Položenie menšinových literatúr

Situáciu slovenských autorov v Maďarsku z hľadiska ich vlastného "menšinového" kontextu, ako aj ich odlišnosti v porovnaní s autormi z Juhoslávie či Rumunska charakterizovala Anna Divičanová: "Naša doterajšia poézia čerpá i priamo z národnostnej problematiky, príkladom toho je najmä tvorba Gregora Papučka, ale stretáme sa s týmto javom aj u iných autorov. Myslím, že z tohto aspektu je naša domáca poézia nositeľkou istých svojráznych čŕt, veď napríklad slovenská poézia v Juhoslávii sa tejto otázke nevenuje vôbec a zriedkakedy sa objavuje aj v poézii Slovákov žijúcich v Rumunsku". Zápas o slovo (ak k nemu dochádza) sa u najlepších slovenských autorov v maďarskom prostredí stáva aj zápasom o životnú realitu, o obraz bytia ľudí, ktorých osudy sa ponúkajú na literárne stvárnenie. A tak Anna Divičanová má pravdu aj vtedy, keď konštatuje: "Ľudová kultúra je i v súčasnosti dôležitým citovým zázemím slovenského národnostného povedomia a ocenenia materinského jazyka. Napriek tomu nemôže byť výlučne len jediným zdrojom a terénom národnostnej kultúry, lebo by to znamenalo odvrátenie sa od rýchleho rozvoja spoločenského a kultúrneho".

O podmienkach rozvoja literárnej tvorivosti národnostných autorov v Maďarsku sa zamýšľali aj dvaja autori - Alexander Kormoš a Oldřich Kníchal. Kormoš v stati "Objektívne a subjektívne podmienky vzniku národnostnej literatúry" tvrdí, že tieto podmienky sú determinované dvoma základnými historickými faktormi (ktoré akoby nadraďoval nad podmienku prvú - autorský talent): "... minulosťou, prítomnosťou a dejinnou perspektívou" bytia národnosti, ďalej "charakterom spoločenského, hospodárskeho a politického systému štátu, v ktorom národnostná menšina žije." Súčasne konštatuje, že v živote slovenskej národnostnej menšiny v Maďarsku v druhej polovici sedemdesiatych rokov dozreli podmienky na "sústavné a plánovité vydávanie diel slovenskej literárnej tvorby v Maďarsku. Táto literatúra dospela tak ďaleko, že spomedzi jej tvorcov čoraz viacerí dosahujú uznanie v literárnom živote spoločnosti tak doma, ako i v materskej krajine". Kníchalova štúdia je podstatne nosnejšia, rozhodne z nej na čitateľa nevanie dych minulého spôsobu myslenia a definovania spoločenských (tvorivých) procesov, a väčšmi akceptuje a akcentuje literárnu (aj psychologicky definovateľnú) stránku problematiky. Vyšla pod názvom "Regionálnosť versus univerzálnosť?" s podnadpisom Nad východiskami a kritériami národnostnej literatúry. Kníchal národnostnú literatúru pokladá za predurčenú byť mostom medzi národnými literatúrami (nový prvok v reflektovaní problematiky fungovania národnostných autorov v organizme literárneho života ako takého), píše o tom, že národnostnej literatúre "nejde a nemôže ísť o uzavretie sa do klietky akejkoľvek svojrázne kultúry a tradícií (inými slovami o tom na inom mieste hovorí O. Čepan - pozn. P. A.), keďže problémy národnostného kolektívu sú v podstate totožné s problémami väčšinového národa". Z literárneho hľadiska (z hľadiska budúcnosti a perspektív národnostnej literatúry) za dôležitú pokladá otázku, "ako sa zmocniť látky, ako ju povýšiť na literárnu a umeleckú skutočnosť". Napokon dospieva k názoru, že keby národnostná literatúra nespĺňala vysoké kritériá náročnej literatúry, "vystavila by sa riziku odsunutia do akéhosi literárneho skanzenu". To, že regionálny, národnostný autor môže adekvátne transformovať všeľudské problémy a dosiahnuť uznanie, dokumentuje príkladom básnika Petra Bezruča, ktorému neprekážalo, že ľudsky je zväzovaný priestorom sliezskeho regiónu, jeho umenie má "univerzálnu platnosť".

