Partokracia? Problém je inde

Či sa nám to páči, alebo nie, bez politických strán by v súčasnosti demokracia nemohla fungovať. Predstavme si len, že by v Národnej rade sedelo 150 poslancov bez akýchkoľvek straníckych väzieb. Už len dohoda na obsadení ministerských postov vo vláde by poslancom zabrala dlhé týždne, možno mesiace. Schvaľovanie každého jedného zákona by bolo podobne zložité, rokovania medzi 150 jednotlivcami by nemali konca. Skôr alebo neskôr by sa niečo ako politické strany v parlamente sformovali. A nielen v parlamente, veď politici majú pochopiteľnú motiváciu ovplyvňovať chod verejných vecí z centra moci, ktorým je vláda. Ale zo samotného faktu nenahraditeľnosti politických strán pre modernú demokraciu ešte nevyplýva, že všetky dnešné demokracie sú rovnako partokratické a že partokracia je akousi hrou s jednotnými pravidlami.

Vláda strán, pejoratívne nazývaná partokracia, má totiž mnoho podôb a žiadna nie je normatívne spojená s fungovaním parlamentnej demokracie. Dokonalý (nie "najvhodnejší", ale, takpovediac, stopercentný) prípad vlády strán nastáva, keď sú všetci členovia vlády nominovaní a kontrolovaní výlučne stranami, ktoré ich nominovali, ďalej, keď vládna politika zodpovedá verejne známym programom vládnych strán (a teda existuje určitá programová zhoda strán vo vláde), a napokon, keď sa cesta politiky do vlády a zodpovedanie sa voličom uskutočňujú cez stranu, za ktorú politik kandidoval a s ktorou v nasledujúcich voľbách požiada voličov o vystavenie "účtu". Vláda strán je tak analytický termín opisujúci vzťah medzi stranami a výkonnou mocou, v ktorom strany používajú vládu na realizáciu vlastných politických cieľov. A, samozrejme, za ne sa voličom vo voľbách aj zodpovedajú.

Je zrejmé, že na Slovensku takýto model po roku 1989 nikdy nefungoval. Príkladov je celý rad. Keď Jozef Moravčík v roku 1994 a Mikuláš Dzurinda v roku 2000 spolu s ďalšími ministrami zakladali svoje politické strany, pôsobili vo funkcii predsedu vlády. Neznamená to azda, že nie strany používali vládu na uskutočnenie straníckych cieľov, ale, naopak, vláda (prinajmenšom jej časť) si na svoje ciele (napríklad získanie stabilnejšej podpory v parlamente) zakladala nové strany? Partokratický vzťah tu bol postavený na hlavu. Pavol Rusko a pred ním Pavol Hamžík prišli o svoje miesto vo vláde nie rozhodnutím vlastnej straníckej centrály, ale na podnet predsedu vlády z inej strany. V Mečiarovej vláde sedeli za ZRS ministri, ktorí nielenže neboli členmi strany, ktorá ich nominovala, ale stranícka centrála sa od ich počínania dokonca dištancovala! V predchádzajúcej Dzurindovej vláde sedel minister Čarnogurský, ktorý sa ako predseda strany nezúčastnil vo voľbách. Podobne minister Kaník je predsedom strany, ktorá v posledných dvoch parlamentných voľbách ani nekandidovala. O miere programovej zhody a jednotnom postupe pri uskutočňovaní vládneho programu dobre vypovedajú spory medzi SDĽ a SDK v prvej vláde Dzurindu či hlasovanie vtedajšieho predsedu parlamentu za pád vlastnej vlády.

Fungujúca vláda strán predpokladá silné, etablované a súdržné politické strany. Hoci to na prvý pohľad nemusí byť úplne zrejmé, slovenské politické strany sú, naopak, mimoriadne krehké a slabé. Stačí sa len pozrieť, koľko strán z roku 1992 či 1994 prežilo až do súčasnosti. Stačí zrátať množstvo rozkolov, ktoré slovenské strany prežili. Stačí si zistiť, koľko členov majú a koľko dobrovoľných príspevkov získavajú od svojich radových sympatizantov. Stačí sa spýtať, koľko voličov je ochotných vykonávať pre politickú stranu dobrovoľnú prácu vo volebnej kampani, alebo koľkí považujú strany za dôveryhodné organizácie. Odpovede jasne odhaľujú slabosť našich strán. Vládne strany uzavretím dohody s odpadlíkmi z ANO neporušili žiadne partokratické pravidlá, ako o tom píše profesor Kusý. Vládne strany reagovali na fakt, že neplatí základné pravidlo pre fungujúcu stranícku vládu, a síce existencia jednotnej a silnej strany, ktorá by pre ne mohla predstavovať významného partnera. Tiež sa domnievam, že pre demokraciu to predstavuje problém, ale z iných dôvodov než profesor Kusý. Navyše, to nie je na Slovensku problém nový, ale naopak, pravidelne sa opakuje v každom volebnom cykle.

Mohli by sme si myslieť, že slabosť strán je problém straníckych politikov, ale nie nás občanov. To je omyl. Tým, že sa strany rozpadávajú, zlučujú a zase rozpadávajú, podkopávajú v prvom rade princípy zastupiteľskej demokracie. Základným normatívnym princípom modernej demokracie je totiž zúčtovateľnosť čiže možnosť vo voľbách zhodnotiť pôsobenie strany, ktorú som volil (pretože volíme celoštátne kandidátky strán, nie jednotlivých politikov). Možnosť dať najavo, či strana splnila moje predstavy a svoje sľuby. Keď sa strana v polovici volebného obdobia rozštiepi na dve alebo tri nové strany, prípadne sa zlúči s inou stranou, ako volič pôvodnej strany už nemám možnosť zhodnotiť stranu, ktorú som volil. Rozpadajúce a zlučujúce sa strany tak pripravujú občanov o možnosť priamej volebnej kontroly. Nateraz posledný prípad je rozpad ANO, ale pred ňou tu bol a je celý zástup strán, straničiek a poslaneckých skupín. V najbližšom období nám tak nehrozí ani tuhá partokracia, ani demokratická zúčtovateľnosť so straníckymi politikmi.