Spomienka na 21. august 1968

Spojenci obsadili Československo desať dní pred koncom hlavnej turistickej sezóny. A krajinu hermeticky uzavreli zvonku. Desaťtisíce dovolenkujúcich Slovákov a Čechov sa nemohli vrátiť domov. Mnohí z nich sa vrátiť ani nechceli. Ďalšie desaťtisíce zbalili kufre a pobrali sa z okupovanej vlasti do sveta. Mnohí tam odišli natrvalo.

V auguste 1968 sa v západných štátoch a bývalej Juhoslávii nachádzalo asi 80-tisíc československých občanov. Z nich sa tam potom 40-tisíc neplánovane zdržalo. Asi 9-tisíc z nich hneď požiadalo o azyl, o zámeroch ďalších sa koncom roka ešte nič nevedelo. Tieto údaje uvádza český historik Jan Hanzlík. Keď ľudia videli, že okupanti si dovolili uniesť kamsi na východ aj generálneho tajomníka strany a predsedu vlády, začali húfne opúšťať republiku opačným smerom. Týkalo sa to aj mnohých komunistov, z celej krajiny ich vtedy odišlo na Západ 1 727. "To bol asi najväčší rozdiel medzi pofebruárovou a poaugustovou exilovou vlnou," poznamenáva Hanzlík. Členstvo v KSČ tolerovali tentoraz utečencom z Československa aj Kanada a USA.

Zelená pre kontrarevolucionárov

"Dodnes nie je celkom jasné, prečo velenie intervenčných vojsk nechalo štátne hranice znútra otvorené, sú však indície a viaceré svedectvá to nepriamo dokazujú, že konalo tak cieľavedome, na vyšší pokyn z Kremľa," hovorí Michal Štefanský z Vojenského historického ústavu. Jozefovi Zrakovi, vtedajšiemu členovi užšieho vedenia KSS, to v noci z 20. na 21. augusta 1968 zaujímavo vysvetľoval generálplukovník Konstantin Provalov, ktorý na Slovensko priviedol jednotky strednej skupiny sovietskych vojsk rozmiestnených v Maďarsku. "Tvrdil mne aj ďalším členom predsedníctva strany, že hranice sú smerom von úplne otvorené a smerom dnu nepriedušne uzavreté. Vraj v najbližších dňoch môže od nás na Západ vycestovať kto len chce a tým nám pomôžu zbaviť sa čo najväčšieho počtu kontrarevolucionárov," spomína Zrak. Zároveň však vraj nepripustia, aby sa z Československa stalo korzo špiónov a teroristov, preto zo Západu sem bude cesta zarúbaná.

V archívoch sa zachoval tajný materiál o sociálnom zložení slovenskej časti tejto emigrácie. Vznikol pre potreby úradu federálnej vlády v januári 1971. Podľa neho viac ako polovica utečencov mala menej ako 30 rokov. Čo sa týka profesionálnej skladby, odišlo vyše 1 200 lekárov, 548 pracovníkov zahraničného obchodu, stovky vedeckých pracovníkov aj ďalších odborníkov. Normalizačnú vládu však najviac trápil odchod tých, čo prišli do styku so štátnym tajomstvom a pracovali napríklad v zbrojárskom priemysle a výskume. Medzi Slovákmi - emigrantmi narátali takých 335. Štatistika nevynechala ani vojenských zbehov z vtedajšej ľudovej armády. Do konca roku 1969 ich odišlo 429, z toho 48 dôstojníkov.

Osudy pútnikov a zbehov

"Dezercia s odchodom do cudziny sa považovala za mimoriadnu udalosť a velenie okupačných vojsk ju využívalo ako argument proti Dubčekovmu vedeniu, že nedokáže nastoliť v armáde a celej krajine sľúbený poriadok," upozorňuje Štefanský. Podľa pamätí generála Vasilija Margelova, ktorý v auguste 1968 velil predvoju intervenčných vojsk, sovietskym výsadkárom, československú armádu našli úplne demoralizovanú. "Dokonca v bojových útvaroch chýbala až tretina mužstva, časť bola na dovolenkách a časť jednoducho dezertovala," uvádza sa v memoároch, ktoré nedávno vyšli v Rusku. Podľa Štefanského je to až neuveriteľne zveličené. Navyše, zachovala sa prísne tajná správa vojenskej kontrarozviedky, vypracovaná pre vtedajšieho ministra obrany Martina Dzúra. V januári 1969 o nej informoval užšie vedenie KSČ. Podľa týchto údajov za prvé štyri mesiace po vpáde spojeneckých vojsk dezertovalo iba 189 jej príslušníkov, z toho 19 vojakov a dôstojníkov pohraničnej stráže.

Medzi zbehmi bol napríklad dnes už 77-ročný pán Jaroslav, ktorý si neželá byť menovaný, jeho adresa je však v redakcii. V čase okupácie bol vojenským lekárom a verejne proti nej protestoval. Keď videl, kam vývoj u nás speje, rozhodol sa radšej emigrovať do Kanady. Doma ho v neprítomnosti odsúdili na dva roky väzenia. Keď sa vrátil po novembri 1989 do vlasti a požiadal o rehabilitáciu, dočkal sa omilostenia, nie však zbavenia viny. Inak by mal nárok na vojenský dôchodok, takto dostáva 4 800 korún. Nepáči sa mu, že mnohí vtedajší kolaboranti sú dnes na tom oveľa lepšie. A zatrpknuto dodáva: "Keby som tu vtedy zostal, tak sedím, alebo by ma zbavili možnosti pracovať v odbore, lebo som si dovolil písať letáky s textom Lenin zobuď sa, Brežnev sa zbláznil - čo iné som mal robiť, ak nie dezertovať?"

Spomedzi tých, čo po invázii spojeneckých vojsk odišli na Západ, zostalo v emigrácii takmer 60-tisíc Čechov a Slovákov. Do konca roku 1970, dokedy platila prezidentská amnestia, sa domov z nich vrátilo len 3 723 osôb.

VLADIMÍR JANCURA, PRAVDA

obsah | publicistika