Slúžil som v horách Kurdistanu

Slovenský lekár spomína na Irak a zvažuje, čo všetko sa tam môže v najbližšom čase udiať

MUDr. Jozef Hazucha (52) má Irak vo svojich túlavých topánkach, precestoval ho krížom-krážom. Bol tam v modrej košeli člena misie OSN. Nosil pištoľ, zostával však lekárom. Jediným lekárom 500-člennej strážnej misie, ktorá do Iraku nastúpila krátko po vojne v Perzskom zálive.

"Odvtedy uplynulo viac ako desať rokov a ja nechápem, prečo sa tam za taký dlhý čas nepodarilo nič vyriešiť," viac ráz zopakuje počas nášho rozhovoru. Medzitým bol príslušníkom misie v Angole a posledné štyri roky pôsobil ako dobrovoľník Fondu na pomoc trpiacim deťom (UNICEF) v Sudáne.

Aj tam však často myslel na podmanivú krasu hôr a údolí Kurdistanu a na rozdelených obyvateľov Iraku. Na tých, čo zbožňujú Saddáma, a tých, čo ho z duše nenávidia. A na vari najdramatickejší okamžik svojho pôsobenia v Iraku. Keď troch ťažko zranených príslušníkov misie sprevádzal vo vrtuľníku do nemocnice v Kuvajte. Transport sa uskutočnil v noci a vrtuľník začali ostreľovať Saddámovi vojaci. Dodnes je presvedčený, že živí vtedy vyviazli aj zásluhou šťasteny.

"To, čo sa tam teraz chystá, sa predsa dalo očakávať po celých tých desať rokov, lebo situácia v krajine nebola a nie je v poriadku," nahlas uvažuje môj spoločník. "Teraz si niekto spomenul, že to treba dokončiť, takpovediac dolepiť. Len neviem, či sa to dá do poriadku týmto spôsobom. Lebo to, čo sa dolepí, nemusí predsa držať."

Hazucha nevylučuje, že Irak po zvrhnutí Saddáma Husajna zachvátia nepokoje, boje o moc či dokonca otvorená občianska vojna. "Je však otázne, či sa za týchto okolností podarí udržať celistvosť krajiny a pristúpiť k utváraniu demokratického zriadenia," obáva sa.

Niektoré štúdie hovoria o vzniku nezávislého štátu Kurdistan a ďalších štátov na troskách saddámovského Iraku. "Aký kurdský štát, keď 10 až 12 miliónov Kurdov žije v susednom Turecku, kde predstavujú takmer pätinu obyvateľstva?" reaguje Hazucha. Práve pre túto vlastnú menšinu nechce Ankara ani počuť slovo "Kurdistan".

O Saddámovi bez ilúzií

Slovenský lekár v službách OSN pripomína, že kurdské obyvateľstvo sa už raz pokúšalo využiť porážku Saddáma vo vojne na získanie nezávislosti. Bolo to v čase operácie Púštna búrka. Tamojší peršmergovia, ako sa nazývajú kurdskí bojovníci, získali vtedy kontrolu nad značným územím a zlikvidovali provládnych kurdských milicionárov - jašov. Saddámove jednotky však toto povstanie potlačili. Kurdom sa totiž nepodarilo získať trvalú pomoc spojeneckej koalície na čele s USA. "Spojené štáty mali vtedy - a vlastne až donedávna - obavy, že úspech tejto pomoci by spustil lavínu problémov v celej oblasti," predpokladá Hazucha.

Namiesto postupu ďalej do vnútrozemia vznikla akási demarkačná čiara, ktorá sa tiahla od severu Iraku až po Basru na juhu krajiny. Oddeľovala spojenecké vojská od Saddámových. Jedného dňa spojenecké jednotky odišli a zostali len stanovištia strážnej misie OSN. "Mnohí príslušníci misie sa vzhľadom na potrebu rýchleho nasadenia nestihli kompletne zaočkovať, a to bola vlastne prvá práca pre mňa," spomína doktor Hazucha, ktorý mal sídlo v severskom Dohuku, ale ako lekár misie pravidelne navštevoval všetky jej stanovištia.

O Saddámovi nemal už pred odchodom do misie nijaké ilúzie. Počuté a uvidené priamo v Iraku však predstihovalo očakávania. Spoznal aj osadu Chalabdža, o ktorej sa hovorilo, že Saddámove vojská v nej použili proti miestnemu obyvateľstvu chemickú zbraň s nervovoparalytickou látkou.

