Hokej oživil česko-slovenské stereotypy

Témou uplynulých dní boli majstrovstvá sveta v hokeji, fenomén, ktorý dokáže zomknúť národ v celok. Skúsme si v hokejovom kontexte všimnúť vzťahy Slovákov a Čechov.

Česi zo súťaže vypadli, kým Slováci postúpili ďalej. Ihneď sa rozpútali diskusie, v ktorých slovenskí fanúšikovia vyjadrovali ľútosť nad vypadnutím českého tímu, prípadne sa zo situácie tešili. Podobné to bolo aj za riekou Moravou. Argumenty padli rôzne, od rečí o bratských národoch, až po reči o tom, kto na koho dopláca, či doplácal. Ako je to teda so vzájomným vnímaním?

Počas spoločnej štátnosti Slovákov a Čechov došlo v ich myslení k vytvoreniu istých stereotypov. U Čechov ide o "stereotyp slovenskej inferiority", "stereotyp slovenskej komplementarity" a "stereotyp slovenskej zrady", na slovenskej strane predovšetkým o "stereotyp českej expanzivity, nadradenosti a nevierohodnosti" (Petr Příhoda: Sociálně-psychologické aspekty soužití Čechů a Slováků, in: Kipke, R., Vodička, K.: Rozloučení s Československem). Pri týchto stereotypoch síce ide o veľké zovšeobecnenie a zjednodušenie, základ však nachádzajú v objektívnych historických faktoch, aj keď často interpretovaných účelovo.

Stereotyp slovenskej inferiority pochádza z obdobia, keď Slovensko predstavovalo objektívne zaostalejšiu časť spoločného štátu. Viedol k vytvoreniu mýtu o istej forme menejcennosti Slovákov. Stereotyp slovenskej komplementarity sa v myslení niektorých Čechov objavuje od vzniku myšlienky jedného československého národa. Slovákom prisudzuje iba "doplnkovú" funkciu, ktorá vyvažuje vlastnosti českého etnika. Napokon stereotyp slovenskej zrady má základy v známom Benešovom výroku o slovenskom noži v českom chrbte, ktorým reagoval na rozpad ČSR v roku 1939.

Stereotyp českej expanzivity, nadradenosti a nevierohodnosti vychádzal z toho, že najmä v začiatkoch existencie ČSR bolo české etnikum dominantné nie iba počtom, ale aj kultúrne. Dobre myslené snahy pomôcť Slovákom vychovať širšiu vrstvu inteligencie lojálnej voči štátu (väčšina pôvodnej bola pomaďarčená) tu boli účelovo posunuté až do tej miery, že spôsobovali obavy pred istou formou českého kolonializmu.

Vzájomným vzťahom nepomohli ani prejavy negatívneho nacionalizmu krátko po roku 1989. V celej šírke sa prejavili pri tzv. pomlčkovej vojne (pre neskôr narodených - boj o rozdeľovník v názve československého, resp. česko-slovenského štátu), kde národné elity dlho odmietali uznať vzájomné argumenty. To radikalizovalo verejnú mienku a aj keď myšlienku rozdelenia štátu nahlas vyslovil málokto, medzi rokmi 1990 a 1992 možno vidieť zreteľné tendencie riešiť štátoprávne usporiadanie oboch národov týmto spôsobom.

Aby však nebola reč iba o negatívnych stereotypoch, pozrime sa aj na pozitívne. Z viacerých prieskumov je zrejmé, že Česi na Slovákoch najviac obdivujú ich národnú hrdosť a temperament, Slováci na Čechoch predovšetkým vzdelanosť a vysokú mieru kultúry. Tento pozitívny stereotyp vznikol pravdepodobne z faktu, že české krajiny boli v otázkach vzdelávacích možností minimálne o krok pred slovenskou časťou spoločného štátu (predovšetkým v úvodnej fáze jeho existencie).

Ako vidieť na spomenutom hokejovom príklade, stereotypy nevymizli ani jedenásť rokov po rozpade ich spoločného štátu. Ak dnes chceme, aby sme v zjednotenej Európe mali k sebe bližšie ako v období spoločného štátu, treba ich prekonať, najmä tie negatívne.

MARTIN SVATUŠKA

obsah | publicistika