Je slovenský národ vzdelaný?

(A sú zas Američania len bohatí a blbí, alebo za nás hovoria naše komplexy?)

Jedno z našich najpevnejšie zakorenených presvedčení znie, že slovenský vzdelávací systém môže byť často tupý, ale produkuje veľmi vzdelaných ľudí. Bez ohľadu na mieru prozápadnosti, vlastné vzdelanie, či znalosť sveta úprimne a hlboko veríme, že aj keď v porovnaní s tými blbými Američanmi máme menej domov, áut a počítačov, nehovoriac o chýbajúcom Harvarde, priemer slovenskej vzdelanosti je neporovnateľne vyšší. Toto presvedčenie je o to zaujímavejšie, že nevychádza v zásade zo žiadnych relevantných faktov, nehovoriac o tom, že 270 miliónov Američanov nezastupuje celý svet.

Na úvod si predstavme niekoľko dôkazov používaných v podobných diskusiách.

Dôkaz č. 1: Naši študenti vyhrávajú medzinárodné súťaže a olympiády.

Dôkaz č. 2: Naši študenti sa veľmi dobre uplatňujú na zahraničných univerzitách a výskumných pracoviskách.

Dôkaz č. 3: Keď stretnem priemerného absolventa vysokej školy v cudzine, vie toho menej o svete ako ja.

Dôkaz č. 4: V medzinárodných analýzach vzdelanosti sa Slovensko umiestňuje na popredných miestach.

Uvedené dôkazy majú niekoľko spoločných problémov, ktoré znižujú až negujú ich výpovednú hodnotu.

Prvý súvisí s elitami. Slovensko má tradične vyvinutú veľmi dobrú a funkčnú mašinériu elitných gymnázií, vlastných olympiád a korešpondenčných seminárov v oblastiach, ako sú matematika, informatika, fyzika a do určitej miery aj iné prírodné vedy. Inými slovami, máme veľmi dobrý systém na výber a kultiváciu absolútnej špičky, čo je fajn a prejavuje sa to uvedenými víťazstvami v olympiádach alebo úspechom našich najkvalitnejších mladých mozgov v cudzine už v ranom veku. Nehovorí to však nič o našej priemernej vzdelanosti a dokonca ani o konečnom výsledku vzdelávania. Napríklad spomínaní Američania majú všeobecný a spoločný stredoškolský systém, ktorý kladie dôraz skôr na rozvoj osobnosti a základné zručnosti ako na šľahanie 5% najkvalitnejších mozgov do smotánky. Na to sú v realite určené najmä elitné univerzity. A ak porovnáme najlepšieho absolventa slovenskej univerzity s najlepším absolventom Harvardu, Oxfordu, alebo aj Kodaňskej univerzity, začína sa náš pohľad meniť. Ďalší problém súvisí s obyčajnou štatistikou. Pripusťme na chvíľu, že priemerný slovenský absolvent vysokoškolského vzdelania je vzdelanejší ako priemerný americký, britský, alebo škandinávsky absolvent. Keďže v týchto krajinách skončilo a končí vysokú školu oveľa vyššie percento obyvateľstva ako na Slovensku, nič to nehovorí o porovnaní celkového slovenského a britského priemeru. Náš systém pomerne brutálne odstaví polovicu detí ešte pred maturitou, nehovoriac o štúdiu na vysokej škole (nejde o slovenský, ale o nemecký prístup, ktorý má svoje pre aj proti, o tom však niekedy inokedy). To je potom radosť porovnávať našich vysokoškolských absolventov s americkými.

Tretím je krásna asymetria pohľadu. Ak vysokoškolsky vzdelaný Američan nepozná rozdiel medzi Slovenskom a Slovinskom, s pobavením to považujeme za dôkaz svojej kultúrno-vedomostnej nadradenosti. Takže len tak na skúšku: Belize leží v severnej alebo v južnej Amerike? Viete aspoň približne na mape určiť, kde sú štáty Missouri a Mississippi a aký je medzi nimi rozdiel? (A píšu sa vôbec takto?)

Na záver stojí za to pridať dve poznámky k medzinárodným porovnaniam.

Z pochopiteľných dôvodov sa medzinárodne porovnávajú veci, ktoré sú ľahko porovnateľné. Teda najmä prírodné vedy. Prakticky neexistujú štúdie porovnávajúce spoločenské či humanitné vedy. Náš systém kladie extrémny dôraz na prírodné vedy a na úrovni základných a stredných škôl prakticky ignoruje ekonómiu, sociológiu, filozofiu, politológiu, právo, psychológiu, štylistiku, či manažment. V týchto oblastiach sme vždy zaostávali a socializmus ich zdeformoval do takmer nepoznateľnej podoby. Preto medzinárodné porovnania ako napríklad TIMSS - komparácia v oblasti matematiky a prírodných vied - pozerajú len na naše najsilnejšie stránky (a aj sme dobre dopadli). Nechcel by som spochybňovať dôležitosť prírodných vied pre úspešné pôsobenie v modernej spoločnosti, ale pri pohľade na slovenskú politiku, fungovanie organizácií, bežné medziľudské vzťahy, alebo hoci aj pri čítaní slovenských novín zúfalo cítiť slabiny v "mäkkých" vedách.

Okrem toho aj porovnania sa musia rozhodnúť, akým spôsobom chcú porovnávať. Už spomínaný TIMSS sa venuje akademickým vedomostiam a podobá sa na školské písomky. Napríklad projekt OECD nazývaný PISA skúma skôr schopnosť uvažovať a použiť tieto vedomosti v praxi. Slovensko sa do neho zatiaľ pre istotu nezapojilo, takže nevieme, ako sme dopadli. Stojí však za zmienku, že tradičný favorit medzinárodných testov - Nemecko, od ktorého je náš vzdelávací systém cez Rakúsko odkopírovaný, dopadol mizerne, čo vyvolalo dosť vzrušené diskusie. Článok s otáznikom v názve väčšinou končí výkričníkom, teda odpoveďou na položenú otázku. Zmyslom tejto provokácie bol však naozaj otáznik - teda upozorniť na to, že v skutočnosti vieme veľmi málo o tom, ako sme v porovnaní so zahraničím vzdelaní a čo pod tým vlastne myslíme. Netreba naberať komplexy, stačí sa zbaviť ničím nepodloženého pocitu nadradenosti, ktorý je v skutočnosti výrazom ešte väčšieho komplexu menejcennosti - sú bohatší, ale blbší. V porovnaní s krajinami na rovnakom stupni ekonomického rozvoja - napríklad s Gréckom a Portugalskom - sme navyše nepochybne vzdelanejší, nech sa to vezme z ktoréhokoľvek uhlu pohľadu a akejkoľvek definície. O ostatnom je možné a najmä nevyhnutné diskutovať.

PAVOL JÁNSKY, InZine

obsah | publicistika