Po skončení iracko-iránskej vojny, ktorá sa začala ešte v roku 1980, obrátil Saddám Husajn svoje jednotky proti Kurdom, ktorí v nej držali stranu Teheránu. Dal zničiť asi tritisíc kurdských dedín. Potom však nevedel, čo so státisícmi vládnych vojakov. Zrazu sa nemali čoho chytiť. A tak ich poslal na Kuvajt. "Pohodil im ho ako ľahkú vojnovú korisť, inač si to neviem vysvetliť," hovorí lekár. Bitku o korisť nakoniec prehrali, táto okolnosť však už irackého vodcu natoľko nebolela.

Cui bono

"V Iraku boli vždy vrstvy, ktoré z vojny profitovali, tie Saddáma milovali, a nenenávideli ho zase tí, čo pre ňu trpeli," myslí si doktor Hazucha. Prekvapili ho moderne vybavené iracké nemocnice. A perfektné cesty. "Nezabúdajme, že počas dlhotrvajúcej iracko-iránskej vojny pomáhal Západ finančne Bagdadu a pomáhali mu aj bohaté arabské krajiny," pripomína doktor Hazucha. Zároveň však zdôrazňuje, že nie je nijaký politický analytik, preto radšej rozpráva o svojej práci a prírode Iraku.

Chvíľu trvalo, kým ho členovia misie zo západných štátov uznali ako odborníka. "Prišiel som z bývalého východného bloku, mali pochybnosti o kvalite nášho zdravotníctva, mnohí sa mi nechceli dať ošetriť." Rýchlo si však získal ich dôveru a keď sa lúčil s misiou, jej vedenie poslalo - vtedy ešte do Prahy - ponuku na ďalších vojenských lekárov.

Pozor na jazyk a vitamíny

"Neďaleko zničených kurdských dedín sa nachádzali miesta až neuveriteľnej krásy, údolia s riečkami a malými jazierkami s priezračnou pramenistou vodou," rozpráva. Napríklad Amadia - zrezaný kužeľ uprostred širokého údolia a na ňom rovnomenné mestečko. Zanedbané vinice na rozpálených stráňach. V lete sa vzduch zohrial až do päťdesiatich stupňov. "Bolo ako vo vyhni," prehodí MUDr. Hazucha. Príslušníkom misie preto nariadil vypiť denne po tri až päť litrov vody, každé ráno im dával multivitamíny a iontové nápoje. Ak ich, pravda, mal na sklade. Pred príchodom do Iraku mal za sebou už niekoľkoročné pôsobenie v Líbyi, vedel po arabsky, ale medzi Kurdmi mu to bolo málo platné. "Arabčina je jazyk ich nepriateľov, Saddámových vojakov, preto sa odmietajú v ňom dorozumievať aj v prípade, keď ho ovládajú," vysvetľuje.

Aj z tohto dôvodu sa všade pohyboval s tlmočníkom. Miestnych obyvateľov si však rýchlo získal. Ako lekár viac ráz pomohol aj im - pri rôznych zlomeninách, popáleninách, ale aj infekčných chorobách, ktoré tam boli na dennom poriadku.

Zbohom armáda

"Radoví Iračania bez ohľadu na etnickú alebo náboženskú príslušnosť sú príjemní spoločníci, chytrí a inteligentní ľudia. Nebyť tej neprirodzenej situácie, v ktorej sa nachádzajú už toľko rokov, mohli by sa mať ako v rozprávke. Nádherná krajina a nesmierne nerastné bohatstvo. Čo však z toho majú?" pýta sa sám seba Hazucha.

Ako človek v službách OSN schvaľuje nasadenie slovenských chemikov do prípadných bojov v Iraku iba v prípade, ak na to bude mandát Bezpečnostnej rady. Praje im však lepší osud, ako mali ich predchodcovia z Púštnej búrky a z prvých vojenských misií. Mnohí z nich dali potom armáde zbohom. Doktor Hazucha nebol výnimkou. "Špičky armády sa k nám správali vtedy prinajmenšom vlažne a zákon o veteránoch sa na Slovensku stále iba pripravuje, hoci v Českej republike už dávno platí," pripomína na záver.

VLADIMÍR JANCURA

obsah | publicistika