KTO JE EURÓPAN?

Dnes už nemožno obísť otázku, kto je Európan. Úprimná odpoveď je: Neviem. Keďže však otázku považujem za dôležitú, môžem sa pokúsiť vysloviť k nej niekoľko myšlienok.

Obľúbeným bonmotom je: "Človek sa narodí ako Slovák, Francúz, Rakúšan, Európanom sa stáva." Európanstvo nemá atnický charakter, vývoj nesmeruje k vzniku európskeho národa. Existuje iba multietnické miešanie. Nedávno ma navštívil kolega, ktorý pracuje pre švajčiarske noviny ako budapeštiansky korešpondent. Je švajčiasrkym občanom, ktorý už desaťročia žije v Zürichu, detstvo však prežil v Budapešti. Jeho otec pochádza z Čiech, matka z Poľska. Pýtal som sa ho, čím je. Povedal, že Európanom, bližšie sa nedokáže zaradiť. Podobných prípadov je veľa a stále ich pribúda. V tomto zmysle sme v strednej Európe veľmi európski. Pokiaľ však žijeme v prostredí, ktoré takéto vzťahy považuje za prirodzené! Sotva sa Európanmi stanú ľudia, ktorí majú postoj "Buď si Slovák, alebo medzi nás nepatríš."

Európan je obyvateľ Európy. Pojem Európa však nie je jednoznačný. V staroveku Gréci nazývali Európanmi len príslušníkov vlastnej civilizácie, ostatní boli "barbarmi". Pohľad na neeurópanov ako barbarov by sme dnes sotva považovali za európsky. Geografi sa zhodujú na tom, že východnou hranicou Európy je Ural. Znamená to, že Rusi, žijúci na západnom svahu pohoria, sú Európanmi, na východnom už nie? Čiara, ktorá na mapách oddeľuje kontinenty, neoddeluje ľudí. Moja prvá téza: Európanom je ten, kto hraničné čiary nepovažuje za hradby medzi ľuďmi.

Okrem geografickej existujú aj kultúrne definície. Ak vymedzujeme Európu napríklad gotikou alebo barokom, siaha prinajmenšom po Sankt Peterburg. Čajkovskij bol bezpochyby európskym skladateľom a Puškin európskym básnikom.

Pred časom som sa zúčastnil na konferencii vo Varšave, kde Irina Kobrinskaja, riaditeľka moskovského Inštitútu východ-západ, povedala: "Rusi nie sú o nič menej Európanmi než Ukrajinci a Turci." Bola to narážka na integračný proces. V tej istej debate zaznelo: "Ak nie sú Čečenci Európanmi, tak čo sú potom?" Napokon, pripomeňme si, že členom Európskej únie je aj Guyana v latinskej Amerike, ktorej obyvatelia určite ani neuvažujú o svojej európskej identite. Donedávna bol členom EU aj kúsok Číny: portugalské Macao. Cítia sa Portugalci, ktorí tam ostali podnes, Európanmi? Nikomu nenapadlo opýtať sa ich na to. Moja druhá téza: Európanom nie je automaticky každý občan Európskej únie, úniu však nemožno budovať bez európskeho povedomia jej občanov. Európania žijú, samozrejme, aj mimo únie. Ináč by nebolo možné rozširovať ju.

Môžeme hovoriť o spoločných európskych dejinách, ktoré nás spájajú? Neexistuje zatiaľ ani kriticky definovaný pojem európskych dejín. Verím však, že možno hľadať spoločného menovateľa. Často počúvame otázky: Bol Európanom aj Hitler? Boli Európanmi Nemci, ktorí bojovali proti celému svetu? Túto otázku môžeme rozšíriť na mnohé krajiny a mnohé osoby v rozličných obdobiach. Historicky je Európa zmesou rozličných, často protichodných síl a záujmov, zmesou ukrutnosti a ideálov. Moja tretia téza: Európanom je každý, kto je ochotný potlačiť provincionalizmus záujmov a uprednostní súlad záujmu občana a obce so záujmom národa, štátu a Európy ako celku.

Európanstvo má aj svoj formálny aspekt. Podľa Zmluvy o Európskom spoločenstve z 1. 1. 1993, kto je občanom členského štátu, je zároveň občanom únie. To je spojené aj s občianskymi právami, ako je voľný pohyb a pobyt na území únie, či právo voliť a byť volený v miestnych a európskych voľbách na ľubovoľnom mieste pobytu. Je naším výsostným záujmom usilovať sa o vstup do EÚ. Treba odpovedať aj na otázku, či tí, ktorí vstup nechcú, nie sú Európanmi. Spomeniem príklad: Zelení vo Švédsku boli proti vstupu. Po prijatí Švédska zasadli v Európskom parlamente. Na moje pochybnosti odpovedali, že ich kritika únie je účinná len vtedy, keď je prezentovanána správnej adrese. Pre mňa sú to dobrí Európania. Nie sú nimi tí, čo odmietajú otvorenú, vecnú diskusiu, nie sú nimi xenofóbovia.

