiť z úvodnej vety, považujem Česko rovnako ako aj Slovensko i naďalej za svoju vlasť a nedávno, zhruba pred necelým rokom, sa mi to podarilo aj oficiálne potvrdiť tým, že som nadobudol české občianstvo bez toho, aby som sa musel vyviazať zo štátneho zväzku Slovenskej republiky. Inými slovami, podarilo sa mi to, o čom mnohí naši krajania môžu len snívať, a síce získať dvojité občianstvo aj napriek zložitej byrokracii, ktorá vyplýva predovšetkým zo zbytočne prísneho zákona o získavaní občianstva na českej strane. Podarilo sa mi to hlavne vďaka tomu, že v ČR žijem viac-menej nepretržite už od svojich študentských čias, to znamená od roku 1986. Spolu s manželkou, tiež Slovenkou, tu žijeme už viac ako 8 rokov a máme zatiaľ jediného syna, ktorý aj napriek tomu, že má oboch rodičov Slovákov, nemá problém ani so slovenčinou ani s češtinou.

Pred nadchádzajúcimi parlamentnými voľbami vidím značný priestor aj na presadenie politiky v oblasti ochrany práv národnostných (a iných) menšín žijúcich v ČR, z ktorých najväčšia je práve tá naša slovenská. Aj keď si myslím, že pokiaľ ide o jej práva, nemáme príliš veľa dôvodov sa sťažovať a vzťahy s väčšinovým českým národom vari neboli nikdy na lepšej úrovni ako v súčasnosti, predsalen zostáva niekoľko nedoriešených problémov a otázok, ktoré dosť významným spôsobom ovplyvňujú život nás krajanov tu v ČR. Bolo by dobré s tým niečo urobiť.

Chcem nadviazať na to, čo som už zmienil v úvode, a síce už toľkými a toľkokrát pretriasanú otázku dvojitého občianstva pre tých, čo sa po 1.1.1993 ocitli zrazu v cudzine a nehodlali sa len tak vzdať svojho pôvodného občianstva, aby získali to nové. Nedávna novela zákona o občianstve síce mala snahu napraviť tento stav, ale všetci vieme veľmi dobre, ako to dopadlo. Opäť pomohla len pár vyvoleným. A musím žiaľ povedať, že hlavne tým privilegovaným. Kritizujem to aj napriek tomu, že mne osobne sa podarilo práve na základe tejto novely dvojité občianstvo nadobudnúť, aj keď musím jedným dychom dodať, že to bolo "s odretými ušami". Skrátka, veľkej väčšine z nás, napríklad aj mojej manželke, vôbec nepomohla, pretože jednoducho nemôže preukázať nepretržitý pobyt na území ČR bez prerušenia od rozdelenia bývalej federácie, ibaže by sa uchýlila k podvádzaniu. Dokonca sme už boli zmierení s tým, že príde o slovenské občianstvo, a rozbehli sme príslušný proces. Keď už dostala z českej strany prísľub, prišla nová facka zo strany SR v podobe poplatku za vyviazanie, ktorý si v súčasnosti ani nemôžeme dovoliť. Takéto počínanie úradov na jednej aj na druhej strane sa mi zdá priam hanebné a odporujúce základným myšlienkam a právam, ako je napríklad právo na spájanie rodín. A to nie preto, že by bolo nezákonné, ale preto, že vonkoncom nezodpovedá dobrým tradíciam nadštandardných vzťahov našich dvoch tak príbuzných národov. Mojím cieľom preto je presadiť odstránenie tejto diskriminácie našich krajanov žijúcich tu v Českej republike a rozšírenie práva na dvojité občianstvo na všetkých občanov bývalej ČSFR, ČSSR, ČSR bez výnimky. Argumenty, ktoré zaznievajú z českej strany proti tomuto zrovnoprávneniu (vieme predsa, že legislatíva SR to umožňuje) pritom považujem za populistické. Ich cieľom je totiž šíriť fóbiu z akýchsi nájazdov hord slovenských Rómov, nezamestnaných, bezdomovcov a podobných "živlov" do ČR za účelom poberania vyšších sociálnych dávok a podobne. Aj keby toto nebezpečenstvo bolo reálne, dá sa určite eliminovať inými legislatívnymi opatreniami, než diskrimináciou v získavaní občianstva.