Anna Divičanová, už poučená aj skúsenosťou z riešenia menšinových otázok v širšom kontexte a najmä v rámci aktivít v politickej oblasti, dôkladne analyzuje problém inštitucionálneho riešenia postavenia menšín a rozvoja ich kultúrnej tvorivosti. V stati "Národnostná kultúrna autonómia a kultúrna typológia európskych menšín so zvláštnym zreteľom na Slovákov v Maďarsku" najprv uvádza, že národnostné menšiny sa nachádzajú v krízovom postavení "aj napriek istej renesancii ich kultúrneho a inštitucionálneho života". Za najdôležitejšiu v tejto stati však pokladám tú skutočnosť, že autorka vyzdvihuje vlastnú kultúrnu tvorbu, čo "je aj podstatou zorganizovania kultúrnej autonómie".

Kým slovenskí autori v Maďarsku sa sústreďujú - aspoň niektorí a vo výraznejšej miere ako je to v bežnej literárnej praxi zvyčajné - na otázky národného, národnostného bytia, čo možno podložiť aj tým, že značný priestor venujú publicistike, tej obetujú nemalú časť svojej autorskej invencie a talentu, v kontexte slovenskej literatúry v Rumunsku dochádza k inej, odlišnej praxi. Isteže, kým slovenské etnikum v Maďarsku je geograficky rozptýlené (väčšina autorov pochádza z pilíšskej, čabianskej a budapeštianskej oblasti), rumunskí Slováci žijú - aspoň tí, ktorí sa venujú literatúre a výraznejším kultúrnym aktivitám, presahujúcim rámec bežnej osvetovosti - kompaktne v Nadlaku, navyše v ich strede vyrástli osobnosti schopné zorganizovať literárny život. Organizačne sa ich duchovný obzor formoval v Literárnom krúžku Ivana Krasku, čo je tiež podstatná okolnosť, keďže tento krúžok zabezpečoval nevyhnutnú pravidelnosť stretnutí aj okruhy tém, o ktorých členovia krúžku hovorili, vzájomne si tak obohacujúc svoj duchovný a literárny priestor. (Ako povedala D. M. Anocová v rozhovore pre Ľudové noviny, pre Kraskovo meno sa rozhodli preto, "lebo bol mostom medzi slovenskou a rumunskou kultúrou".) Rumunskí Slováci okrem toho disponujú nemalou dávkou národného (národnostného, menšinového, krajanského?) sebavedomia, zavčasu sa skontaktovali s literárnym prostredím Slovenska (využívajú tradíciu, čo súvisí aj s ich konfesionálnou príslušnosťou), nevyhýbajú sa životu rumunskej literárnej pospolitosti, teda ich literárny život je v podstate plnohodnotný a má všetky znaky vyspelého literárneho organizmu. Tvoria básne, prózu, venujú sa literárnej kritike, histórii (aj tej všeobecnej). divadelníctvu, spolupracujú na tvorbe učebníc a neplytvajú energiou na politiku a politizovanie (respektíve aj pri reflektovaní týchto oblastí vedia uplatniť výsostne kultivované, premyslené a účinné stanoviská, po ktorých nasledujú skutky, zatiaľ čo v prípade slovenských literátov z Maďarska pozorujeme najmä prezentovanie negatív a očakávania akejsi pomoci zvonka bez výraznejších vlastných tvorivých vzopätí). Publikujú v rumunských literárnych časopisoch (tak isto ako vojvodinskí Slováci si nachádzajú publikačné možnosti v srbských periodikách), bez zábran využívajú priestor, ktorý sa im ponúka, ba aj si ho iniciatívne vytvárajú. Popritom prekladajú zo slovenčiny do rumunčiny, dbajú na šírenie hodnôt rumunskej slovesnej tvorby v slovenčine, nevyhýbajú sa kritickému hodnoteniu vlastnej tvorby, budujú si svoje duchovné istoty, neizolujú sa od ostatných duchovných statkov - či už slovenských, rumunských alebo takpovediac dolnozemských.