Francúzsky sociológ Dominique Wolton povedal na pôde Komenského univerzity: "Je predčasné hovoriť o spoločnej európskej kultúrnej identite. Západné hodnoty sú európske, ale európske hodnoty nemožno redukovať na západné." Mnoho ľudí na Slovensku vidí prijatie do únie ako posun vlastnej krajiny "na západ". Mnohí ľudia v Poľsku, Maďarsku a Čechách tvrdia odvtedy, čo sa ich štáty stali súčasťou NATO - "už sme na západe". Moja štvrtá téza: Nielen asociované krajiny sa presúvajú smerom na západ. Existuje aj opačný pohyb: Európska únia sa posúva na východ. Európanmi aj v zmysle členstva v únii sa onedlho po prvý raz stanú aj Slovania. V budúcnosti výrazne narastie podiel európskych občanov, ktorí sú pravoslávni či moslimovia. Padne predstava Európana ako príslušníka západnej kresťanskej civilizácie. Niekedy vyraďujeme z Európy veľké kultúrne skupiny len na základe schizmy z 11. storočia. Počúvame, že byzantská tradícia nie je európska. Súčasne sa však snažíme o odstránenie schizmy a jednotu kresťanstva!

Podľa prieskumu verejnej mienky sa len 56 % občanov EÚ cíti byť Európanmi, zatiaľ čo 40 % nie. Najviac "Európanov" žije v Luxembursku (78 %), vo Švédsku a Dánsku (po 71 %). Najmenej v Grécku (41 %) a samozrejme vo Veľkej Británii, kde sa za Európanov považuje len 37 % opýtaných. Medzi občanmi únie je silnejší vzťah k obci, regiónu a štátu. Na obec sú najviac orientovaní Gréci. "Veľmi oddaní" svojej obci sú štyria z piatich, celkove sa k tejto náklonnosti hlási 94 % všetkých Grékov! Určitú mieru ľahostajnosti voči svojej obci možno pozorovať vo Francúzsku (20 % opýtaných). Oddanosť voči obci však výrazne prevažuje vo všetkých krajinách únie. Podľa toho obce v týchto krajinách aj vyzerajú. Svoj región si tiež najviac cenia Gréci. Z nich 82 % tvrdí, že sú s ním "veľmi úzko zviazaní". V Nemecku existuje dvojaký model: Bavoráci a príslušníci historických celkov majú veľmi silné regionálne cítenie. Takmer nijaké nemajú obyvatelia umelo vytvorených celkov, napríklad Nordrhein-Westfahlen. Pre Slovensko je v tejto súvislosti poučné, že veľká časť populácie má regionálny vzťah k historickým územiam, ako je Liptov, Spiš a podobne, nikto si však, obrazne povedané, nevyvesí pred dom zástavu Banskobystrického kraja. Vzťah k svojmu štátu tiež najsilnejšie vnímajú Gréci: "Veľkú oddanosť" priznalo 85 %, "pozitívny vzťah" 98 % Grékov. Podobné je to s Rakúšanmi (93 %). Do skupiny "málo oddaných" patria najmä "východní" Nemci a Holanďania.

Zmienim sa aj o lingvistickom pohľade na európanstvo. Etymológovia sa dopátrali indoeurópskych koreňov väčšiny európskych jazykov. Máme tedy spoločný pôvod, avšak aj s väčšinou obyvateľov Severnej i Južnej Ameriky, či Austrálie. Rovnako ako s nimi máme spoločnú aj judaisticko-kresťanskú tradíciu. Nie sú Maďari Európanmi, lebo ich jazyk nie je indoeurópsky? Na európsku pôdu vstúpili dávno. Otázka, kto tu bol skôr než niekto iný, je samozrejme absurdná. Dnes, mimochodom, žijú v Európe už po viaceré generácie mnohí Afričania a Ázijci. Nepoznám prieskum s otázkou, či sa už cítia Európanmi.

Treba sa zmieniť aj o stave reforiem v únii. Chceme Európu všetkých štyridsiatich štátov, vrátanie balkánskych, Turecka, Albánska, ale samozrejme aj Švajčiarska a Islandu. Treba však povedať, že "prehĺbenie" únie k takému stavu dosiaľ nesmeruje. Komisári potom nebudú môcť zastupovať štáty. Európska rada (predsedovia vlád členských krajín) bude istotne strácať kompetencie, ktoré sa budú presúvať na parlament. Postupná likvidácia jednomyseľnosti pri rozhodovaní Rady dospeje do štádia, v ktorom inštitúcie členských štátov budú musieť rešpektovať normy, s ktorými sa ich vláda nestotožnila. Európske rozhodovanie nadobudne vyššiu právnu silu než štátne. Protiváhou sa stále výraznejšie bude stávať regionálna úroveň s vlastnými kompetenciami podľa princípu subsidiarity. Moja piata téza je takáto: Terajšia únia sa na budúcu nezmení štrukturálnymi opatreniami, ale len novým vzťahom k európanstvu. Aby komisár, poslanec a expert nezastupoval svoj štát, ale záujem celej únie, na to musí získať európske povedomie. Aby to bolo možné, treba vybudovať európsku identitu. Aby bola vierohodná, nesmie byť v rozpore s národnou a regionálnou identitou. K tomu vedie dlhá cesta odbúravania predsudkov a obáv, ktoré nie sú vždy neopodstatnené.

Prúd, ktorý nás nesie k európanstvu, je rovnaký ako prúd veľkej globalizácie. Pointa: Kritérií na posúdenie európanstva je veľa. Každý človek má mnoho identít: súvisia s jeho pôvodom, jazykom, orientáciou, miestom, kde žije... Európanstvo je jednou z nich. Je podmienené tým, že iná identita nevylučuje práve túto. Chcem zdôrazniť, že zjednocovanie Európy nemá prioritne ekonomickú dimenziu, hoci bez nej nie je možné. Kultúrna dimenzia má silný emotívny náboj. Posledná téza. Európanom je ten, kto môže povedať: Európa je moja vlasť.

JURAJ ALNER

obsah | publicistika