Drahan Petrovič: Slovák dá Kanade najvyšší mrakodrap

Čo sa stalo s architektúrou po vlaňajšom jedenástom septembri?

"Menia sa niektoré technické aspekty vysokých budov, aspoň vo svetových metropolách. No akokoľvek to bola tragická udalosť, nemyslím si, že jedenásty september nejako ovplyvnil dianie v architektúre."

Necítiť strach?

"Cítiť. Strach z niečoho podobného na istý čas asi prevládne nad biznisom a budovy ako dvojičky a vyššie asi tak skoro nevyrastú."

Po jedenástom septembri sa na tie naozaj vysoké budovy podvedome pozeráme predsa len trochu inak než predtým.

"Ako inak?"

Predtým by nám nenapadlo, že sú zraniteľné. Vy z nich dnes nemáte trošku iný pocit?

"Iste. Všetkých nás to zaskočilo. Problém však nie je v budove ako takej, skôr v tom, prečo si teroristi vybrali za cieľ Spojené štáty, New York, Svetové obchodné centrum. Proti možnostiam teroristov nie je dnes bezpečná nielen nijaká stavba, ale ani nijaký verejný priestor."

Čo by podľa vás malo stáť na mieste dvojičiek?

"Na túto tému prebieha v Spojených štátoch veľká diskusia. Príbuzní obetí hovoria o pamätníku, majiteľ Port Authority o štvorcových metroch prenajímateľného priestoru. Čo je logické, lebo prišiel o zdroj príjmov. Oficiálne bolo doteraz, práve na objednávky Port Authority a The Lower Manhattan Development Corporation vypracovaných päť kompromisných návrhov. Každý ráta so štyrmi až šiestimi budovami, nemajú mať viac než osemdesiatpäť podlaží. A tiež s istou formou pamätníkov. Myslím, že tie návrhy neboli prijaté nadšene."

Čo si o nich myslíte vy?

"Rešpektujem ich, aj keď mi pripadajú architektonicky a urbanisticky banálne."

Má dnes architektúra nejakú silnú myšlienku?

"Nemá, našťastie. Dnes tu nie je nijaká silná idea, zato existuje mnoho súčasných budov a každá je svojím spôsobom výnimočná."

Čím?

"Tvarom, kombináciou materiálov, farieb, detailom. Stále si myslím, že už zopár desaťročí žijeme vo fantastickej dobe bez štýlových obmedzení. Stavia sa neuveriteľne rozmanito a kvalitne."

Ešte stále sa navrhujú a stavajú aj mrakodrapy? S rovnakou vášňou ako kedysi?

"Ak myslíte nielen extrémne vysoké a väčšinou kancelárske budovy, ale aj obytné domy medzi deväťdesiat až dvesto metrov, tak áno. Mrakodrapy vôbec nie sú na ústupe. Za posledné dva roky ich bolo len vo Vancouveri dokončených alebo pred dokončením vyše dvadsať. Taký istý boom je v Toronte, Calgary, Montreale. Aj v kancelárii momentálne pracujeme na projekte najvyššej obytnej budovy v Kanade."

Čo znamená najvyššia obytná budova?

"Bude vysoká dvesto metrov a bude mať šesťdesiat podlaží. Také projekty sú čoraz žiadanejšie."

Čím si to vysvetľujete?

"Pokiaľ bude centrum mesta zdrojom pracovných príležitostí, kultúry, športu, zábavy, vždy bude záujem bývať nablízku. Obytné mrakodrapy sú jedným z mála dostupných a svojím spôsobom ekologických riešení. Vynikajúca, rýchlo návratná investícia, maximálne zhodnocuje pozemok. Byty sa často predajú ešte pred dokončením. A často stoja polovicu alebo až tretinu ceny rodinného domu v podobnej vzdialenosti od centra. Priemerný záujemca sa teda rozhoduje medzi bytom s dvadsaťminútovou dostupnosťou chôdzou do zamestnania a medzi rodinným domom za tie isté peniaze, vzdialenom hodinu-dve autom dennodenne v každom smere."

