Voľby sú morálnou porážkou koalície

Hoci sa nový slovenský prezident Ivan Gašparovič bezprostredne po svojom víťazstve poďakoval voličom, za úspech vďačí najmä svojmu menu. Voľby totiž nevyhral preto, že by voliči kladne hodnotili jeho doterajšiu politickú činnosť. Zvíťazil preto, aby sa novou hlavou štátu nestal jeho rival. Voľby potvrdili, že trojnásobný expremiér je aj naďalej symbolom politiky, ktorú prevažná časť občanov odmieta.

Vladimírovi Mečiarovi nepomohli amnestie, časový odstup šiestich rokov ani neschopnosť vyšetrovateľov vyriešiť kauzy z rokov 1994 až 1998. Naďalej zostáva vo vedomí väčšiny ľudí spojený s bezpríkladným zneužívaním moci, medzinárodnou izoláciou, do ktorej sa Slovensko počas jeho vládnutia dostalo, a svojím konfrontačným štýlom politiky.

Hoci Gašparovič desať rokov poslušne vykonával politiku HZDS, voliči sa ho báli menej ako jej tvorcu a inšpirátora.

Občania proti Mečiarovi

Mečiarova druhá porážka v priamom hlasovaní je tentoraz o to ťažšia, že mu ju uštedril jeho niekdajší dôverný spolupracovník, dlho vnímaný ako outsider. Dosiaľ sa proti vodcovi HZDS spájali jeho politickí protivníci, médiá a tretí sektor. Tohto roku však občania zobrali veci do vlastných rúk a prišli k urnám v neočakávane vysokom počte bez toho, aby ich k nim niekto nástojčivo volal. Postavili Mečiara pred tvrdú realitu. Nie je pre nich prijateľný ani on osobne, ani politický štýl, ktorý predstavuje.

Hnutie si skôr či neskôr bude musieť uvedomiť, že s týmto lídrom sa odsudzuje na trvalý pobyt v opozícii, prípadne iba na tichú podporu vlády. Neobstoja ani argumenty, že vládna koalícia potichu podporovala zvolenie Gašparoviča.

Výzvami bojkotovať druhé kolo prezidentských volieb, naopak, otvárala cestu do Grassalkovichovho paláca práve Mečiarovi. Jej politici budú musieť svojim priaznivcom objasniť, prečo sa pre nich zrazu stal bývalý premiér prijateľný ako hlava štátu, keď viac ako desaťročie tvrdili presný opak. Je demokratickým právom občana bojkotovať voľby. Je však úplne iné, keď na to vyzýva popredný ústavný činiteľ.

Voľby sú základná inštitúcia zastupiteľskej demokracie. Preto postoj vládnej koalície svedčí o neúcte k demokratickým zásadám. Tieto prezidentské voľby pre ňu nie sú iba politickou porážkou, ale najmä morálnym bankrotom. Sotva už niekedy zmobilizuje voličov vo svoj prospech, lebo ich presvedčila, že s nimi nečestne manipuluje.

Smer skutočným víťazom

Naozajstným víťazom volieb je opozičný Smer. Vďaka nemu postúpil Gašparovič do druhého kola. Dá sa očakávať, že to posilní tlak na Dzurindovu vládu a vypísanie predčasných volieb. Možnosti spolupráce vládnej koalície s HZDS sa Mečiarovou porážkou zúžili, zvolenie Gašparoviča zlepší vyjednávacie pozície poslancov jemu blízkej Ľudovej únie.

Vláde tak ostáva zmierenie so Slobodným fórom aj za cenu obetovania premiéra, alebo účelové hľadanie spojencov. Všetku energiu tak sústredí na boj o vlastné udržanie, ktorý nemusí zvládnuť.

Ďalším víťazom volieb sú novinári z tlačových médií, ktorí preukázali svoju nezávislosť od politických špičiek a varovali pred dôsledkami návratu Mečiara do vysokej ústavnej funkcie.

Ďalej bez extrémistov

Gašparovič teraz bude musieť dokázať, či sa stane úspešným prezidentom. Spolužitie medzi ním a vládou nebude jednoduché, aj keď vysiela výrazné signály, že voči Smeru nemá nijaké záväzky a má záujem o korektné vzťahy s ostatnými najvyššími ústavnými činiteľmi. Aby rozptýlil obavy veľkej časti občanov aj zahraničia, bude sa musieť elegantne zbaviť podpory extrémnych nacionalistov. Mal by presvedčiť, že jeho výrok v istom denníku o tom, že "nebyť Tisovho štátu, možno by nebolo Slovenska", bol iba nešťastným prerieknutím.

Chaos, ktorý medzi národniarmi vypukol v súvislosti s júnovými eurovoľbami, prišiel pre Gašparoviča ako na zavolanie. Ak túto šancu nevyužije, potvrdí, že naozaj nebolo prečo ísť voliť. Základom usporiadania modernej Európy je totiž porážka fašizmu, a teda aj kolaborantského režimu. Prezident, ktorý sa nemôže od podobných vzorov dištancovať, svoju krajinu kompromituje.

JURAJ MARUŠIAK

obsah | publicistika