Ďalšou oblasťou, v ktorej vidím medzery a obmedzenia pre našu menšinu, sa týka hlavne jej mužskej časti a úzko súvisí s predchádzajúcím bodom. Asi už tušíte, že mi ide o riešenie legislatívnych otázok spojených s brannou povinnosťou, ktorá je zakotvená pevne v zákonodarstve oboch nástupníckych štátov. Chcel by som to opäť ilustrovať čo najjednoduchšie a najlepšie sa to robí na vlastnom príklade. Chcem však najprv zdôrazniť, že nemám najmenšie výhrady voči samotnej existencii brannej povinnosti a vôbec mi neprekáža, ba naopak považujem ju za čestnú povinnosť každého občana, dokonca bez ohľadu na pohlavie. Čo mi však prekáža a myslím, že nie som v tom zďaleka osamotený, je jej súčasné vyjadrenie v praxi. Inými slovami považujem základnú vojenskú prezenčnú službu v trvaní čo i len pol roka za prežitok a za mrhanie drahoceným potenciálom mladej generácie v najlepšom veku. Som toho názoru, že už dávno sa malo pristúpiť k reforme armády a k zavedeniu jej plnej profesionalizácie bez ohľadu na náklady. Argumenty, opierajúce sa o údajné vysoké náklady na prestavbu armády, považujem za výhovorku tých armádnych činiteľov, ktorí sa zamilovali do pohodlia súčasného stavu a jednoducho si nevedia predstaviť nič iného, lebo im je zaťažko čo i len premýšľať o niečom inom. Súčasná legislatíva predstavuje komplikácie pre obyčajných občanov v oboch štátoch a spôsobuje o to väčšie komplikácie tým, ktorí žijú takzvane "na pomedzí". Mám na mysli v prvom rade tých občanov SR dlhodobo žijúcich na území ČR, ktorí sa ešte len usilujú o české občianstvo, alebo ani neusilujú, len jednoducho chcú žiť a pracovať v Česku. Tí samozrejme spadajú pod vládu zákona o brannej povinnosti v SR a prakticky nemajú na výber. Buď si odídu, ľudovo povedané, "odkrútiť vojnu" na Slovensko a prakticky nenávratne popretŕhajú svoje doterajšie hlavne zamestnanecké vzťahy v ČR, alebo sa uchýlia k nejakým nedôstojným úhybným manévrom, ktoré sú na hranici alebo aj za hranicou zákona. Situácia "dvojitých" občanov v tejto oblasti je vďaka rôznym už uzavretým dohodám našťastie legislatívne ošetrená, avšak ich množina, ako som už naznačil, je veľmi obmedzená. Mnohých tých, ktorí nárok na české občianstvo z najrôznejších príčin jednoducho nemajú a nechcú sa pritom vyviazať zo slovenského občianstva, to vedie až k podvádzaniu a ku korupčnému správaniu sa, len aby to nenarušilo ich zavedený rodinný život. Aj ja osobne som sa neodvážil požiadať o české občianstvo skôr, než som bezpečne neprekročil vekovú hranicu 30 rokov, a to aj napriek tomu, že som už skôr vedel, že mám šancu získať dvojité občianstvo. Nepožiadal som oň, než som si poriadne neoveril, že ma už určite nemôžu povolať do armády na vykonanie povinnej ZVS. Desí ma už len ten fakt, že si ma možno ešte zavolajú na druhý odvod v mojom živote. Nejako to však už len prežijem.

Mohol by som spomenúť ešte mnoho problémových oblastí, týkajúcich sa života našich krajanov. Už na dvoch okruhoch, ktorých som sa dotkol, vidno, že ide o špecifické problémy, ktoré určite nemajú dominantné postavenie v agende (a to nielen tej predvolebnej) tunajších "zavedených" politikov. Aj preto si myslím, že slovenská menšina v Čechách je natoľko významná, že si jednoducho zaslúži mať dôstojnejšie zástúpenie v tunajšom parlamente, než je to doposiaľ.

PETER VERČIMÁK

(Autor kandiduje v nadchádzajúcich voľbách do Poslaneckej snemovne PČR za stranu Naděje)


obsah | publicistika