Aké náročné je to pre architekta?

"Výšková budova nie je pre architekta a ani pre staviteľa tým najkomplikovanejším projektom. Opakovateľnosť podlaží znamená konštrukčnú jednoduchosť, rýchlosť, úspornosť."

Mrakodrapy sú iste výhodné, ale nie je väčšou výzvou pre architekta skôr rôznosť, nie opakovateľnosť, napríklad aj podlaží?

"Je. Bola by to výzva, ak by si to nejaký investor objednal. Realita, a to najmä v Amerike, je, že na prvom mieste sú peniaze. Akékoľvek vybočenie zo štandardu predstavuje vyššie náklady a teda nepredajnosť, nerentabilnosť. Preto žiadny výnimočný, revolučný mrakodrap na americkom kontinente nikdy nevyrastie."

A kde?

"Možno v Japonsku alebo v Holandsku. V krajine, ktorá trpí nedostatkom priestoru a v ktorej je zároveň silné architektonické povedomie. A tiež podpora štátu. Je to podobné ako s budovaním mesta - tu sú veľmi dôležité štátne financie."

Čo je pre architekta najväčšou výzvou?

"Keď sme roku 1995 pracovali na súťaži Vertikálna dedina, ktorú práve vypísali v Holandsku. Návrh sme nazvali Veža výberov. Hlavnou ideou bola sloboda, možnosť výberu."

Vtedy ste sa inšpirovali Banskou Štiavnicou, urbanistickým princípom údolného mesta. To je model, ktorý funguje stáročia. Vašu štyristometrovú vežu tvorilo jedenásť údolí, zoradených v dvojšpirále nad sebou. Ani dnes by ste na tom nič nezmenili?

"Stavbu sme budovali, ako by sme stavali mesto, s istou formou ulíc, námestí, verejných priestorov a projektov všetkého druhu. A pomocou dvojitej špirály sme sa pritom snažili o maximálnu finančnú reálnosť. Nie, ani po ôsmich rokoch by som na tom koncepte nič nezmenil."

Kde ste vyrastali? Aký dom máte rád?

"Vyrastal som v centre Banskej Bystrice, v tehlovom dome s dvorom. Stavba nebola ničím výnimočná. Najviac si spomínam na dvor. Ten nás totiž vychoval. Mesto v malom - námestie s parkom, miesto stretávania sa ľudí, pre nás prvé športovisko."

Čo je tým, čo je v architektúre dôležité?

"Vancouver je mladé mesto, pamiatkami sú tu budovy staré sto rokov. Nebolo bohaté, a tak je tu plno jednoduchých, nepríťažlivých domov. Tým, čo robí to mesto príjemným, sú nádherné záhradné úpravy. Mám pocit, že stromy, kríky, kvety sú tu pre ľudí oveľa dostupnejšou a zrozumiteľnejšou formou architektúry. Často teda nie je dôležité, v akom dome bývate, ale kto v ňom býva a čo je okolo neho."

Neprekáža vám, keď v každom meste dnes vojdete do presne takého istého, rovnako členeného, rovnako voňajúceho a rovnako klimatizovaného priestoru s rovnakými pizzeriami, čínami, hypermarketmi a multikinami?

"Keď si môžem vybrať medzi tým, čo hovoríte, a historickým centrom, vyberiem si asi obchody, reštaurácie a kiná v Starom Meste. Je to na mojom rozhodnutí. Ale nové veľké komplexy majú aj svoje výhody."

Aké?

"Prinajmenšom je isté, že tam chcú chodiť ľudia. A preto sa budú stavať aj naďalej."

Nemyslíte, že všetko, čo vstrebalo históriu, treba chrániť?

