Almužničku, prosím...

Situácia na Slovensku sa po šestnástich rokoch od zmien v novembri 1989 vrátila do stavu, o akom sa deti dovtedy učili len v školách. Predstave, že by na uliciach našich miest pomaly na každom rohu mali vystierať dlane žobráci, by v novembri 1989 ťažko niekto uveril.

Ako výsmech v tomto zmysle znela správa, že podľa Štatistického úradu SR bola priemerná mzda najvyššia v druhom košickom okrese. Teda nie v Bratislave, ktoré má iné platy než zvyšok Slovenska, ale v chudobných Košiciach. Chvíľu sa táto správa šírila v médiách, kým konečne ktosi nesmelo priznal to, čo vedel každý Košičan, no nie každý Slovák, lebo našou obyčajou je nepoznať svoju vlasť, že v druhom košickom okrese sídli americká firma U. S. Steel, spoločnosť s ručením obmedzeným. Je to zvláštny pocit vstupovať do Košíc v smere cesty od Rožňavy a vidieť za Šacou na pravej strane cesty mamutí nápis na košických hutiach: "U. S. Steel, s. r. o." Teda nie "a. s.", ale len "s. r. o.", ktorá ako firma ručí do výšky 200 tisíc korún (sic!), čo je smiešny peniaz vzhľadom na miliardový majetok, ktorý spravuje v Slovensku. A tu majú americkí menežéri priam hviezdne platy, ktoré sa šplhajú do mnohých miliónov slovenských korún ročne. Teda ak má nejaký nižší menežér milión korún plat mesačne, spolu s 99 nezamestnanými v druhom košickom okrese majú podľa štatistiky priemerný desaťtisícový plat, čo je celkom slušný príjem na chudobné východné Slovensko.

Každému je jasné, že štatistika nás klame na celej čiare. V Česku už dávnejšie (v roku 1999) vydali knihu Luděka Tomana Fiktivní demokracie versus policejní komunismus (I. Po tajných cestách, II. Neviditelná válka), v ktorej sa vo dvoch dieloch môže čitateľ dozvedieť aj dokumentárne fakty o vývoze amerických ropných gigantov pohonných hmôt, ktoré cez tretie osoby nakupoval vodca tretej ríše v 2. svetovej vojne. Teda kapitalizmus bohatol na obchode, ktorý spätne umožňoval Nemecku viesť vojnu nielen v Európe, ale aj proti Amerike. V kapitalizme je obchod povýšený nad všetky iné hodnoty. Dnes sa o tom presviedčame aj my sami, hoci máme dostatok dôvodov cítiť sa ako spriaznení potomkovia veľkého svätca v dejinách Cirkvi Jána Almužníka pochádzajúceho z Cypru. Bol biskupom v Alexandrii v 7. storočí a preslávil sa tým, že dokázal do vtedajšej spoločnosti zaviesť princípy, aké vládli medzi ľuďmi len v časoch svätého účinkovania apoštolov Ježiša Krista. V Novom zákone v Skutkoch apoštolov sa v 4. kapitole o. i. píše: "Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu. A nik z nich nehovoril, že niečo z toho, čo mal, je jeho, ale všetko mali spoločné." Svätý Ján Almužník tento stav docielil vlastným príkladom. Po zaujatí postu alexandrijského patriarchu totiž vydal svojim kňazom tento príkaz: "Bratia moji! Nepatrí sa, aby sme sa viac starali o niečo iné ako o Spasiteľa Ježiša Krista. Iďte preto po meste a spíšte mi mená všetkých mojich pánov, nevynímajúc ani jedného." No a keď mu bratia nerozumeli, akých pánov má ich nový biskup na mysli, Ján Almužník situáciu vysvetlil slovami: "Tých, čo vy voláte žobrákmi a chudobnými, ja volám pánmi. Naozaj ich za takých považujem, lebo oni nám môžu pomôcť do neba."

Keď týchto "pánov" zrátali, bolo ich v Alexandrii okolo sedem tisíc. Im sa Ján Almužník ponúkol za otca a všetky svoje príjmy začal medzi nich rozdeľovať. Len takto osobným príkladom pohol srdciami boháčov, ktorí pochopili, že rozdávať je viac ako dostávať. Pri nástupe Jána Almužníka do úradu, bolo v Alexandrii sedem kostolov. Pri odchode tohto svätca z úradu, bolo v Alexandrii sedemdesiat Božích chrámov. A pri nich nemocnice, starobince, chudobince. Iste, my nežijeme v 7. storočí, veď práve to! Aj tak sme však my Slováci dedičmi Jána Almužníka. Okrem toho, že sme kresťania, máme jeden dar, aký iné národy nemajú. Nachádza sa v chráme svätého Martina v Bratislave. V jeho vnútri na severnej strane je kaplnka. V nej v striebornej truhle na veky odpočíva sväté telo Jána Almužníka. Každý sa mu môže ísť pokloniť. Z úcty k človeku, ktorý dokázal zaviesť duch prvotnej Cirkvi do už fungujúcej kresťanskej spoločnosti. Slováci mali vždy silne vyvinuté sociálne cítenie. Možno aj vďaka tomu, že hrou osudu sa Slovensko stalo miestom posledného odpočinku svätého Jána Almužníka, keď jeho ostatky dostal o osem storočí po jeho skone kráľ Matej Korvín do daru od tucekého sultána. Dnes je na nás, aby sa Slovensko stalo aj štátom, v ktorom budú pre nás chudobní pánmi. Aby sme si ich dokázali vážiť a nemerať hodnotu človeka iba hmotnosťou jeho peňaženky, ale mierou dobra, ktorú dokáže v živote rozdať. Aby sme ukázali svetu, že ak sme už na politickej mape ako samostatný štát, nuž nám záleží nielen na hlúpej štatistike, ale aj na tom, že si dokážeme priznať krutú pravdu o sociálnom postavení Slovákov vo vlastnom štáte a dokážeme nájsť v spoločnosti takých predstaviteľov, pre ktorých bude zlepšujúce sa postavenie chudoby tou najvyššou hodnotou ich snaženia. Nie preto, aby sme sa vracali do čias, keď všetci mali rovnako a nikto nemal nič, ale preto, aby sme zmenili stav, keď vládcom našich duší nie je morálka, ale jeho veličenstvo obchod.

Nakoniec, na množstvo malých Jánov Almužníkov sa podobajú aj slovenskí spisovatelia, ktorí žobrú pri bohato prestretých kapitalistických stolov o nejaké omrvinky, aby mohli tvoriť pre spoločnosť ďalšie svoje diela a naša reč nevymizla. Smutné konštatovanie, že kapitalizmus vytvoril spisovateľa - prosebníčka o almužničku!

STANISLAV HÁBER (www.exil.sk)

obsah | publicistika