Miroslav Bakoš: Košičan mníchom na Tchajwane

KUO PING MEDITUJE V LÁSKAVOM MRÁČIKU

Keď ma tchajwanské Ministerstvo informácií pozvalo na návštevu svojej ostrovnej republiky na Ďalekom východe, dovolil som si ich požiadať, aby mi pripravili nejaký zaujímavý tip na reportáž. Odpoveď bola negatívna. Nedal som sa však odradiť. Krátko pred odpoveďou z Tchaj-wanu mi pomohol Ing. Rudolf Fürst, pracovník Tchajpejskej ekonomickej a kultúrnej kancelárie v Prahe, prekvapujúcou správou: "V budhistickom kláštore v Hsin Tian žije budhistický mnmích Miroslav Bakoš, pochádzajúci z Košíc". Veril som informácii, ale predsa som si ju overil u rodičov Miroslava Bakoša. Od nich som sa dozvedel, že pán Bakoš bol majstrom Slovenska v boxe...

Ešte pred odletom do Tchaj-peja, hlavného mesta Tchaj-wanu, som napísal Miroslavovi Bakošovi a poprosil som ho o stretnutie. V liste som sa spýtal, čo mu môžem doniesť. "Mama mi určite rada pošle domáce koláče," oznámil mi faxom. "A možno doktor Zbyněk Fišer, známy pod menom Egon Bondy, ktorý prednáša čínsku filozofiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave a doktorka Marína Čarnogurská, pracovníčka Kabinetu orientalistiky SAV, mi pošlú nejakú novú literatúru..." Fax obsahoval i tieto informácie: "Vopred Vás upozorňujem, že s naším nakontaktovaním na Tchaj-wane bude problém... V kláštore, kde bývam, máme telefón, tam však nik nepozná jediné anglické slovo. Telefón v kláštore asi zdvihne nahluchlá stará mníška. Nežiadajte si Mira Bakoša, ale Kuo Pinga, to je moje mníšske meno. Kláštor je v horách, najlepšie sa doň dostanete taxíkom, moja adresa je v prílohe aj v čínštine, aby ste ma s taxikárom našli..." A na konci bola poznámka, že hotely sú na Tchaj-wane veľmi drahé a "preto môžete spať u mňa v kláštore, no je tu drsnejšie prostredie..."

Kláštor je v malebných horách, nebol tam zďaleka taký komfort ako v tchajwanskom Hiltone, no to ticho sa dalo priam počúvať...

Každé stretnutie s mimoriadne inteligentným a vzdelaným Miroslavom Bakošom bolo zaujímavé. Dozvedel som sa od neho, že sa narodil roku 1960 v Spišskej Sobote, dnes je to súčasť Popradu. Od ranej mladosti "hltal" knihy, dnes ich číta nielen v angličtine, ale i v iných rečiach. Roku 1985 ho promovali na Vysokej škole technickej v Košiciach. Pracovať začal v košických Hutných stavbách. Informačné systémy študoval i na Filozofickej fakulte UK v Prahe. Navštevoval aj Komenského evanjelickú bohosloveckú fakultu, pracoval v Orientálnom ústave ČSAV, roku 1990 patril medzi zakladateľov Budhistickej spoločnosti v Československu. Roku 1991 získal štipendium Budhistického inštitútu v Tchaj-peji a neskôr Národnej univerzity, kde sa teraz zdokonaľuje v čínštine. Je budhistickým mníchom v kláštore Tsz Yun Ch,an, čiže v Láskavom mráčiku, no možno to preložiť i ako Budhovo srdce...

Čo vás viedlo k tomu, že ste sa zriekli kresťanskej viery rodičov a stali sa vy, Slovák, budhistickým mníchom?
"Nedá sa povedať, že som sa zriekol viery rodičov. Môj otec je ateista, vyrastal som v rodinnom prostredí bez náboženského cítenia. Som kresťan i budhista. Veľa študujem a budhizmus ma upútal, lebo má najprepracovanejšiu metodiku poznávania duševných stavov človeka. Rád meditujem. Denne strávim v meditáciách asi dve hodiny, niekedy i pätnásť hodín a nedávno som meditova bez prestávky tridsaťšesť hodín..."

Kedy ste sa rozhodli, že sa stanete budhistickým mníchom?
"Roku 1989 som sa štyri mesiace túlal po Číne, mal som iba tristo dolárov, spal a jedol som všelijako i nijako, teda i hladoval... V Číne som navštívil všetkých päť taoistických posvätných hôr, jednu zo štroch budhistických hôr a veľa opustených kláštorov... Vtedy som sa rozhodol." Miro Bakoš mi porozprával o svojom názore na úskalia dnešnej civilizácie a potom poznamenal: "My budhisti sa vôbec neusilujeme o nijaký majetok. Veď koľko zla narobila a robí honba za majetkom?!"

Z čoho žijete?
"Mám štipendium, potrebujem veľmi málo - na oblečenie a na jedenie, občas žobrem..."

Žobrete?
"Nie je to žobranie v našom význame, je to žobranie pred chrámami, je to určitý druh praxe budhistických mníchov. Niektorí moji kolegovia majú autá a "žobrú". Mnohí nás radi obdarúvajú, lebo si tak robia zásluhy pred Budhom. Veria, že sa znova narodia a v budúcom živote im bude lepšie..." Všimol som si, že v kláštore žijú aj mníšky. S Mirom sme sa tak zblížili, že pri ďalšom rozhovore, spojenom s popíjaním čaju, som si dovolil aj tieto slová:

Vy budhistickí mnísi ste známi absolútnou sexuálnou zdržanlivosťou, no dovoľte mi otázku, neboli ste niekedy zaľúbený?
"Do Lívie, Slovenky, čo študovala v Prahe. Teraz pôsobí v Heidelbergu, občas si vymeníme list. Povedala mi, že bude na mňa čakať päť rokov, teraz už sú to len dva roky a niečo... Napísal som jej, aby nečakala."

Aj z dejín umenia je známy prípad, že mních Fra Filippo Lippi, žijúci v stredoveku v kláštore vo Florencii, sa zaľúbil do mníšky Lukrécie Butiovej a mal s ňou syna, ktorý sa neskôr stal známym maliarom. Vy budhistickí mnísi žijete v kláštoroch spolu s mníškami, nie je známy podobný prípad z budhistického sveta?
"Nie, aspoň o ňom neviem. Jedna zo zásad sľubu budhistického mnícha znie, že neprejaví nijaký záujem o ženu, ďalšou zásadou je, že nezabijeme, nebudeme klamať...

Čo robievate večer, keď nemeditujete?
"Čítam, pracujem s počítačom a zavše píšem verše..."

Ako si predstavujete svoju budúcnosť?
"Na Tchaj-wane budem ešte asi päť rokov, potom chcem spoznávať budhistické kláštory v Indii, na Srí Lanke a inde." Po hlavnom meste ostrova ma Miro Bakoš zavše vozil na svojom mopede, čo bolo v prehustenej mestskej premávke rýchlejšie ako taxíkom. Miro jazdí tak, ako všetci ostatní: autá predbieha zľava i sprava, "šmykne" sa aj na červenú, veď autá nemajú taký "odpich". Vodičský preukaz si vybaví doma v Košiciach, keď po rokoch navštívi príbuzných. Zatiaľ ho policajti neprichytili, veď nepredpokladajú, že by mních jazdil bez vodičského oprávnenia...

(Napísané v rámci projektu "Putovanie za krajanmi".)

MILAN VÁROŠ

obsah | osobnosti