"V druhej polovici devätnásteho storočia sa parížsky prefekt Haussmann rozhodol zmodernizovať Paríž. Paríž bol extrémne neorganizovaný, príliš rýchlo rástol. Haussmann mal víziu, talent, peniaze, moc. Svoj prístup nazval konštruktívna deštrukcia. Vybudoval bulváre, založil sieť, nové mosty, postaval mnohé verejné budovy. Pritom zbúral stovky domov, každý z nich určite bol väčšou či menšou súčasťou histórie. Ale keď sa dnes prechádzate Parížom, nepociťujete to ako barbarstvo či stratu pamäte. História nie je predsa reprezentovaná len prostredníctvom architektúry. A potom, po vojne sa ktosi rozhodol zmodernizovať Bratislavu - bez vízie, talentu a peňazí. Zato mal moc."

Prečo si myslíte, že ten, kto zmodernizoval Bratislavu, nemal víziu a talent?

"Postavte sa v Bratislave na hradné nádvorie a pozrite sa dookola."

Aké by bolo bratislavské podhradie, keby ho robili s víziou, talentom a peniazmi?

"Hlavne by vôbec nejaké bolo. Prejdite sa po hociktorom väčšom či menšom hradnom meste v Taliansku, Francúzsku či Rakúsku. Je tam to, čo tam historicky vždy bolo. Krčmy, hostince, trhy, remeselné dielne. Dnes reštaurácie, hotely, obchody, galérie. Špecifická atmosféra, dejiny mesta, národa. To, čo láka ľudí. História. Neviem o turistovi, ktorý by cestoval za poznaním napríklad, s prepáčením, do Novej Dubnice."

Ale bratislavský Nový most na jednom pylóne je predsa v Európe naozaj jedinečný projekt. Nie je?

"Most sám osebe je výborný. Ale nemali by sme dizajnom mosta zmenšovať vážnosť toho, čo sa v podhradí stalo."

A čo myslíte?

"Išlo o čistú deštrukciu, politický akt. Pre Bratislavu je to jedna z najtragickejších udalostí histórie. Bol by som rád, keby sa konečne zverejnili mená osôb zodpovedných za to, čo sa stalo. Politici, urbanisti, architekti si musia uvedomiť vážnosť svojich rozhodnutí."

Lenže aj Paríž sa podarilo krásne prestavať len tvrdými zásahmi, súhlasíte?

"Lenže Bratislava predsa len nie je Paríž. V Bratislave vám dnes na prechádzku historickým jadrom stačí štyridsaťpäť minút. A to ste sa možno prešli po tom istom mieste dvakrát. Inak nie je nič zlé na troške provinčnosti. Slovensko a Bratislava aj tak môžu byť príjemným miestom na život. Ale ak máte v meste desať historicky príťažlivých ulíc, nemôžete z nich osem zbúrať a uspokojiť sa tým, že veď ešte ostali tie dve."

Vancouver leží pri mori a zároveň v horách. Hovorí sa, že je to najkrajšie položené mesto na svete. Je to pravda?

"Jedno z najkrajších určite. Každé ráno kráčam popri mori do práce. Mimochodom, môžete takto po nábreží obísť celý Down Town a nestretnúť auto. Kontakt s morom je tu veľmi silný. Cez víkend vám stačí zopár minút cesty autom a ste v divočine. Historické mestá ako Toronto a Montreal na východnom pobreží Kanady Vancouver pre jeho polohu, a teda rekreačný charakter trošku podceňujú."

Vancouverčania z toho majú komplexy?

"Kdeže, to ich vôbec nezaujíma. Majú svoje plachetnice, bicykle, korčule, lyže, sú tu spokojní."

Za akých okolností by ste sa vrátili na Slovensko?

"Nemám pocit, že som v emigrácii. Stále sa tu mám čo učiť."

Drahan Petrovič (1969). Žije v kanadskom Vancouveri. Študoval architektúru na Fakulte architektúry Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. Na Slovensku pracoval ako autorizovaný architekt, okrem iného na stavbe zvolenskej Mestskej tržnice. Od roku 2000 pracuje v kancelárii Busby + Associates Architects napríklad na projektoch - Oltremare Marine Theme Park v talianskom Rimini, Dongli-Lake Water-Skiing Club v čínskom Tiangjine, na montrealskom Office Buildingu a Student Housingu v Edmontone. Tiež na súťažných projektoch Clarendon New Town na Jamajke a The Grand Egyptian Museum v Egypte.